Medailové biatlonistky dokázali niečo, čo sa nepodarilo ani sestrám Fialkovým

Na majstrovstvách sveta juniorov a kadetov v biatlone vybojovali medaily Ema Kapustová a Henrieta Horvátová. Cenné kovy v ich veku nezískali ani sestry Fialkové. Avšak tento úspech nemusí byť predzvesťou lepšej budúcnosti slovenského biatlonu. Stačí málo, aby ostal len jednorázovou náplasťou na ranu covidovej sezóny.

Slovensko čakalo na medailu z juniorských majstrovstiev v biatlone od roku 2008. Po dlhých trinástich sezónach ju dokázala vybojovať Henrieta Horvátová na svojom poslednom juniorskom šampionáte. Striebro z majstrovstiev je jej doterajším najvýraznejším úspechom. Pódium ju potešilo o to viac, keďže Slovenka celkom presne nevedela, aká konkurencia ju čaká na trati.

„V tejto sezóne sme nemali žiadne juniorské preteky, čiže som sa vedela porovnať len so svetovou špičkou. Nevedela som, na čom som v porovnaní so svojou vekovou kategóriou. Do pretekov som nešla s očakávaniami, aby som to nepokazila. Snažila som sa zachovať si pohodu,“ uviedla po medailovom výkone pre portál slovenskybiatlon.sk. Ani po potvrdení druhého miesta vo vytrvalostných pretekoch nedokázala Horvátová uveriť tomu, čo dokázala. „Ja tomu ešte stále neverím, aj keď mám medailu na krku,“ smiala sa spokojná juniorka.

Pred sezónou mala skromnejšie ciele, a to predstaviť sa v pretekoch Svetového pohára. Keďže sa sestry Fialkové nakazili novým druhom koronavírusu tesne pred zahájením ročníka, Horvátová si splnila sen hneď v úvodnom kole, v ktorom odbehla vytrvalostné preteky aj šprint.

Prvýkrát debutovala medzi elitou vlani, celkovo si v kariére pripísala sedem individuálnych štartov. Práve vytrvalostné preteky patria medzi jej úspešnejšie. Dosahuje v nich lepšie umiestnenia než v šprinte, hoci ten má o polovicu kratšiu trať. Jednou z možných príčin je istý psychický komfort, keďže pri vytrvalostných pretekoch sa biatlonistky vydávajú na trať postupne. Čelia tak menšiemu stresu, nemusia naháňať tie najrýchlejšie a sledujú si svoje tempo. Najlepším umiestnením Horvátovej v Svetovom pohári je 52. miesto.

Pamätáte si Natáliu Prekopovú?

Viacero elitných pretekárok vstúpilo do sveta veľkého biatlonu medailovými výkonmi na juniorských majstrovstvách. Famózna Dorothea Wiererová dokonca zobrala zlaté priečky vo všetkých individuálnych pretekoch v roku 2011. Na zozname úspešných biatlonistiek nechýbajú mená ako Oebergová, Chevalierová, Dahlmeierová, Preussová či Vittozziová. Avšak juniorské medaily nemusia byť predzvesťou víťaznej kariéry.

Posledná slovenská biatlonistka, ktorej sa podarilo získať cenný kov pred Horvátovou, bola Natália Prekopová. Meno menej známe laickej verejnosti, ktoré pohltil tieň svetla Kuzminovej éry zimnej kráľovnej. Prekopová začala ako mladá nádejná biatlonistka ziskom bronzu na juniorskom šampionáte v roku 2008. V Svetovom pohári vydržala osem sezón, odjazdila 23 individuálnych pretekov, v ktorých dosiahla najlepšie umiestnenie ziskom 42. priečky vo vytrvalostných pretekoch. Trinásťkrát bola súčasťou ženskej štafety.

Okrem juniorskej medaily môžeme medzi vrchol kariéry Prekopovej zaradiť štart na olympiáde vo Vancouveri, na ktorú cestovala ako náhradníčka. Bola súčasťou štafety spolu s Halinárovou, Kuzminovou a Gerekovou, ktorá obsadila 13. miesto. Predstavila sa aj v dvoch šprintoch na majstrovstvách sveta, nedostala sa medzi najlepších 50.

Kariéru ukončila bez bodového zisku vo Svetovom pohári. Špekulovalo sa, že dôvodom neúspešného prechodu medzi seniorky bolo preťaženie pretekárky, ktoré v kombinácii s vysokým levelom súťaží a mladou neskúsenosťou viedli k pretrénovanosti. Prekopová bola istý čas aj súčasťou tímu Nasti Kuzminovej, ktorej pomáhala so streleckou prípravou.

Beh je priorita

Horvátová dosiahla pekný úspech a spoločne s bronzovou kadetkou Emou Kapustovou vniesli trochu svetla do ponurej, covidom poznačenej sezóny nevýrazných výkonov. Vybojované striebro bezpochyby namotivuje Horvátovú k ďalšiemu kariérnemu rastu. Ukázalo pozitíva, na ktorých sa dá stavať, ale i možné nedostatky, ktoré treba postupne odstraňovať.

Medzi ne patrí predovšetkým beh, ktorý je Achillovou pätou nejednej slovenskej biatlonistky. Kým nebudú pretekárky systematicky budovať svoj fyzický prejav a vytrvalosť na trati, tak kvalitná streľba, ku ktorej smerujú, nebude postačujúca na dosahovanie lepších výsledkov na svetovej úrovni.