Prednedávnom mi opäť volali s reklamnou ponukou, monitorovaný hovor. Nemám to rád, a ak by to nebol telefonát z banky, kde mám vedený účet, zrušil by som ho. Slečna na druhej strane linky suverénne kládla otázky podľa predpísanej formy.

Aký spôsob platby využívam, či som si vedomý, že ma môžu okradnúť, zneužiť platobný systém atď. Až som jej povedal: „Pozrite, tie otázky sú veľmi primitívne. Hneď po prvej som vedel, že mi chcete ponúknuť nejaké poistenie, a už teraz vám hovorím, že nemám záujem. Viem, máte predpísaný protokol, ale možno keby ste mi jednoducho povedali: Banka vám ponúka takú a takú formu poistenia, zvážte to, sú v tom takéto výhody…, zamyslel by som sa.“

Napadlo mi, ako už Aristoteles vo svojej Rétorike spomínal, že keď schopnosti rečníckeho umenia (prenesene aj moc reklamy či účinnosť komunikačných techník) začnú byť až príliš suverénne, dostanú sa do rozporu s pravdivosťou slova (por. Aristoteles, Rétorika, 1356a).

Kiežby som bol schopný koktať, zajakávať sa či ťažkopádne džavotať ako malé dieťa…

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.