Niekoľkonásobne ocenená autorka Lynn Austinová ponúka čitateľom román o sesterstve, sebaobjavovaní a láske na pozadí druhej svetovej vojny. Tento rozsiahly príbeh prenáša čitateľov do jednej z najnáročnejších epôch histórie, aby preskúmali hlbokú a trvalú moc viery a priateľstva, aby prekonali viac, ako sme si kedy mysleli.

10. K A P I T O L A

„Ďakujeme za čaj,“ povedala Audrey, keď v rybárovej chatrči dopili druhú šálku. „Našli by sme tu niekde nocľah? Viete, auto sme nechali vo Folkestone.“ Len-len že nedodala, že ak by to bolo možné, obe by ich potešil dlhý horúci kúpeľ.

Starec sa zamračil a prstami si prečesal zježené vlasy. „Pochybujem, že na okolí niečo nájdete. Ak to nemá zadebnené okná a vchod zatarasený vrecami s pieskom, tak to využíva armáda.“

Audrey sa do očí nahrnuli slzy skôr, ako ich stihla potlačiť.

„Och, pre boha živého!“ zašepkal hlas jej matky.

„Ale no tak, slečna… neplačte…“ chlácholil ju starec. Hanbila sa za svoje slzy, ale on nežným hlasom dodal: „Skúste kamenný kostolík poniže. Snažia sa pomáhať, roznášajú vojakom čaj a sendviče. Hádam by ste tam našli tichý kútik, kde by ste si mohli pospať.“

Audrey vytiahla z vrecka Evinu premočenú vreckovku a vyfúkala si nos. „Ďakujeme veľmi pekne. Tak to teda skúsime. Na ktorej ulici to je?“

„Na Duntonovej. Ale to vám aj tak veľmi nepomôže. Všetky tabule sme zvesili, aby sa tu nacisti nemohli orientovať. Keď vyjdete von, zabočte doľava, prejdite cez cestu a choďte stále rovno. Duntonova sa trochu kľukatí, ale kostol uvidíte raz-dva.“

„Ďakujeme veľmi pekne.“ Čaj Audrey upokojil, takže už dokázala vstať aj chodiť bez Evinej pomoci. Vlak pre vojakov ešte nedorazil, takže ulice a uličky plné mužov v uniformách vyzerali, ako keby ich pokrýval hrboľatý koberec olivovozelenej farby. „Rada by som pohľadala Alfieho. Neprekážalo by ti to?“

„Napadlo mi to isté,“ odvetila Eve. Pomaly prešli cez cestu ku skupinke mužov, ktorí sa tisli jeden k druhému. Audrey si nedokázala predstaviť, že by jej brat spal na tvrdej zemi, a dúfala, že dôstojníkom ako on pridelili miesto s ozajstnými posteľami. Neprekážalo by jej zriecť sa na noc izby, ak by to Alfie potreboval. Zdalo sa jej, že väčšina mužov spí, ale keď sa k nim s Eve priblížili, jeden otvoril oči a štuchol do svojho druha.

„Pozri, Clyde, asi sme zomreli a prišli sme do neba, lebo si po nás idú dvaja anjeli.“

„Neblázni. Anjeli majú krídla a tieto ich nemajú.“

„Hľadáme môjho brata poručíka Alfreda Clarksona,“ povedala Audrey. „Nepoznáte ho náhodou? Nevideli ste ho?“

„Nikdy som o ňom nepočul,“ odvetil ten, čo sa volal Clyde. „Ale dúfam, že sa nechystáte chodiť tu a tam a všetkých budiť, aby ste sa naňho povypytovali.“

„Nuž myslela som, že…“

„To nerobte, madam. Väčšina z nás už tri dni nespala. Konečne môžeme zavrieť oči bez strachu, že sa na nás vyrútia nemecké lietadlá a my sa nebudeme mať kam schovať.“

„Nedokážete si predstaviť, čím sme si prešli,“ dodal ten druhý.

„Je nám to ľúto,“ povedala Eve skôr, ako Audrey stihla zareagovať. „Prídeme zajtra. Som rada, že ste sa dostali domov.“

Chytila Audrey za ruku a odtiahla ju od nich. „Poď, aj za bieleho dňa by to bolo ako hľadať ihlu v kope sena.“

Pohybovali sa tesne popri múroch domov a obchodov a šmátrajúc potme zakopávali o dlažobné kocky a vrecia s pieskom. Mesačný svit sa prebojoval cez mraky a Audrey v jeho svetle zazrela obrysy kostolnej vežičky. Keď vošli do kostola, hlasy ich zaviedli do provizórnej kuchyne za svätyňou, kde tri ženy umývali riad a zametali dlážku. Všimla si ich tá s metlou.

„Dobrý večer sa praje. Potrebujete niečo?“

Eve im v rýchlosti porozprávala, prečo sa vydali z Londýna k pobrežiu a o strastiplnej plavbe v tme. „Prišli sme sa opýtať, či by sme si nemohli na lavičkách na pár hodín zdriemnuť, kým sa peši nevydáme späť do Folkestonu.“

„Môžete prenocovať u mňa, zlatko, ak vám nebude prekážať, že sa o posteľ budete musieť podeliť.“

Audrey si nebola istá, či je správne ísť do cudzieho domu, ale Eve nemala žiadne pochybnosti.

„To by bolo úžasné,“ povedala. „Ďakujeme.“

Audrey ju potiahla za rukáv: „Ale…“

„Musia to byť dobrí ľudia, keď sú o takejto hodine hore a pomáhajú našim vojakom,“ zašepkala Eve. „Nepíše sa náhodou niekde v Biblii o tom, že treba pomáhať núdznym?“

„Asi áno…“ Audrey nepoznala Bibliu natoľko dobre, aby jej mohla s istotou odpovedať.

„Počuli sme, že ponúkate vojakom čaj, a rady by sme priložili ruku k dielu,“ dodala Eve. „Zišla by sa vám ráno pomoc?“

„Zíde sa každá ruka,“ povedala žena pri dreze. „Potrebujú nás tisícky chlapcov.“

„Ja som Margery,“ predstavila sa žena s metlou. „Dajte mi minútku, aby som to tu dokončila, a vezmem vás k sebe. Nie je to ďaleko.“

Cestou k Margerinmu domčeku sa Audrey jednou rukou držala šnúrky ženinej zástery a druhou Eve. Keď prechádzali okolo prístavu, dúfala, že sa nepotknú a nespadnú do vody. Margerin domček bol veľmi jednoduchý, zato čistý. Keď však Audrey videla, v akej skromnosti žena žije, nepožiadala ju ani o mydlo a uterák. Sama vyzerala vyčerpane, keď ich viedla hore úzkymi drevenými schodíkmi do podkrovnej izbičky, v ktorej stála iba úzka posteľ a stolička. Audrey bola vďačná aj za to.

„To je izba môjho syna Ralphieho,“ povedala Margery a na parapet postavila svietnik. „Je medzi tými, ktorých sa pokúšajú dostať z Francúzska.“

„Budeme sa modliť, aby sa mu to podarilo,“ povedala Eve.

„Ďakujeme, že ste nás prichýlili, Margery,“ dodala Audrey. „Zobudíte nás, prosím, aby sme vám ráno pomohli?“

„Bude to pred svitaním,“ upozornila ich. „Budeme chystať chleby s džemom a čaj, aby sme ich mohli rozdávať, len čo prídu člny.“

Eve sa vyzliekla do spodnej bielizne, a len čo sfúkla sviecu, zaspala. Audrey zostala oblečená a ešte dlho si v hlave premietala tú hroznú plavbu. Žalúdok mala stiahnutý ako kameň. Hrboľatý matrac postele mal v strede preliačinu a z toho, čo použili na jeho vypchatie, ju svrbela pokožka. Ale možno to bolo iba drsnou bavlnenou plachtou. Eve bola zvyknutá spať takto a rovnako aj londýnske deti, ktoré ubytovali na Wellingforde. Neprekážalo im spať po dvoch i troch v jednej posteli, ba dokonca aj na zemi. Audrey si uvedomovala, že je rozmaznaná. Ak táto vojna zborí hranice medzi triedami, ako predpovedala slečna Blakeová, bude to znamenať, že sa Eve pozdvihne na jej úroveň, alebo sa ona zníži na Evinu? Pochybovala, že niekto bude spokojný s miestom uprostred. 

Foto: Vydavateľstvo Kumran.sk

Ráno sa prebudila s bolesťou hlavy. Pred tým, ako sa vybrali späť do kostola, Margery im pripravila slabý čaj a hustú ovsenú kašu. V prvých ranných lúčoch im nad hlavou vrčali lietadlá, desiatky britských strojov mieriacich južne smerom k Francúzsku. V noci musel prísť vlak, pretože vojaci zmizli, ulice zostali prázdne. Zastali pri rybárovej chatrči neďaleko miesta, kde včera v noci uviazali Audrin čln.

„Prídeme za vami,“ sľúbili Margery a podišli k brehu. Flotila zložená z rôznych plavidiel, od pramíc a vlečných člnov cez kolesové parníky až po požiarne lode, sa chystala na odchod. Audrey zazrela svoj čln v strede skupiny. Pristavil sa pri nich uštvaný dôstojník, ktorého si pamätala zo včera, a napadlo jej, že zrejme vôbec nespal.

„Dobré ráno, slečna,“ pozdravil a dotkol sa striešky svojej čiapky. „Včera v noci som vás nestihol varovať, ale mali by ste vedieť, že váš čln sa môže cestou zničiť. Žiaľ, prieliv je zamínovaný a zo vzduchu na nás bude útočiť Luftwaffe a aj napriek nasadeniu nášho letectva sa jej podarí zasiahnuť niektoré z terčov.“

„Nerada by som o čln prišla,“ odvetila Audrey, „ale ak budeme nútení kapitulovať, bude mi nanič.“

„To máte pravdu.“

Pokiaľ išlo o krájanie chleba či varenie čaju, Audrey bola vonkoncom neužitočná, a tak aspoň pomáhala natierať krajce džemom. Do prístavu vyrazili práve v čase, keď k pobrežiu dorazili prvé lode. Audrey tú scénu sledovala s údivom. Každý voľný centimeter na palubách lodí zaberali vojaci s okrúhlymi kovovými prilbami a v mohutných záchranných vestách. Tisíce a tisíce mužov v kaki uniformách sa ako kolónia mravcov mlčky presúvali z člnov na breh. Tváre mali unavené a strhané ako porazení.

„Kde začať?“ vzdychla si Audrey.

„To najdôležitejšie je, aby videli vaše pekné tváre a úsmevy,“ poučila ich Margery. „Prešli si hotovým peklom. Na zemi na nich číhali míny, vo vzduchu bombardéry. Vašou úlohou je privítať ich vo vlasti.“

Audrey sa ponorila do prúdu vyčerpaných mužov a s úsmevom im z košíka rozdávala sendviče s džemom. Pohľadom pátrala po mori neoholených ufúľaných tvárí, či medzi nimi nezahliadne Alfieho. Eve stála vedľa nej a z veľkej kanvice nalievala vojakom čaj do ich plechových hrnčekov. 

„Ako nájdeme Alfieho?“ spýtala sa jej Audrey. „Medzi toľkými mužmi si ho nevšimneme!“

„Nie, ale on si všimne nás. Uvidí nás, Audrey. Ak je tu, zbadá nás.“

Muži kráčali ako omámení, všetci do jedného sa tvárili rovnako – ochromení šokom a strachom. A hanbou. Armády majú bojovať, nie ustupovať. Nie je to vaša vina, chcela im všetkým povedať Audrey. Nikomu ani vo sne nenapadlo, že nacisti budú takí silní. Alebo že armády európskych krajín ich nedokážu zastaviť.

„Vitajte doma,“ odpovedala na stovky zamumlaných „ďakujem“.

„Krvácate?“ opýtala sa Eve jedného vojaka, ktorý sa načiahol po krajec chleba. „Potrebujete ošetrenie?“

Neprítomne si utrel líce. „To nie je moja krv, ale kamarátova. Na pláži nás  bombardovali a my sme sa nemali kam ukryť. Mužov okolo mňa to roztrhalo na kusy. Asi som mal šťastie.“

„Už ste počuli zvuk nacistických bombardérov?“ spýtal sa mladík, ktorý stál vedľa neho.

„Nie, ja… ja…“

„Akoby z neba padala siréna. Leteli priamo na nás a potom zhodili bomby. Celý čas som si v duchu opakoval: To je koniec. Je po mne.“

„Presne. A keď sme už Bohu ďakovali za to, že nás netrafili, vrátili sa a skúsili to znova.“

Audrey ich nesúrila, aby postupovali ďalej. Nechala ich vyrozprávať sa, zhodiť z pliec tú hrôzu. Niektorí boli natoľko otrasení, že s pohľadom upretým pred seba iba nevšímavo prešli okolo občerstvenia. Iní potrebovali pomoc, aby si hrnček s čajom vôbec dokázali priložiť k ústam.

„Odkiaľ ste?“ pýtala sa, aby ich trochu rozptýlila. Menovali miesta, o ktorých nikdy nepočula.

„Cítil som sa ako ľahký terč,“ počula, ako sa istý vojak zdôveruje Eve. Jej išli rozhovory akosi ľahšie. „Naše torpédoborce sa nemohli dostať bližšie k pevnine, preto nás na ne prevážali menšími loďami.“ Na tento účel zrejme použijú aj Audrin čln. Mnohí z mužov z robotníckej triedy sa po prvý raz v živote ocitnú na takom výletnom plavidle, aké vlastnila jej rodina.

„Urobili tam niečo ako mólo, ktoré sa tiahlo hlboko do mora,“ povedal ďalší vojak, „a my sme sa postavili do radu a čakali na loď. Už-už som mal nastúpiť, keď mi oznámili, že na palube už nie je miesto. Sledoval som, ako loď odchádza spolu s mojimi kamarátmi, kým ja som ostal na móle… A potom z ničoho nič bum! Objavilo sa nacistické lietadlo a začalo loď bombardovať. Stál som tam a sledoval, ako horí a potápa sa. Valil sa z nej dym, muži skákali do vody.“ Hlas sa mu podlomil, rozplakal sa. „Mohol som to byť ja!“

Eve strčila Audrey kanvicu do rúk a objala ho, aby sa jej vyplakal na pleci. Bolo to celkom prirodzené a pre Eve typické – a pre Audrey také cudzie. Niežeby s mužmi nesúcitila, veď ich príbehy ju dojímali k slzám. Sama však nikdy nezažila láskyplnú útechu – iba raz ju Eve utešila hrsťou jahôd –, a tak netušila, ako ju poskytnúť iným. Vojak sa Eve poďakoval, utrel si zafúľanú tvár a odišiel. Audrey sa nasilu usmiala a obslúžila ďalšieho vojaka a za ním iného. Medzitým im nad hlavami vrčali motory lietadiel a z diaľky k nim doliehalo dunenie diel. 

Román V tvojej koži vyšiel vo vydavateľstve Kumran.sk.

Video o románe V tvojej koži

Lynn Austinová, bývalá učiteľka, dnes úspešná autorka románov, ktoré si obľúbili čitatelia na celom svete, získala za svoju tvorbu viacero ocenení a stala sa jednou z prvých spisovateliek uvedených do siene slávy kresťanskej literatúry pre ženy. Jej román Hidden Places poslúžil ako predloha celovečerného filmu z produkcie Hallmark Channel. Má tri dospelé deti a s manželom žije v západnom Michigane. Viac sa dozviete na jej stránke www.lynnaustin.org.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.