Peterson do určitej miery plní spoločenskú úlohu, akú hrala donedávna cirkev. Dnes ju z mnohých dôvodov už neplní. Ale museli by ste byť slepí, aby ste nevideli, že dopyt po nejakej forme náboženstva je veľmi živý.

Jordan Peterson vydáva novú knihu a vrátil sa na verejnú scénu po dosť dramatickej a bulvárne vďačnej epizóde vo svojom osobnom živote. V nedávnej konverzácii na YouTube priznal zaujímavú vec: „Keď som kritizoval excesy ľavice, tak ľudia, ktorí sa ozvali na moju obranu, boli logicky prevažne pravičiari. Cítil som aj oťukávanie z kruhov radikálnej pravice, či keď kritizujem radikálnu ľavicu, by som nemohol byť priaznivcom radikálnej pravice.“

Pre ľudí, ktorí ho nikdy nečítali, to môže byť trochu prekvapenie, ale Peterson sa nikdy nepovažoval za pravičiara ani skalného konzervatívca. Ale keďže kritizoval excesy, ktoré sú aktuálne a dominantné v jeho prostredí, ktorým je prostredie akademické, vznikol iný dojem. A Peterson dodáva: „Zaujímavé na tom pre mňa bolo, že človek má tendenciu zmýšľať lepšie o ľuďoch, ktorí vám prídu na pomoc. Takže je ťažké udržať si svoje centristické presvedčenie, keď napadnete jednu stranu politického spektra a začne sa s vami aspoň do istej miery priateliť tá druhá strana.“

Logickým dôsledkom jeho poznatku je, že o to vyššiu cenu má, keď sa na vašu stranu postaví niekto, kto je ukotvený na kritizovanej strane. Že si osvedčení bojovníci proti postmodernizmu, politickej korektnosti a progresivizmu na novej Petersonovej knihe „zgustnú“, to sa akosi dá predpokladať. O to zaujímavejšie je, keď sa pravidelný prispievateľ novín, akým je britský Guardian, nepostaví snáď na Petersonovu stranu, ale napíše vnímavú a nezaujatú kritiku. Oliver Burkeman v Guardiane v recenzii novej Petersonovej knihe Beyond Order kritikou nešetrí. Ale je to kritika, nie posudok podľa schémy povoliť – zakázať. Ako sám priznáva, doteraz neprekonanou charakteristikou Petersonových kníh zostáva veta z jednej staršej recenzie – „ako keby na vás kričal rugbyový tréner oblečený v sarongu“ – ale aj u neho nájdeme výstižné formulácie.

Ale keď sa snaží vysvetliť Petersonov ohlas, vyslovuje kľúčovú vec:

„Keby ste sa ma spýtali, v čom tkvie tá mätúca verejná konverzácia na tému Peterson, tak by som povedal, že z faktu, že existujú dva hlavné druhy utrpenia. Je tu utrpenie, ktoré je dôsledkom mocenskej nerovnosti medzi skupinami – rasizmus, sexizmus, ekonomická nerovnosť. A potom je tu univerzálne utrpenie, ktoré vzniká z toho, že sme smrteľné ľudské bytosti, čeliace obmedzenej dĺžke života, nevyhnutnosti smrti, smútku a ľútosti, nemožnosti ovládať prítomnosť či predvídať budúcnosť a nemožnosti úplne spoznať aj tých, ktorí sú nám najbližší. Moderní progresívci oprávnene sústredia svoju pozornosť na ten prvý druh utrpenia. Ale čím ďalej, tým viac hovoríme tak, akoby sa ten druhý druh skoro nepočítal, alebo dokonca ani neexistoval – ako keby všetko, na čom záleží, malo politickú povahu. Peterson naopak berie ten druhý druh utrpenia veľmi, veľmi vážne.“

V závere sa potom k téme vracia:

„Petersonove posledné pravidlo je byť vďačný napriek vášmu utrpeniu. Z toho by malo vyplývať, že máte akceptovať svoj údel v živote – čo je, samozrejme, poburujúce pre niekoho, kto bojuje s dôsledkami chudoby, sexizmu alebo rasizmu. Ale je to veľmi múdra rada pre kohokoľvek, kto čelí univerzálnej katastrofe, ktorou je narodiť sa. Aj keby sa nám podarilo dosiahnuť utópiu spravodlivosti a rovnosti, stále by nám zostávala bolesť, ktorá je osudom človeka. A odvaha a láska – plus smiech, ktorý na stránkach tejto knihy nenájdete – sú naozaj jediné spôsoby, ako sa s tým vyrovnať.“

Už druhýkrát Burkeman vymenúva chudobu, rasizmus, sexizmus a všimnime si, že ani tu nevyužíva príležitosť, aby čo i len naznačil, že ten prvý druh utrpenia – ktorému venujú v Guardiane odhadom osemdesiat percent titulkov – je dôležitejší a nadradený tomu druhému.

Je vlastne normálne, že kľúč k Petersonovej podivuhodnej popularite postrehne typ autora, ktorý nejakou kombináciou tradície a talentu prežíva v tradične liberálnych publikáciách. V roku 2018 opísala Caitlin Flanaganová v americkom časopise Atlantic, ako sa k Petersonovi zbiehajú mladí (prevažne) muži zo všemožného prostredia, vrátane elitných univerzít. Pretože Peterson odsúva celý súčasný diskurz založený na skupinových identitách. Zaútočí naň vo svojich videách a podobných masovejšie orientovaných výstupoch svojej činnosti, a v jeho knihách potom už ako keby neexistoval, nestráca s ním čas. Potom je zrazu možné hovoriť o množstve vecí, o ktorých sa normálne nehovorí. A, dodala Flanaganová, existujúce kultúrne elity v tom celkom správne cítia ohrozenie svojho ideologického monopolu.

Peterson do určitej miery plní spoločenskú úlohu, akú donedávna v západných krajinách hrala cirkev. Dnes ju z mnohých dôvodov už neplní. Ale museli by ste byť slepí, aby ste nevideli, že dopyt po nejakej forme náboženstva je veľmi živý. To, čo sa dnes odohráva na amerických univerzitách a v redakciách novín alebo napríklad medzi zástancami zelenej ekonomiky v Bruseli, má podobu kultu. Kto videl zábery hromadného bozkávania nôh černochom tento rok v lete v Amerike, hneď tak na to nezabudne. A dôjde mu, že zdanlivo vedeckejšie, pragmatickejšie, empirickejšie založené výroky sa nachádzajú na kontinuu, na ktorého konci je to bozkávanie nôh. Alebo napríklad čítanie z pier šestnásťročnej autistky, ktorej predobraz nájdeme oveľa skôr v hagiografiách stredovekej cirkvi ako v nejakom „evidence-based“ politickom procese.

Foto: Gage Skidmore/flickr.com

Jeden z pocitov, ktoré z čítania Petersona môžeme mať, je, že je do značnej miery človekom dvadsiateho storočia. Pochopiteľne, profesiou je psychológ, takže niet divu, že Freud a Jung budú v jeho myslení figurovať. Biblické príbehy opisuje s veľkou úctou, ale ako mýty. Ale veľký záujem o mýty predsa nie je nič nové, ten začal napríklad práve s Jungom a od sedemdesiatych rokov mali práce Josepha Campbella masívny vplyv na popkultúru. „Univerzálna katastrofa je narodiť sa?“ (the universal catastrophe of having been born)? To je krkolomná formulácia len pre toho, kto nikdy nečítal existencialistov ako Albert Camus alebo Samuela Becketta („Si na Zemi. Nie je na to liek.“). Holokaust, totalitarizmus, Solženicyn, Havel – to sú niektoré zo základných udalostí a osobností, ktoré v Petersonových knihách figurujú, zatiaľ čo to historicky staršie je omnoho častejšie pojednávanie v rovine mýtov.

Zo skúseností dvadsiateho storočia taktiež rezonujú svojím špecifickým spôsobom dve miesta v citovaných Burkemanových odsekoch. „Ako keby všetko, na čom záleží, bolo odnedávna politické“ a zmienka o utópii v záverečnom odseku.

Heslo, že „osobné je politické“, pochádza z americkej eseje z roku 1969. Každý, kto zažil reálny socializmus, intuitívne chápe, aké deštruktívne to heslo je. Legitimizuje intervenciu moci do sebaintímnejších záležitostí človeka. A človeka, ktorý si ho osvojí, vedie k tomu, že v politike hľadá zmysel života.

A utópia, tá nastane, keď bude odstránený akýkoľvek útlak. Triedny, ako v prípade reálneho socializmu u nás. Rasový a genderový v prípade dnešných progresívcov.

Pozoruhodné na tom je, že ani potom, čo sme oficiálne dosiahli reálny socializmus, neboli ľudia úplne šťastní. A že režim musel potajme kapitulovať a nenápadne do krajiny púšťať aspoň výberovo západnú techniku, ale aj západnú kultúru, ktorá z akýchsi dôvodov, hoci vznikla v podmienkach vraj historicky prekonaných triednych vzťahov, nejako toho nového socialistického človeka stále oslovovala.

Z dostupných zdrojov sa zdá, že ani prívrženci progresivistickej ideológie nie sú úplne šťastní. Že sú naopak psychologicky krehkejší ako kedykoľvek predtým, že samotné slovo alebo obrázok stačí na to, aby sa „necítili bezpečne“, aby sa triasli a padali a potrebovali intervenciu psychiatrov a plyšových medvedíkov.

Ale to, že „osobné je politické“, je zjavne samozrejmosť, ktorú nikto neproblematizuje. A „utópia“ – kedy ste to slovo naposledy čítali ako problém?

História v podaní progresivistickej ideológie je nesmierne ochudobnená. Je to len zbierka príhod o útlaku, ktorý je postupne odstraňovaný, a až bude úplne všetko z minulosti zavrhnuté, bude odstránený úplne. Keby ste im povedali, ako veľmi sa ich súčasné snaženie podobá „roku nula“ kambodžských Červených Khmérov, nevedeli by, o čom je reč a v čom je problém.

Česká a slovenská skúsenosť dvadsiateho storočia nás nevybavila bohvieakými hrdinskými ani tvorivými schopnosťami. Ale aspoň určitú imunitu alebo ostražitosť voči tej agresívnej plochosti, ktorá netoleruje niekoho, ako je Peterson, by sme si z nej mohli odniesť.

Text pôvodne vyšiel v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.