Denné povzbudenie: Džavotať pred veľkosťou Božej lásky

Prednedávnom mi opäť volali s reklamnou ponukou, monitorovaný hovor. Nemám to rád, a ak by to nebol telefonát z banky, kde mám vedený účet, zrušil by som ho. Slečna na druhej strane linky suverénne kládla otázky podľa predpísanej formy.

Aký spôsob platby využívam, či som si vedomý, že ma môžu okradnúť, zneužiť platobný systém atď. Až som jej povedal: „Pozrite, tie otázky sú veľmi primitívne. Hneď po prvej som vedel, že mi chcete ponúknuť nejaké poistenie, a už teraz vám hovorím, že nemám záujem. Viem, máte predpísaný protokol, ale možno keby ste mi jednoducho povedali: Banka vám ponúka takú a takú formu poistenia, zvážte to, sú v tom takéto výhody…, zamyslel by som sa.“

Napadlo mi, ako už Aristoteles vo svojej Rétorike spomínal, že keď schopnosti rečníckeho umenia (prenesene aj moc reklamy či účinnosť komunikačných techník) začnú byť až príliš suverénne, dostanú sa do rozporu s pravdivosťou slova (por. Aristoteles, Rétorika, 1356a).

Kiežby som bol schopný koktať, zajakávať sa či ťažkopádne džavotať ako malé dieťa…

Čo to tu splietaš? Mohli by ste sa opýtať. Veď k veľkosti a úspešnosti človeka patrí každá schopnosť, ktorú má, a čím dokonalejšie ju ovláda, tým lepšie. A pre rétora sú predsa jeho jazykové a rečnícke schopnosti nesmierne dôležitým nástrojom.

No vážne, kedy sme boli naposledy ťažkopádni v reči? Kedy sme mali pocit, že to, čo rozprávame, je iba džavot malého dieťaťa? Spravidla, keď nás niečo presahuje a my sa cítime nesmierne neistí a malí.

V knihe Exodus sa dočítame, ako sa Mojžiš pri stretnutí s Bohom na vrchu Horeb cíti nesmierne malý. (Ilustrácia: Mojžiš a horiaci ker. Autor: Dieric Bouts) Vyzúva si obuv, lebo je na posvätnej pôde. Dostáva poverenie vyslobodiť Izrael a hovorí, že nie je výrečný muž, lebo má nemotorné ústa a ťarbavý jazyk (por. Ex 40, 10). Niekedy sa hovorí, že Mojžiš bol postihnutý rečovou vadou, že koktal alebo račkoval. No bolo to úplne inak. Príčina jeho rečového defektu spočívala v tom, že mal hovoriť o niečom, čo ho presahuje… Povedal by som, že išlo o „nadprirodzenú logopatiu“. Mal hovoriť s faraónom, robiť Božie zázraky a vedel, že faraón bude muž zatvrdnutého srdca. 

Dokonca ani Izraeliti mu neverili. Neraz na všetko šomrali. Prišli jedovaté hady a na príkaz Boží vystavil na žrdi medeného hada… A prišla záchrana. Asi by som sa pri takýchto zážitkoch s Bohom tiež iba zajakával.

„Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“

Jn 3, 14 – 17

Nikodém prichádza v noci za Ježišom. Nie zo strachu, že ho uvidia ostatní, ale noc je symbolom uvažovania nad dôležitými existenciálnymi otázkami. V tom čase oveľa intenzívnejšie zaznievajú a my pred nimi iba strácame reč. Pravdepodobne to tak bolo aj s Nikodémom. Podľa mňa iba neisto breptal: „Vyhnal z chrámu dobytok, peňazomencov, predavačov i kupcov…“ „Ako to všetko je?“ „Čo prináša?“ „Ako sa môžem druhýkrát narodiť?“ „A čo znamená narodiť sa z Ducha?“ Ježiš mu povedal: „Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?… Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal večný život.“ (Jn 3, 14)

Aby bol človek nemotorný v reči, nemusí zažiť zázračné zjavenie. Aj jednoduchý pohľad na krásny kvet či veľkolepú panorámu nám dokáže vziať slová z úst, a čo taká láska! Záchvev srdca a nejedno dievča stratí reč – nevie a zároveň má strach o tom hovoriť.

Tu je Syn človeka vyzdvihnutý na kríži. Lebo Boh nás tak miluje, že dal aj svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí…

Myšlienka na záver:

Kiežby som bol dnes schopný aspoň na chvíľu stratiť reč pred veľkosťou Božej lásky a aspoň chvíľu s niekým o nej detsky džavotať.