František sa v Iraku usiluje o islamský Vestfálsky mier, konzervatívny kardinál Sarah bude verejne aktívny

Vatikanisti tento týždeň písali o pápežovej ceste v Iraku, ktorá je v živej pamäti a rozprúdila veľkú debatu na rôzne otázky vrátane tých, na ktoré rímsky biskup neodpovedal. Ďalšími diskutovanými témami tohto týždňa sa stal konzervatívny kardinál Sarah, ktorý odmieta, že by bol proti pápežovi Františkovi, a svetlo sveta uzrela kniha známeho vatikanistu kritického voči súčasnému pontifikátu.

Začnime v Mezopotámii. Pápežova cesta do Iraku bola„pravdepodobne najsymbolickejšia pápežská cesta všetkých čias“ a dosiaľ Františkova „najrizikovejšia“. Veľkú pozornosť jej venovali – uvážte – napríklad talianski komunisti, schôdzku pontifexa s ajatolláhom al-Sistáním nazvali „Abrahámsky pakt“ proti vojnám, zbraniam, netolerancii a „mimoriadny výsledok pod znakom Abraháma“. Ako vidieť, aj červení ateisti majú radi biblickú symboliku a vedia s ňou umne narábať. Keby bol Lenin v hrobe, azda by ním aj myklo. Cesta vzbudila množstvo pozitívnych ohlasov, pre „mainstream“ to bola apoštolská cesta, ktorá dala tvrdú ranu teórii o nevyhnutnom strete civilizácií.

Pápežovi Františkovi sa podarila z viacerých ohľadov nevídaná vec, ajatolláh al-Sistání si dáva veľký pozor, s kým sa stretne, a aj keď išlo formálne len o súkromné stretnutie, malo to obrovský význam.

Ako to komentujú v Ríme? Jorge Bergoglio mal na Blízkom východe nastoliť „islamský Vestfálsky mier“, čo je odkaz na mier z roku 1648, ktorým sa ukončila tridsaťročná vojna v Európe. Princípom tejto dohody sa stala zásada „koho panstvo, toho náboženstvo“ a niekdajší znepriatelení katolícki a protestanstkí panovníci uznali svoje sféry vplyvu. Takéto porovnanie so súčasným Blízkym východom urobilo niekoľko publicistov s tým, že tu súperia najmä iránske a saudské záujmy. Pontifikova cesta do Iraku podľa neho preťala začarovaný kruh násilia, v ktorom sa tento mocenský konflikt premieňal na náboženský medzi šiítmi a sunnitmi.

Najvyšší katolícky líder navrhol „akýsi arabsko-islamský proces, ktorý povedie k islamskému Vestfálskemu mieru,“ čo začal už so sunnitským imámom Ahmed al-Tajíbom a potvrdil v Iraku. Podľa vatikanistov je kľúčové, aby čím viac moslimov videlo, že teologicky nemožno ospravedlniť násilie v mene Božom, čo František zahŕňa do konverzácie s islamskými duchovnými lídrami. Preto by pápežova snaha „mohla ideologicky (a pre nich nábožensky) odzbrojiť zločinecké režimy“ v regióne. K tejto zmene sme vraj bližšie než kedykoľvek predtým. Pápež František návštevou ajatolláha Ali al-Sistáního podporil jeho menej politickú až apolitickú teologickú školu v šiítizme, ktorá sa líši od iránskej školy v meste Qom, ktorá má bližšie k teokracii.

Apoštolská cesta do bývalej Mezopotámie vzbudila mnohoraké aj nelichotivé ohlasy z Blízkeho východu. Internetom sa šírila aj nespokojnosť, že argentínsky pápež neodpovedal žurnalistom na niekoľko otázok na spiatočnom lete z Iraku: o novom prezidentovi USA, o odvolaní kardinála Becciua i pripravovanej apoštolskej konštitúcii. Pápež má právo mlčať tak ako majú „katolíci právo vždy poznať pravdu o svojej cirkvi, ktorá pomáha ukončiť táraniny,“ ktoré sú už nepoctivé a úskočné, napísali istí vatikanisti. Pontifexa dokonca obvinili z „komunikačného uzavretia a strachu z konfrontácie“. Pre objektívnosť treba doplniť, že na tlačovej konferencii v lietadle nikdy nie je dosť času na všetky otázky a pápež skrátka chcel zodpovedať tie, ktoré sa týkali primárne cesty do Iraku.

A špeciálne nás na Slovensku teší, že si našiel čas a spomenul, kam sa bude chystať v blízkej dobe.

Africký kardinál nie je proti americkému pápežovi

„Aj keď niektorí novinári neustále opakujú tieto hlúposti, nikdy som nebol proti pápežovi,“ vyznal sa africký kardinál Robert Sarah po prvý raz od svojej rezignácie z čela Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Prelát, ktorý má byť horúci favorit konzervatívcov na pápeža v prípadnom konkláve, pre denník Il Foglio vysvetlil, že „boj medzi progresívcami a konzervatívcami“ nemá v cirkvi význam. Sú to „politické a ideologické“ kategórie a cirkev „nie je oblasťou politického boja“, pričom „príliš často sa správame, akoby všetko bolo otázkou politiky, moci, vplyvu“.

Kardinál Robert Sarah aj na dôchodku prijíma veriacich, píše a chce stále viac verejne vystupovať, lebo je to potrebné:

„Cirkev viac ako kedykoľvek predtým potrebuje biskupov, ktorí hovoria jasne, slobodne a sú verní Ježišovi Kristovi a vieroučnému i morálnemu učeniu jeho evanjelia,“ uviedol. „Mám v úmysle pokračovať v tejto misii a ešte ju zosilniť.“

Súčasne ho zaráža, koľko sa hovorí o reforme cirkvi, no zabúda sa na Boha: „Namiesto toho, aby sme hovorili o sebe, obráťme sa k Bohu! Toto je správa, ktorú opakujem už roky. Ak Boh nie je v centre života Cirkvi, potom je v ohrození života. To je určite dôvod, prečo Benedikt XVI. povedal, že kríza Cirkvi je v podstate krízou liturgie, pretože je krízou vzťahu s Bohom… Aj preto som po vzore Benedikta XVI. trval na tom, že účelom liturgie nie je sláviť spoločenstvo alebo človeka, ale Boha.“

Veľkou témou týždňa je aj osem rokov súčasného pontifikátu, tomu sme ale venovali samostatný text:

https://standard.sk/45291/prvy-americky-papez-sa-uz-osem-rokov-snazi-reformovat-cirkev/

Tosatti a sexuálne kauzy

Krátko sa ešte zastavme pri rozhovore, v ktorom dlhoročný vatikanista Marco Tosatti komentoval svoju novú knihu s názvom Novovatikánska galéria: Modernizmus, nevýslovné neresti a korupcia v časoch Bergoglia. Novinár, ktorý pracoval pre denník La Stampa a o katolíckej cirkvi i o Vatikáne napísal niekoľko kníh, sa tentoraz podelil o svoj pohľad na pálčivú tému zneužívania v cirkvi, ktorý je azda taký kontroverzný ako mnohé jeho názory a články:

„Hovorím o zneužívaní a nie o pedofílii, pretože obeťami sú veľmi často seminaristi alebo mladí kňazi, možno už dospelí. A aj keď ide o maloletých, štúdie ukazujú, že obeťami sú dospievajúci vo veku od 16 do 18 rokov, čo je okolo 90 percent (prípadov). K zneužívaniu dochádza vo veľkej väčšine medzi mužmi: a to otvára v cirkvi kapitolu o homosexualite.“

Citát týždňa

Tento týždeň to nemôže byť nič iné, než veta, ktorú už pozná celé Slovensko:

„Budapešť je však od Bratislavy vzdialená dve hodiny, prečo sa nezastaviť na Slovensku?“

Týmito slovami František ohlásil cestu k nám, o jej charaktere rozhodne viacero vecí, najmä však stav pandémie (a vakcinácie) v lete. Azda pomôžu nielen vakcíny, ale aj modlitby slovenských veriacich.