Dá sa to: Z odkázaného na pomoc až na výkonného riaditeľa charitatívnej neziskovky

Štefan Adamjak je výkonným riaditeľom neziskovej organizácie Úsmev ako dar. Do 12 rokov žil v detskom domove. Za to, čím je dnes, vďačí hlavne Úsmevu, pestúnskym rodičom a v neposlednom rade Bohu. Prinášame prvý článok novej rubriky Dá sa to.

Štefan sa ako malé dieťa najprv dostal do dojčenského ústavu, odkiaľ si ho občas jeho mama brávala preč, ak na to mala možnosti. Takto to fungovalo do jeho šiestich rokov, vtedy už bol umiestnený do detského domova v Košickej Novej Vsi. „Vyrastal som ako každé iné dieťa, chodil som do školy a v detskom domove som ostal do svojich dvanástich rokov. Potom som šiel do pestúnskej starostlivosti,“ spomína si Štefan.

Zaspomínal si aj na to, ako to vtedy v detskom domove vyzeralo. „Boli to akoby také internáty, kde bolo takmer 300 detí. Dnes sú to už skôr detské domovy rodinného typu.“ Na detský domov má Štefan dobré spomienky. Hovorí, že pre neho bol vykúpením. Počas času, ktorý tam strávil sa dal pokrstiť, bol na prvom svätom prijímaní a našiel svoju vieru v Boha.

Napriek tomu, že sa Štefan nemôže sťažovať na svoj pobyt v detskom domove, občas sa stretával s neprijatím. Väčšinou to bolo v škole, kde na neho deti zvykli ukazovať prstom, že je z detského domova.

Štefana to však neodradilo od štúdia. Celý život mal blízko k umeniu. Už ako jedenásťročný sa vďaka konkurzu Olivera Twista dostal na divadelné dosky, kde spieval a tancoval. Po základnej škole sa rozhodol ísť na konzervatórium v Košiciach, kde študoval tanec. V štúdiu pokračoval v Bratislave na Vysokej škole múzických umení.

Prerušený kontakt s mamou ľutuje

Pestúnski rodičia Štefana sa s jeho mamou občas stretli, vďaka čomu o nej mal aspoň nejaké informácie. Vedel, že žila síce skromne, ale čisto, čo ho tešilo. Dodnes ľutuje, že napriek tomu sa s ňou nechcel stretnúť. Keď mal štrnásť rokov, jeho biologická mama ochorela na rakovinu. Štefan nešiel ani na pohreb. „Mrzí ma, že som nešiel na ten pohreb, bol som v puberte a asi aj to zohralo istú rolu. Ak by som mohol, dnes by som sa rozhodol inak.“

Má dvoch mladších súrodencov, od ktorých bol už v detstve odlúčený, keď boli umiestnení do detského domova vo Svidníku. V súčasnosti sa však s nimi snaží udržiavať kontakt.

So svojimi pestúnskymi rodičmi má veľmi dobrý vzťah. Doteraz sa navštevujú, trávia spolu sviatky. Poznajú sa aj s rodinou jeho manželky.

Vlastné detstvo nepovažuje za veľmi neštandardné, ale dodnes mu chýbajú detské fotografie. Z obdobia do šiestich rokov nemá ani jednu.

Od tanca až k výkonnému riaditeľovi

Napriek tomu, že Štefan vyštudoval a bol zameraný skôr na umeleckú činnosť, zaujímala ho tiež sociálna rovina. „Stále ma zaujímalo dobro, vždy hovorím, že dobro má cenu zlata. Najprv som pomáhal v košickej pobočke Úsmev ako dar ako dobrovoľník.“

Keď prišiel do Bratislavy na vysokú školu, vedel, že v meste sa nachádza centrála Úsmev ako dar. Pôsobí tam doteraz.

Štefan si spomína na začiatky. „Začal som s takými menšími prácami, napríklad som stále niečo kopíroval na kopírke. Neskôr som dostal na starosť jeden malý projekt, až som sa dopracoval k pozícii výkonného riaditeľa.“

Postupne si prešiel viacerými pozíciami. Bol šoférom, po večeroch upratoval, pracoval v tíme fundraisingu a marketingu až napokon, keď sa uvoľnila pozícia výkonného riaditeľa, neváhal.

V náplni práce má koordináciu všetkých zamestnancov, ktorých nie je málo, keďže do toho spadajú všetky pobočky po celom Slovensku. Je veľmi zaneprázdnený, len počas nášho rozhovoru mu telefón zazvonil najmenej desaťkrát. Každému s radosťou zdvihol a vyriešil dané problémy.

Taktiež nezabúda ani na rodiny, ktoré sú ubytované v centrále organizácie. Každé ráno, keď príde do práce, jeho prvé kroky smerujú za nimi. Zaujíma sa, ako sa im darí.

Šťastie na všetkých frontoch

Štefanovi sa tiež darí v súkromí. Na vysokej škole sa spoznal so svojou terajšou manželkou. Spolu účinkovali vo viacerých inscenáciách tanečného divadla Atak. V roku 2018 mali svadbu a teraz čakajú prírastok do rodiny, na ktorý sa obaja veľmi tešia.

Napriek tomu, že Štefan o sebe nerád rozpráva, ostáva skromný a pokorný, podelil sa o svoj životný príbeh. Je dôkazom, že všetko sa dokáže otočiť k lepšiemu. Rozhodujúce sú dve veci – pevná vôľa a ľudia, ktorí vám môžu pomôcť.

Každý týždeň budeme prichádzať s rubrikou Dá sa to. Budeme v nej predstavovať príbehy ľudí, ktorí vyšli z detského domova. Dnes pomáhajú ostatným.