Kam tečú naše rieky

Viete o tom, že 14. marca 1074 je dôležitý dátum v stredovekých slovenských dejinách? V ten deň sa konala slávna bitka pri Mogyoróde. Bola to rodinná bitka Arpádovcov.

Pamätáte sa ešte na dielo Murices sive Apologia čiže Ostne alebo Obrana autora Jána Baltazára Magina, vydané v roku 1723 v Trenčíne? Mali sme to ako maturitnú otázku. Magin vtedy odpovedal na dielo trnavského profesora, obviňujúceho Trenčanov, že sú potomkami Svätoplukových Slovákov. Magin nevyvracal tvrdenia trnavského profesora, ale naopak, s hrdosťou odpovedal profesorovi Trnavskej jezuitskej univerzity, akí boli Svätoplukovi Slováci hrdinovia.

Po takmer 300 rokoch sa vrátil k tejto téme historik Martin Homza, vedúci Katedry slovenských dejín Univerzity Komenského. Názov svojej knihy si požičal od Magina, ale len čiastočne. Napísal knihu Murices novae alebo Nové ostne, knihu vydalo občianske združenie Slovenské dejiny v roku 2020. Obranu už teraz nepotrebujeme, mohol ju vypustiť z názvu. Faktom však zostáva, že už skoro tristo rokov (len na porovnanie dlhšie, ako existujú Spojené štáty americké) si kladieme tie isté otázky. Aké sú vlastne počiatky našich dejín? V knihe sa zaoberá stredovekými dejinami Slovákov a načrtáva dosť odlišný obraz dejín, než o akom sme sa učili na školách, od základnej až po vysokú. Zachováva formu Maginovej knihy, je to rozhovor troch osôb s komplikovanými latinskými menami a ešte troch študentov a šoféra. Vďaka rozhovoru a zúčastneným osobám je forma diela celkom populárna a nevyžaduje predchádzajúce historické štúdium. Rozhovor prebieha v súčasnosti.

Základným Homzovým východiskom je idea, že sme sa nepremyslene vzdali uhorskej časti našich dejín. Po vzniku Československa v roku 1918 sme prevzali českú koncepciu, akoby sa naše dejiny prerušili pádom Veľkej Moravy a obnovili sa až so vznikom Československa.

Keď sme sa my vzdali našich dejín, Maďari si ich radi prisvojili a z toho pramenia súčasné problémy pri hľadaní našej národnej identity. Predsa historická skutočnosť bola taká, že naši predkovia, čiže starí Slováci a Maďari boli konštitutívne národy pri vzniku Uhorského kráľovstva (k tomuto názvu sa ešte vrátim).

Meno Arpád (mal byť zakladateľom dynastie Arpádovcov) prvýkrát spomína až byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet v diele O spravovaní ríše v polovici 10. storočia. Hagiografické spisy napísané neskôr na objednávku uhorských kráľov nemajú dôkaznú hodnotu. Najvyspelejšou časťou kráľovstva bolo Nitriansko. Preto nie je zaiste náhoda, že tak ako Svätopluk I. neskôr aj prví uhorskí arpádovskí králi začali svoju politickú kariéru z Nitry – Štefan I., Belo I., Gejza, Ladislav I. Predtým ešte Pribina (knieža).

Nitriansko siahalo od hraníc s Poľskom až po Pilišské vrchy. Arabskí a židovskí obchodníci v 10. a 11. storočí poznali v tomto priestore len Nitru, Bratislavu a Ostrihom. Kostnická kronika z 15. storočia už nazýva bývalé Nitriansko Slovenskom. Štefana I. opásali mečom (z Nitry) nitrianski veľmoži Hont a Poznan. S tým mečom Štefan porazil Kopáňa.

Žiaden národ stredovýchodnej Európy nemá toľko dát k počiatkom svojich dejín, ako máme my. Na spodnej úrovni spoločenského rebríčka dokument od Anonymného notára P. z 13. storočia po opise dobytia Nitry medzi jej obrancami rozoznáva Čechov a Slovákov (Bohemi et omnes Nitrienses Slavi). Listina opátstva v Hronskom Beňadiku niekedy z rokov 1244 – 1328 povoľuje hľadať si poddaných, nech sú už z „akéhokoľvek národa, Sasi, Maďari, Slováci alebo iní“. Alžbeta Kumánska v listine z roku 1280 zrovnoprávňuje v platení desiatkov na jednej strane sťažujúcich sa Maďarov a Slovákov (Hungari et Sclavi), na druhej strane hostí (Saxones et Latini). Dedičstvo po Svätoplukovej ríši pomohlo Uhorskému kráľovstvu medzinárodne sa etablovať. Bez predchádzajúceho Svätoplukovho kráľovstva (pápež Štefan V. oslovoval Svätopluka kráľom) ťažko si možno predstaviť, aby Štefan I. tak rýchlo dostal kráľovskú korunu od pápeža, dokonca predbehol poľského kráľa.

Priebeh snemu Svätej ríše rímskej nemeckého národa v Mohuči v roku 1085 potvrdzuje, že české knieža Vratislav II. dostal od cisára Henricha IV. kráľovskú korunu (ad personam) ako obnovenie Svätoplukovho kráľovstva. Uhorsko-turecká kronika, vydaná vo Frankfurte a v Lipsku v roku 1684, obsahuje ilustráciu, ako Turek a kresťan bojujú mečmi, kresťan drží štít, na ktorom je vyobrazený dvojkríž na trojvrší. Svätopluk dosiahol rozhodujúce pozdvihnutie svojej ríše vnútorne aj medzinárodne a zrovnoprávnil svoju ríšu s ostatnými kráľovstvami latinského sveta, ale musel sa zriecť slovansko-náboženského partikularizmu, ktorý reprezentovali sv. Metod a potom Gorazd.

Po vyhnaní z Nitry sa Pribina usadil v Blatnohrade. Tam vybudoval silné kniežatstvo, ktoré konkurovalo Rastislavovi i Svätoplukovi. Bolo vybudované podľa vzoru Nitry. Možno konštatovať, že základ osobitného vývoja vo východo-strednej Európe položil Pribina. Z Blatnohradu pri Balatone pochádza najstarší nález hlaholiky. Koceľ mal najväčší podiel na vytvorení slovanského biskupstva, neskôr arcibiskupstva (asi v Nitre). Jeho autorita sa opierala o Rím, nie o rímsko-nemeckého cisára. Metodovo arcibiskupstvo zápasilo o vplyv so Salzburgom. Významným postavením Pribinu a Koceľa si možno vysvetliť, že sv. Konštantín Filozof a jeho brat svätý Metod sa na ceste do Ríma zdržali istý čas v Blatnohrade u Koceľa.

Dôležitý dátum v stredovekých slovenských dejinách je 14. marca 1074. V ten deň sa totiž konala slávna bitka pri Mogyoróde. Bola to rodinná bitka Arpádovcov. Nominálnemu kráľovi Šalamúnovi sa postavili jeho príbuzní Gejza a Ladislav z Nitry. Šalamún prehral a kráľom sa stal Gejza. Šalamúnovi zostala Bratislava a časť Zadunajska. Gejza vládol krátko, po jeho smrti prevzal korunu Ladislav I. (neskôr Svätý).

V bitke pri Mogyoróde Ladislav bojoval pod zástavou Nitry s dvojkrížom na trojvrší. Paradoxným dôsledkom bitky bolo ďalšie usporiadanie kráľovstva. Nitriansko ako osobitné kniežatstvo zaniklo, pretože dovtedajšie nitrianske knieža Gejza (a po ňom Ladislav) prevzali celé Uhorsko. Nitra dostala ako odškodné biskupstvo, pretože pôvodné Metodovo arcibiskupstvo v zmätkoch 9. a 10. storočia zaniklo. Vtedy fakticky vzniklo Uhorsko, ale až kráľ Koloman I. Knihomil (vládol 1095 – 1116) sa ako prvý nazval uhorským kráľom. V roku 1263 opätovne došlo k vytvoreniu Slovanského kráľovstva. Belo IV. vtedy vyčlenil západné stolice Uhorského kráľovstva, označil ich ako Slovanské kráľovstvo a určil ich do správy kráľoviča Bela. Z územia dnešného Slovenska tam patrila župa Bratislavská i Nitrianska. Vyčlenenie uznal dvoma dekrétmi aj vtedajší pápež Urban IV.

Legendárny mier medzi Poľskom a Uhorskom začal za vlády sv. Štefana I. v roku 1000. Na podnet pápeža sa stretli Štefan a poľský vládca Mieško/Boleslav Chrabrý pod Ostrihomom na mieste dnešného Štúrova a dohodli sa na večnom mieri. Na jeho základe mal pápež neskôr udeliť kráľovskú korunu aj panovníkovi Poliakov (uhorský či skôr panónsky Štefan ju už mal). Tento mier „sv. Vojtecha“ krajiny nikdy nenarušili.

Pôvodný názov územia dnešného Maďarska až po juhozápadné Slovensko bol Panónia. Pod týmto názvom Karol Veľký ovládol toto územie, keď odtiaľ vyhnal Avarov, pod týmto názvom vládli územiu Pribina a Koceľ po vyhnaní z Nitry. Názov Uhorsko sa udomácňoval ťažko. Maďarčina dodnes nepozná názov Uhorsko. Čo my nazývame Uhorsko, v maďarčine sa nazýva Maďarsko. V starých kronikách sa územie až do 11. storočia nazýva Panónia. Územie obývali rôzne národy, ktoré si navzájom nerozumeli, preto sa až do polovice 19. storočia udržala ako spoločný jazyk elity latinčina.

Smerom navonok sa presadil názov Uhorsko (Ungarn, Hungary, Ungaria). Pre ilustráciu, pred podobným problémom stálo Anglicko. Pripojilo si (rôznym spôsobom) susedné národy a kráľovstvá Škótov, Írov, Welšanov. Pod názvom spoločného štátu (Veľké) Anglicko by ich ťažko dokázalo integrovať. Vrátilo sa preto k názvu Británia, čo bol názov najzápadnejšej rímskej provincie dávno pred dobytím tohto územia Viliamom Dobyvateľom v roku 1066 a pod týmto názvom existuje doteraz. Uhorské (Panónske) kráľovstvo je politicko-právnym pokračovateľom Svätoplukovho Kráľovstva Slovanov.

Martin Homza ponúka nový pohľad aj na dejiny českého štátu. Morava patrila ku kmeňovým územiam Svätoplukovej ríše. Svätopluk k nej pripojil aj Čechy. Po smrti Svätopluka sa Čechy odtrhli a viedli vlastnú existenciu v područí Svätej ríše rímskej nemeckého národa ako kniežatstvo. Kráľovskú korunu ad personam, čiže nie dedične, dostal knieža Vratislav II. v roku 1085 od nemeckého cisára Henricha IV. To bol prvý prípad v stredovýchodnej Európe, keď knieža dostalo kráľovskú korunu od cisára, nie od pápeža. Koruna ad personam ešte neznamenala konštitutívny vznik kráľovstva. Dedičnú korunu dostal český „kráľ“ až Zlatou bulou sicílskou opäť od nemeckého cisára Fridricha II. v roku 1212. Až vtedy vznikol medzinárodne rovnoprávny český štát. O túto historickú argumentáciu sa opieral Hitler, keď v roku 1939 vytvoril Protektorát Čechy a Morava (pozn. J. Č.). Arcibiskupstvo dostal Český štát až za cisára Karola IV. v roku 1344.

Homzova kniha ústi do niekoľkých základných uzáverov. Poľsko a bývalé Uhorsko nikdy nepatrili do Nemeckej ríše, naproti tomu Čechy boli historicky tesnejšou alebo voľnejšou súčasťou ríše (český kráľ bol prvý ríšsky kurfirst). Slovenské rieky, s výnimkou Popradu, tečú na juh a hospodársky život orientujú na juh, české rieky, Vltava a Labe tečú na sever. Poľského a uhorského kráľa, predtým Svätopluka, ustanovil pápež, českého kráľa rímsko-nemecký cisár. Základná historická orientácia Poľska, Slovenska, Maďarska, balkánskych krajín je severo-južná, nie východo-západná. Nepozorujete vplyv tohto historického odkazu aj na súčasnú politiku a ekonomiku?

Martin Homza pripravuje pokračovanie ďalších dielov historickým sprievodom smerom na Poľsko, Haličsko-Vladimirsko, Macedónsko a do prvých storočí Slovanov.