Všetci proti Macronovi, kampaň sa začína

Macron obsadil stred, ale až 79 percent Francúzov je nespokojných a nejakým spôsobom sa hlási k antisystému a radikálnej opozícii.

Republika je v kríze, o to viac sa núka záchrancov. Aj tak by sa dali charakterizovať pohyby na francúzskej politickej scéne. Emmanuel Macron sa o 18 mesiacov bude pokúšať o znovuzvolenie. Po troch rokoch vlády má najvýraznejších súperov na okraji politického spektra.

Duel z druhého kola sa môže opakovať

Ako prvá už začiatkom roka ohlásila kandidatúru líderka hnutia Národné zhromaždenie Marine Le Penová. Politická a ideová súperka Emmanuela Macrona s ním pred troma rokmi v druhom kole prehrala. Dlhodobá kritička islamizmu, masovej imigrácie a európskej integrácie teraz hovorí, že došlo na jej slová.

Francúzsko sa zmieta vo vlne útokov radikálnych moslimov, ktoré síce nikdy neustali, ale po opätovnom zverejnení karikatúr Mohameda v satirickom týždenníku Charlie Hebdo sa znásobili. V katedrále v Nice vraždil tuniský migrant, ktorý do Francúzska prišiel len deň pred útokom. Kým počas migračnej krízy bola Marine Le Penová terčom kritiky za prísnejšiu kontrolu hraníc, v súčasnosti už o zmene fungovania Schengenu otvorí hovorí práve Macron a v nadväznosti na útoky chce intenzívne bojovať proti nelegálnej imigrácii.

Popri tom Francúzov trápi pandémia, ktorá dosiahla obrovské rozmery. Francúzsko obmedzilo slobodu pohybu, zatvorili sa bary i kaviarne. Pacientov z preplnených nemocníc preváža aj do susedného Nemecka, ktoré pandémiu zvláda o poznanie lepšie. Opäť krízová situácia, ktorá nahráva kritikom vrátane Marine Le Penovej. Za nezvládnutie pandémie prišli na členov vlády desiatky žalôb a súdy sa nimi intenzívne zaoberajú.

Dodajme, že najsilnejšou témou prezidentskej kampane v roku 2017 bola Európska únia. Macronove veľké reformné plány zo začiatku mandátu sa v Nemecku nestretli s pochopením. Nevyšiel mu ani sen o celoeurópskej Konferencii o budúcnosti Európy. Dvojročná konferencia sa mala začať na jar. Sériou podujatí so širokou účasťou občanov naprieč kontinentom mala priniesť odpoveď na to, ako by chceli Európania zmeniť Úniu, skloňovalo sa aj otváranie základných európskych zmlúv. Všetko zmenila pandémia, ktorá spolu s tradičnými inštitucionálnymi škriepkami vyústila do odkladu konferencie, ktorá sa zrejme začne až budúci rok. Macronov plán, aby vrcholila počas francúzskeho predsedníctva v Rade EÚ v prvom polroku 2022, keď sa odohrajú aj prezidentské voľby, získal hlboké trhliny.

Tretí pokus nepoddajného rebela

Z opačného konca politického spektra ohlásil kandidatúru líder strany Nepoddajné Francúzsko Jean-Luc Mélenchon. Antisystémový politik, pravidelný účastník demonštrácií a búrlivý rétor chce obhájiť svoj nárok na kandidatúru hlasmi verejnosti. Do volieb pôjde, len ak získa 150 000 hlasov v internetovom hlasovaní. Oproti Marine Le Penovej má však menej jednoznačný postoj k v súčasnosti z každej strany skloňovanému islamu. V rámci jedného mesiaca obviňoval prezidenta z eskalácie sporov s Tureckom pre islam, po vražde Samuela Patyho to skúsil z opačnej strany a uplatňoval kolektívnu vinu na čečenskú komunitu vo Francúzsku. Vo všeobecnosti ho koalícia i opozícia kritizujú za príliš umiernený prístup k radikálnemu islamu.

Na druhej strane môže počítať s hlasmi znechutených Francúzov z Hnutia žltých viest. Demonštranti Macronovi nezabudli bolestivé ekonomické reformy a násilné potláčanie mesiace trvajúcich protestov. K tomu počas pandémie pribudli obmedzenia vychádzania, zatvorené prevádzky a obavy z hlbokej ekonomickej krízy.

V hre sú aj ďalšie mená

Zámer kandidovať opäť ohlásil Nicolas Dupont-Aignan. Programovo má veľmi blízko k Marine Le Penovej, ktorá ho vyzýva, aby spojili sily. Nebolo by to prvý raz, Dupont-Aignan ju naposledy podporil v druhom kole prezidentských volieb a mal za to sľúbený post premiéra.  

O prezidentské kreslo má záujem aj Xavier Bertrand, bývalý člen pravicových republikánov. Niekoľkonásobný minister v pravicových vládach sa v niektorých prieskumoch dostal na tretiu priečku za Macrona a Le Penovú. Všetko však môžu zmeniť stranícke primárky.

Ako sa hovorí, všetko je o načasovaní. Dobre to vie exprezident Francois Hollande. V čase hlbokej bezpečnostnej a zdravotnej krízy nepremešká moment a na adresu svojho bývalého chránenca Macrona, ktorého považuje za zradcu, nešetrí kritikou. Len na osvieženie pamäti – Macron bol za jeho vlády ministrom hospodárstva, potom však odišiel z funkcie, založil stranu, vyhral voľby a de facto rozprášil svoju materskú Socialistickú stranu, ktorá sa z debakla doteraz nespamätala. Hollande svojmu nástupcovi vyčíta, že vládne príliš svojhlavo, bez dostatočnej deľby moci a nenačúva hlasom občanov. Zároveň hovorí, že má stále dosť energie a ľavica potrebuje „nový dych“.

Uspeje, alebo pri druhom pokuse pohorí ako jeho dvaja predchodcovia?

Momentálne je podľa prieskumov najpravdepodobnejšie repete duelu Macron – Le Penová v druhom kole. Nedá sa však opomenúť rastúca nespokojnosť, ktorú Francúzi zosobňujú v Emmanuelovi Macronovi. O znechutení z politiky svedčí nedávny exkluzívny prieskum pre denník Le Figaro. Až 79 % respondentov v ňom povedalo, že by volilo radikálnych alebo antisystémových kandidátov (Le Penová, Dupont-Aignan, Mélenchon), vhodilo by do urny prázdny hlasovací lístok alebo by nešlo voliť vôbec. Je to nárast o dva percentuálne body oproti minulému roku.

Z rozloženia síl vyplývajú tri veci. Emmanuelovi Macronovi sa do veľkej miery podarilo politicky ovládnuť politický stred, zároveň však polarizuje, obzvlášť v ekonomickej oblasti. Antisystém tým získava na sile, na druhej strane spojenie krajnej ľavice a pravice v druhom kole je dlhodobo len ťažko predstaviteľné. Napokon, môže sa zopakovať rekordne nízka volebná účasť, ktorá bola pri Macronovom víťazstve pred troma rokmi najnižšia od roku 1969.

Jeho predchodcovia Francois Hollande ani Nicolas Sarkozy nedokázali získať druhý mandát, podarí sa to Emmanuelovi Macronovi?