Strhujúca osobná výpoveď austrálskeho kardinála o jeho pobyte vo väzení. Pell bol odsúdený na šesť rokov za sexuálne zneužívanie detí, súd ho neskôr oslobodil a vyhlásil za nevinného.

Vo väzeniach je veľa dobrého. Viem, že niekedy môže byť väzenie peklom na zemi. Ja som mal šťastie, že ma držali v bezpečí a chovali sa ku mne dobre. Zapôsobila na mňa profesionalita väzenských dozorcov, viera väzňov a existencia zmyslu pre morálku aj v týchto najtemnejších miestach.

Trinásť mesiacov som bol na samotke, desať v Melbournskej zaisťovacej väznici a tri vo väznici v Barwone. V Melbourne bola väzenskou uniformou zelená tepláková súprava, no v Barwone mi dali jasnočervené kardinálske farby. Bol som odsúdený v decembri 2018 z dávnych sexuálnych trestných činov spáchaných na deťoch, napriek mojej nevine a napriek nezrovnalostiam kauzy korunného prokurátora proti mne. ­Nakoniec (v apríli roku 2020) Najvyšší súd Austrálie jednomyseľným rozhodnutím moje odsúdenie zrušil. Medzitým som si začal odpykávať svoj šesťročný trest.

V Melbourne som býval na cele 11, v jednotke č. 8, na piatom podlaží. Moja cela bola sedem alebo osem metrov dlhá a asi dva metre široká, tak akurát na posteľ s pevným podstavcom, nepríliš hrubým matracom a dvoma prikrývkami. Na ľavej strane boli nízke police s varnou kanvicou, televízorom a miestom na jedenie. Na druhej strane úzkej chodbičky bolo umývadlo s teplou a studenou vodou a sprchovací kút s riadne teplou vodou. Na rozdiel od mnohých luxusných hotelov bola na stene nad posteľou výkonná lampa na čítanie. Keďže mi niekoľko mesiacov pred nástupom do väznenia vymenili oba kolenné kĺby, spočiatku som používal barlu a dostal som vyššie nemocničné kreslo, čo bolo požehnaním. Zdravotné predpisy nariaďujú, aby každý väzeň mohol byť jednu hodinu denne vonku, a tak mi v Melbourne povolili vziať si po dve polhodinky. Žiadne z okien na jednotke č. 8 nemalo priehľadné sklo, takže som mohol z mojej cely akurát rozoznať deň od noci, ale nič viac. Nikdy som nevidel ďalších jedenástich väzňov.

Kardinál George Pell vždy tvrdil, že je nevinný. Foto: TASR/AP

Ale počul som ich, samozrejme. Jednotka č. 8 mala pozdĺž obvodovej steny dvanásť malých ciel a „hluční“ väzni boli na jednom konci. Moja cela bola na konci „Toorak“ nazvanej po bohatom melbournskom predmestí, presne takom, ako bol ten hlučný koniec, ale zvyčajne bez búchajúcich a kričiacich, utrápených a nahnevaných ľudí, ktorí boli často zničení drogami, hlavne pervitínom. Neraz som žasol nad tým, ako dlho boli schopní búchať päsťami, ale dozorca mi vysvetlil, že to kopali nohami ako kone. Niektorí vytápali svoje cely alebo ich znečisťovali výkalmi. Raz za čas povolali čatu so psami alebo proti niekomu museli použiť slzný plyn. Počas mojej prvej noci sa mi zdalo, že počujem plač ženy; ďalší väzeň volal svoju matku.

Bol som izolovaný pre moje vlastné bezpečie, pretože odsúdení za sexuálne zneužívanie detí, najmä duchovní, sú vo väzení vystavení fyzickým útokom a týraniu. Takto som bol ohrozený iba raz, keď som bol na jednej z dvoch priľahlých plôch na cvičenie oddelených vysokou stenou s priezorom vo výške hlavy. Ako som sa prechádzal dookola, niekto na mňa napľul cez drôtenú mriežku a začal ma obviňovať. Bolo to úplne nečakané, tak som sa rozčúlený vrátil k tomu okienku, aby som čelil útočníkovi a vytmavil mu to. Ten ustúpil z môjho dohľadu, ale pokračoval v nadávkach ako „čierny pavúk“ a v ďalších menej lichotivých výrazoch. Po mojej prvotnej reakcii som už ostal ticho, hoci neskôr som sa posťažoval, že by som sa nechcel chodiť prechádzať, keď by mal byť tento chlapík vedľa. Onedlho na to mi dozorca nášho útvaru povedal, že tento mladý výtržník bol presunutý, lebo inému väzňovi urobil „niečo horšie“.

Pri niekoľkých iných príležitostiach, počas dlhého zatvorenia od 16:30 do 7:15 ráno, ma ostatní väzni z jednotky č. 8 odsudzovali a nadávali mi. Jedného večera som si vypočul prudkú hádku týkajúcu sa mojej viny. Ten, čo ma obhajoval, vyhlásil, že je pripravený veriť mužovi, ktorého verejne podporili dvaja premiéri. Názory medzi väzňami na moju nevinu alebo vinu sa líšili, tak ako vo väčšine sektorov austrálskej spoločnosti, hoci médiá, až na pár svetlých výnimiek, boli tvrdo nepriateľské. Jeden korešpondent, ktorý strávil desaťročia vo väzení, mi napísal, že som prvý odsúdený kňaz, o ktorom počul, že by mal medzi väzňami – vôbec – nejakú podporu. Od mojich troch spoluväzňov na jednotke č. 3 v Barwone sa mi dostávala len vľúdnosť a priateľstvo. Väčšina dozorcov v oboch väzniciach rozpoznala, že som nevinný.

Antipatia väzňov voči páchateľom sexuálneho zneužívania mladistvých je v anglicky hovoriacich krajinách všeobecná – zaujímavý príklad prirodzeného zákona, vynárajúceho sa z temnoty. Každý z nás je v pokušení pohŕdať tými, ktorých si zadefinujeme ako horších od nás. Dokonca aj vrahovia sa pripájajú k pohŕdaniu tých, ktorí zneuctili mladistvých. Nech je to akokoľvek ironické, toto pohŕdanie nie je celkom zlé, pretože vyjadruje vieru v existenciu správneho a nesprávneho, dobra a zla, ktorá sa vo väzeniach často vyplaví na povrch prekvapujúcim spôsobom.

Nejedno ráno som na jednotke č. 8 počúval spevy moslimskej modlitby. V iné rána sa moslimovia trochu flákali a nespievali, hoci sa možno modlili potichu. Reč vo väzení bola hrubá a monotónna, ale zriedka som počul preklínanie či rúhanie. Väzeň, ktorého som sa na to pýtal, si myslel, že je to skôr znak viery ako dôkaz neprítomnosti Boha. Mám taký dojem, že podiel na netolerovaní rúhania majú práve moslimskí väzni.

Písali mi väzni z mnohých väzníc, niektorí pravidelne. Jeden z nich bol muž, ktorý pripravoval oltár, keď som slávil v roku 1996 poslednú vianočnú omšu vo väznici v Pentridge, predtým ako bola zrušená. Iný mi jednoducho oznamoval, že je stratený a v tme. Mohol by som mu poradiť nejakú knihu? Odporučil som mu, aby si prečítal Lukášovo evanjelium a začal s prvým listom sv. Jána. Ďalší bol muž hlbokej viery a ctiteľ pátra Pia z Pietrelciny. Mal sen, že ma prepustia. Ukázalo sa, že to bolo predčasné. Iný mi prezradil, že medzi profesionálnymi kriminálnikmi je zhoda na tom, že som nevinný, a že som bol „falošne obvinený“, a dodal, že je zvláštne, že kriminálnici vedia spoznať pravdu, ale sudcovia nie.

Podobne ako väčšinu kňazov ma moja práca priviedla do kontaktu s najrozličnejšími ľuďmi, takže som väzňami nebol príliš prekvapený. Dozorcovia boli prekvapením, a to príjemným. Niektorí boli priateľskí, jeden či dvaja boli nepriateľsky naladení, ale všetci boli profesionálni. Život by bol oveľa tvrdší, ak by dozorcovia museli byť úplne ticho, tak ako boli po celé mesiace počas samoväzby kardinála Thuậna ticho dozorcovia vo Vietname. Sestra Mary O’Shannassy, skúsená katolícka pastoračná pracovníčka v Melbourne s dvadsaťpäťročnými skúsenosťami, ktorá robí skvelú prácu – jeden muž odsúdený za vraždu mi povedal, že sa jej aj trochu bojí – potvrdila, že jednotka č. 8 je dobre personálne obsadená a dobre zabehnutá. Keď som neuspel v odvolaní na Najvyššom súde štátu Victory, zvažoval som, že sa neodvolám na Najvyšší súd Austrálie z toho dôvodu, že ak sa sudcovia chystajú jednoducho nehýbať s vecou, ja nemusím spolupracovať na tejto drahej šaráde. Riaditeľ väzenia v Melbourne, muž väčší ako ja a férový chlap, ma nabádal vytrvať. Povzbudil ma a som mu za to vďačný.

Na snímke z 26. februára 2019 kardinál George Pell (vtedy 78) prichádza na súd v Melbourne. Foto: TASR/AP

Ráno 7. apríla austrálska televízia odvysielala oznámenie o mojom verdikte od Najvyššieho súdu Austrálie. Sledoval som z mojej cely na kanáli 7, ako prekvapený mladý reportér informoval Austráliu o mojom oslobodení a bol ešte väčšmi zmätený jednohlasnou zhodou siedmich sudcov. Traja spoluväzni z mojej jednotky mi blahoželali a čoskoro som bol prepustený do sveta uzatvoreného pre koronavírus. Bola to zvláštna cesta. Dva novinárske vrtuľníky ma sledovali z Barwonu do karmelitánskeho kláštora v Melbourne. A ďalší deň ma dve autá s novinármi sprevádzali celých 880 kilometrov do Sydney.

Pre mnohých je čas vo väzení príležitosťou zamýšľať sa a vyrovnávať sa so základnými pravdami. Väzenský život odstránil všetky výhovorky, že som príliš zaneprázdnený, aby som sa modlil, a môj pravidelný režim modlitby ma podržal. Už od prvej noci som mal stále breviár (aj keď nebol z príslušného obdobia) a každý týždeň som prijal sväté prijímanie. Päťkrát som sa zúčastnil na svätej omši, hoci som ju nemohol celebrovať, čo mi bolo obzvlášť ľúto na Vianoce a na Veľkú noc.

Moja katolícka viera mi bola oporou. Najmä presvedčenie, že moje utrpenie nemusí byť nezmyselné, ale môže sa spojiť s utrpením Ježiša Krista, nášho Pána. Nikdy som sa necítil opustený, pretože som vedel, že Pán je so mnou – dokonca aj keď som nerozumel tomu, čo robil viac ako trinásť mesiacov. Roky som hovoril trpiacim a sužovaným, že aj Boží Syn bol skúšaný na tejto zemi, a teraz som bol aj sám utešovaný touto skutočnosťou. Takže som sa modlil za priateľov a nepriateľov, za mojich podporovateľov a za moju rodinu, za obete sexuálneho zneužívania a za mojich spoluväzňov a dozorcov.

Text pôvodne vyšiel v revue First Things a je súčasťou novej edície revue Impulz. Preložila: Oľga Koronthályová, redigovala Mária Svobodová.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.