Kto už bol vtedy dospelý a má pamäť, tak si to pamätá. V roku 1991, po trištvrte roku vlády Vladimíra Mečiara, ktorá vzišla po prvých slobodných voľbách po štyridsiatich rokoch komunizmu, bolo zrejmé, že s Mečiarom nie je možné spoločne vládnuť.

Že Mečiarovi sa možno len podriadiť a trpieť jeho demagógiu, klamstvá a diktátorské metódy. Alebo sa mu vzoprieť, pretože je to nevyhnutné pre obyčajné zachovanie vlastnej ľudskej dôstojnosti a dôstojnosti celej krajiny. Mečiar bol odvolaný z funkcie premiéra v apríli 1991.

Dnes je to to isté s Matovičom

Dnes, presne po tridsiatich rokoch, sa nachádzame v tej istej situácii. Kultúrna krajina so sebaúctou nemôže donekonečna počúvať Matovičovu demagógiu. Krajina to cíti. Premiér je druhý najnedôveryhodnejší člen vlády. V samotnej vláde k tomuto poznaniu dospeli zatial členovia strany SaS a Za ľudí. Pred tridsiatimi rokmi bola v konflikte určitá tragickosť, rovnako je tomu i dnes, i keď z iných dôvodov.

Tragickosť dnešnej situácie

Pred tridsiatimi rokmi tragickosť spočívala v tom, že väčšine to trvalo ešte veľa rokov, až do roku 1998, kým prijala, že Mečiar Slovensku škodí.

S Matovičom je to inak. Na rozdiel od Mečiara spred tridsiatich rokov, ktorému v čase odvolania v roku 1991 dôverovalo 80 percent občanov, Matovičovi dôveruje len dvadsať percent. Tragickosť dneška je v tom, že najbližšie k oprávnenej vzbure voči Matovičovi majú politici, ktorí sa sami často mýlili. Proticirkevné témy, ktoré vyťahovala Sulíkova SaS, boli nechutné. Sulík sa, myslím, mýlil aj v obhajobe otvárania reštaurácií počas pandémie. Ideologický odpor Za ľudí aj SaS voči Sputniku bol miestami smiešny. Snaha o odchod Krajčího zo strany SaS a Za ľudí tiež nemala logiku vzhľadom na to, že sa už všeobecne prijíma, že veľký počet zomrelých na Covid ide na konto oneskoreného lockdownu, ktorý mal byť vyhlásený už dávno v decembri, ako to žiadal práve Krajčí. Proti lockdownu však boli Matovič, Remišová aj Sulík.

Tragickosť však spočíva aj v tom, že nemálo konzervatívnych voličov bude Matoviča podporovať, tak ako pred tridsiatimi rokmi podporovali Mečiara. V Sulíkovi vidia oprávnene liberalizmus, ktorý si neželajú. Lenže ak budú chcieť bojovať proti liberalizmu pod Matovičovou vlajkou, nakoniec prehrajú. Tvrdiť smrteľne vážne, že vláda môže naďalej fungovať pod Matovičovým vedením, je strkanie hlavy do piesku.

Sulík sa vám môže bridiť, oprávnene môžete poukazovať na jeho chyby, môžete ho právom považovať za škodlivého liberála. Bohužiaľ, tento liberál, keď hovorí, že premiér nie je schopný viesť vládu, hovorí pravdu. A každý, kto hovorí, že premiér Matovič môže úspešne viesť vládu, bude strácať dôveryhodnosť. 

Bohužiaľ, rozdiel oproti situácii spred tridsiatich rokov je i v tom, že vtedy si vládna koalícia zachovala i po odchode Mečiarových poslancov väčšinu a mohla vzniknúť Čarnogurského vláda. Teraz hrozí, že to bude inak.

 Väčšinová Matovičova vláda už zrejme skončila

Veci sú už rozbehnuté a nezastaviteľné. Sulík je už rozhodnutý, vo vláde premiéra Matoviča SaS nebude. Remišová ešte cíti potrebu vykresľovať konflikt vo vláde ako konflikt medzi egami Matoviča a Sulíka, ale logika veci ju zorientuje jednoznačne proti Matovičovi. Boris Kollár sa ešte bráni problém premiéra pomenovať. Ale na tom už nezáleží, lebo odchod dvoch strán urobí z vlády vládu menšinovú. Vláda štvorkoalície môže pokračovať, len ak Matovič odíde z funkcie premiéra. Dá sa očakávať, že to odmietne urobiť. V takom prípade štvorkoalícia skončí. Vláda sa ocitne v menšine a jej ďalší osud je neistý.

A celé Slovensko čaká zamyslenie nad otázkou, prečo po tridsiatich rokoch riešime tú istú ťaživú krízu, naozaj tú istú, ako cez kopirák. Ako keby sme sa za tridsať rokov neposunuli. 

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.