Rusko už nie je len Moskva a ten zvyšok

„Moskva nie je Rusko.” Toto prirovnanie sa stalo mantrou, ktorá dlhé roky po rozpade Sovietskeho zväzu pomerne verne charakterizovala enormné rozdiely v kvalite života medzi hlavným mestom a zvyškom krajiny. Hoci pomaly, no prestáva platiť.

Výsledky prieskumu zameraného na hodnotenie kvality života v 85 federálnych subjektoch Ruska, ktorý uskutočnila ruská štátna spravodajská agentúra RIA Novosti, nemusia pri pohľade na prvé tri priečky pôsobiť obzvlášť zaujímavo.

Najlepšími miestami pre život zostávajú už tradične Moskva, Petrohrad a Moskovská oblasť. V indexe s 85 000 bodmi dosahovali viac než 80 000. Pohľad na nižšie priečky však naznačuje, že dichotómia Moskva/Petrohrad a zvyšok Ruska už prestáva platiť, hoci nízka kvalita života zostáva vo väčšine krajiny naďalej problémom.

Víťazi a porazení

V druhej skupine, za tromi tradičnými lídrami v kvalite života, sa s viac než 60 000 bodmi umiestnili na ropu bohatý Tatarstan, úrodná Belgorodská oblasť pri hraniciach s Ukrajinou, kozácky Krasnodarský kraj na predhorí Kaukazu pri Čiernom mori a Leningradská oblasť pri Petrohrade.

Prieskum nám tiež umožňuje na mape Ruska identifikovať zhluky oblastí, s približne 30 000 bodmi, kde je kvalita života nepomerne nižšia. Jeden z nich možno nájsť v okolí Bajkalského jazera, kde sa nachádza Tuviansko, Altajsko a Burjatsko. Nízka kvalita života je tiež v (na ruské pomery) neďalekej Židovskej autonómnej oblasti. Ďalší nerozvinutý zhluk na mape predstavujú moslimské republiky Severného Kaukazu s Karačajskom-Čerkeskom dosahujúcim v indexe len 27 603 bodov.

Administratívna mapa Ruska však nie je čiernobiela a ani statická. Je na nej možné nájsť hneď niekoľko oblastí so slušnou kvalitou života, ktorá nie vždy súvisí len s náleziskami nerastných surovín.

Bohaté monogorodky v ľadovej pustine aj moderné regióny pre mladé rodiny

Špecifikom ruského hospodárstva sú takzvané monogorodky. Ide o celé mestá, ktoré boli vybudované neraz v odľahlých oblastiach okolo jedného strategicky dôležitého priemyselného podniku. Mnohé z týchto fabrík sú dnes už nerentabilné a predstavujú záťaž pre štát, ktorý ich dotuje len preto, že bez nich by sa celé monogorodky okamžite ekonomicky zrútili. Sú však aj výnimky.

Existujú totiž aj bohaté monogorodky postavené okolo stále efektívnych podnikov, pre ktoré sú charakteristické veľmi vysoké príjmy miestneho obyvateľstva. V Čukotke, Nenecku a Jamalskoneneckom autonómnom okruhu – všetko odľahlé oblasti za polárnym kruhom – tak napríklad boli v roku 2018 vyššie priemerné mzdy než v Moskve. Čukotke pomohlo aj to, že tam mal registrovaný pobyt a platil tam odvody oligarcha Roman Abramovič. Netreba však zabúdať, že hoci ľudia žijúci v týchto oblastiach dostávajú vysoké výplaty, musia sa vysporiadať aj s veľmi vysokými cenami nehnuteľností a životom v neraz extrémne izolovaných regiónoch.

Viaceré ruské mestá a regióny sa dokázali, aj napriek stereotypnej predstave Ruska ako štátu neschopného fungovať bez nerastných surovín, postaviť na vlastné nohy aj bez ropy a zemného plynu. Dobrým príkladom sú prímorské letovisko Soči a mesto Krasnodar. Obe mestá, nachádzajúce sa na predhorí Severného Kaukazu, zaznamenali v posledných rokoch populačnú explóziu, pričom sa do nich sťahujú najmä mladé rodiny s malými deťmi.

Pomáha tomu aj skutočnosť, že v nich bola vybudovaná pomerne kvalitná sieť nemocníc a školských zariadení, a pochváliť sa môžu tiež omnoho nižšími cenami nehnuteľností a príjemnejším podnebím než hlavné mesto.

Práve do takýchto regiónov sa za nižšími nákladmi a mladou pracovnou silou začína v posledných rokoch sťahovať čoraz viac ruských firiem a spoločností, čím dochádza k vytváraniu nových pracovných miest a príchodu ďalších mladých rodín.

Podobným príkladom je aj mesto Kaluga na západe krajiny, ktoré sa úspešne vydalo cestou lákania domácich investorov prostredníctvom industriálnych parkov. Dnes je Kaluga vďaka rozvoju automobilového priemyslu označovaná za Detroit Ruska.

Ako zdôraznil expert na Rusko Ben Aris, ruských producentov ľahkých priemyselných výrobkov v daných oblastiach poháňa tiež rozvoj obchodu cez internet. Po tom, ako začali v Číne v posledných rokoch rásť výplaty, darí sa viacerým ruským producentom, podľa jeho slov, z domáceho trhu čoraz viac vytláčať čínskych konkurentov.

Keď korupciu prekonávajú veľké skoky vpred

Príbeh už spomínaného Soči je zaujímavý z ešte jedného dôvodu. Je príkladom toho, že pri jasne vytýčenom cieli a hrozbe medzinárodnej hanby dokáže Moskva naliať peniaze do rozvoja regiónov efektívne a bez toho, aby došlo k ich úplnému rozkradnutiu. Soči bolo už v časoch ZSSR populárnym prímorským letoviskom a „sanatóriom celého zväzu“. V obľube ho pritom dodnes majú mnohí čelní predstavitelia Ruska vrátane prezidenta Putina. Ani to však nepomohlo, mesto a jeho okolie po rozpade sovietskeho impéria dlhodobo upadalo a v nultých rokoch nemalo už ani poriadnu funkčnú kanalizáciu alebo letisko.

Napriek tomu sa práve tam v roku 2014 konali zimné olympijské hry, ktoré sa s rozpočtom 50 miliárd dolárov zapísali do dejín ako dovtedy najdrahšie. Táto astronomická suma toho času vyvolávala úškrn na tvárach mnohých novinárov, ktorí v tomto kontexte poukazovali na notoricky známu ruskú korupciu pri štátnych zákazkách.

Hoci k rozkrádaniu prostriedkov pravdepodobne skutočne dochádzalo, mnohí novinári a komentátori si vtedy neuvedomili, že v rámci nákladov na hry bola rekonštruovaná a vybudovaná celá infraštruktúra tohto čiernomorského letoviska aj jeho širokého okolia. Obyvateľstvo Soči sa od konania olympijských hier kvôli zlepšeniu infraštruktúry a naštartovaniu ekonomiky takmer zdvojnásobilo.

Plán na rozvoj Soči vo svojej knihe Všetci mocní Kremľa dobre popísal ruský novinár Michail Zygar. „Všetko malo brnknúť na strunu Putinovej obľúbenej taktiky,“ uviedol podľa novinára hovorca Kremľa Dmitrij Peskov. „On je presvedčený, že práve pre našu ťarbavosť a neohybnosť v štáte si často nevieme poradiť so systémovými problémami. Veď už dávno-pradávno sme nestavali nové mestá. Na to, aby sme zvládli úlohy, musíme my, Rusi, zobrať na seba záväzky verejne pred celým svetom. A mať jasný deadline. Vtedy dáme aj posledné peniaze a aj do termínu sa spraceme,“ vysvetlil Peskov s tým, že inak by sa obľúbené letovisko nikdy nepodarilo postaviť na vlastné nohy.

Tento zaujímavý fenomén potvrdzuje aj príklad jedenástich ruských miest, v ktorých sa v roku 2018 konali majstrovstvá sveta vo futbale. Všetky sa v hodnotení kvality života podľa RIA Novosti umiestnili na relatívne vysokých priečkach.

Dlhá cesta k rovnomernému rozvoju

Takmer tri desaťročia po rozpade Sovietskeho zväzu možno podľa Arisa za prosperujúcu označiť len asi tretinu ruských regiónov. Hoci ide o pokrok, nič to nemení na skutočnosti, že väčšina federálnych subjektov ešte stále zaostáva.

To začína mať aj svoje priame politické dosahy. Práve odľahlé oblasti sa totiž v posledných rokoch stávajú centrami odporu voči vláde Vladimira Putina a strane Jednotné Rusko. Ako príklady možno uviesť protesty v Chabarovskom kraji, vzostup populárnych opozičných politikov na regionálnej úrovni aj množstvo ekologických protestov.

V obavách z tohto vývoja začal Kremeľ nalievať omnoho väčšie množstvo finančných prostriedkov do rozvoja regiónov než v minulosti. Efekt tejto stratégie sa už začal prejavovať. Minulý rok dokonca regionálni guvernéri na krátky čas predbehli v popularite samotného Putina.

Paralelne s lepším financovaním sa mnohí guvernéri ocitajú pod čoraz väčším tlakom, pričom s lídrami susedných oblastí nesúperia len o investície, ale aj o kvalifikovanú pracovnú silu. To ich núti vytvárať v svojich regiónoch také životné podmienky, aby ju dokázali nalákať.

To, či budú Rusi schopní naštartovať viaceré oblasti svojej rozľahlej vlasti, bude záležať od mnohých faktorov, medzi ktoré patrí ešte stále vysoká miera korupcie a dlhodobo zlé podnikateľské prostredie. Každopádne, už dnes možno povedať, že Rusko sa viac nedá deliť len na rozvinutú Moskvu s Petrohradom a beznádejne zaostalý zvyšok krajiny.

[1] Zygar Michail, Všetci mocní Kremľa, Absynt 2016, str. 349