Cez knihy môžeme prežiť omnoho viac ako v reálnom živote

Rozhovor s Oľgou Zápotočnou o význame čítania aj o tom, aký je rozdiel medzi čítaním beletrie a článkov na internete.

Začal sa marec, mesiac knihy, a denník Štandard štartuje novú rubriku s názvom Víkendové čítanie. Každý víkend vám sprostredkujeme ukážku z knižných titulov rôznych žánrov, ktoré na Slovensku vychádzajú.

Pri tejto príležitosti prinášame inšpiratívny rozhovor s profesorkou Oľgou Zápotočnou z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, ktorá sa už 30 rokov venuje výskumu jazyka a komunikácie v jazyku so zameraním na ich vývin v predškolskom a mladšom školskom veku. Ako vysokoškolský pedagóg prednáša na Pedagogickej fakulte TU v Trnave študentom učiteľských vzdelávacích programov o otázkach gramotnosti v pedagogických, psychologických a širších socio-kultúrnych súvislostiach. 

Ako sme na tom na Slovensku s čítaním? 

Nie sme na tom veľmi odlišne ako populácia vo svete. Robili sa rôzne výskumy. Katedra knižničnej a informačnej vedy v spolupráci so Slovenskou asociáciou knižníc a v minulosti najmä Literárnym a informačným centrom sú v tomto veľmi aktívni. Opakovane robili rozsiahlejšie výskumy čítania, kde sledovali vekovú skupinu od 14 – 15 až po 65 rokov a viac. Výsledky zodpovedajú svetovému trendu. Číta sa menej tradičných kníh, najmä krásnej literatúry, umeleckej literatúry a beletrie. Ľudia sa venujú viac bežným veciam, ktoré potrebujú k životu. Čítajú skôr veci pre praktické využitie, pre pracovné využitie, literatúru faktu. Ale ani tieto čísla nie sú vysoké. Napríklad, výrok „čítam denne” v kategórii krásnej literatúry označilo len 5 – 8 percent celej populácie a stále to klesá. Zodpovedá to trendu vo svete, kde sa už dlhšiu dobu hovorí o tom, že čítanie krásnej literatúry sa stáva záležitosťou akejsi „kultúrnej elity” a nebudú ju bežne čítať všetci. Tí, ktorí označili, že denne čítajú krásnu literatúru, sú zároveň tí istí, čo navštevujú koncerty vážnej hudby, výstavy výtvarného umenia, filmové predstavenia. 

Čítame rozdielne podľa veku alebo pohlavia?

Staršia generácia číta umeleckú literatúru viac ako mladšia. V prípade mladšej generácie je celosvetový trend, že čítajú všetci čoraz menej. Títo respondenti bežne uvádzajú odpovede ako „nečítal som”, „vôbec nečítam”, „nikdy nečítam toto alebo ono”, až 35 – 40 percent. Ďalším trendom je výrazný rozdiel medzi chlapcami a dievčatami. Niekedy je medzi nimi rozdiel až 20 percent. Chlapci čítajú menej. Je tu veľká konkurencia technológií a internet, čiže krátke a strohé informácie. Aj na účely vzdelávania, poznávania, zisťovania si informácií siahajú mladí ľudia radšej po týchto zdrojoch než po odborných knihách, literatúre faktu a podobne. Prevláda stále rýchlejšie, povrchné čítanie krátkych textov. 

V čom je rozdiel medzi čítaním kníh a čítaní článkov na internete? 

Špecifikom pri čítaní kníh oproti hľadaniu krátkych textov na internete je osoba autora. Na internete máte rôzne hypertextové prepojenia, prechádzate z jedného textu do druhého, všetko je dostupné a všetko si viete vyhľadať. Čitateľ si hľadá cestu sám. Ide však väčšinou po povrchu, preskakuje z jedného na druhé. To, čo nájdete v knihe, niekto vo svojej dospelej a múdrej hlave svojimi skúsenosťami „prežul”, dal vám hotovú, premyslenú vec, podáva vám ju spôsobom, ktorý si na internete sami nevyskladáte. Jednoducho si to celé od neho zoberiete. Sprevádza vás svojím rozmýšľaním, jeho spôsobom objavovania vecí. 

Môžu klesajúci trend v oblasti čítania nejako ovplyvniť školy a učitelia?

Školy by s tým mohli niečo spraviť, no dlho to zanedbávali. V tomto smere sme špecifickí, lebo na medzinárodnej úrovni sa tieto veci začali riešiť už dávno a hľadali sa nové prístupy. U nás školy dlho ostávali vo svojej zavedenej stereotypnej podobe. Už v 80. rokoch niektorí profesori po príchode počítačov reflektovali, že v budúcnosti ich budú študenti čím ďalej tým viac využívať na úkor čítania. Vo svete začali školy na vízie tohto typu reagovať. My sme začali neskoro. Prišli medzinárodné merania PISA [program medzinárodného hodnotenia žiakov, pozn. red.], týka sa 14- až 15-ročných, a PIRLS [meranie úrovne čitateľskej gramotnosti, čítanie s porozumením, pozn. red.], ktoré sa robí u žiakov 4. ročníka. Ukázalo sa, že úroveň gramotnosti u nás zďaleka nie je taká, ako sa očakávalo vzhľadom na to, že máme povinnú školskú dochádzku a všetci bez rozdielu majú prístup ku vzdelaniu. Výsledky majú tendenciu sa zhoršovať. V roku 2009 boli výsledky PISA dosť biedne. Keď sa robilo hodnotenie v roku 2018, začalo sa ukazovať, že školy sa trochu zaktivizovali. No výsledky sa stále nezlepšujú, len neklesajú takým tempom ako predtým. Sme pod priemerom krajín OECD. 

Ako zareagovali školy?

Učitelia začali dávať študentom čítať aj iné texty ako učebnicové. U nás je čitateľská gramotnosť otázkou len slovenského jazyka a literatúry, teda sme opäť pri umeleckej literatúre. Okrem tohto predmetu máloktorý učiteľ na druhom či treťom stupni podnecuje žiakov k čítaniu, berú to tak, že je to úloha slovenčinárov. No každý učiteľ, odborník vo svojej oblasti, by mal svojich študentov viesť k čítaniu, aby sa dokázali orientovať v záplave informácií aj dezinformácií, ktorej budú v živote čeliť. 

Mali by ich teda podnecovať k tomu, aby si ku štúdiu vyhľadávali informácie aj v iných zdrojoch ako v učebniciach? Aj na internete?

Deti využívajú technológie, no trávia pri nich veľa času neproduktívne. Domáce i medzinárodné výskumy hovoria o tom, že 14- až 15-roční komunikujú prostredníctvom technológií, hlavne na sociálnych sieťach, vymieňajú si texty a fotky, trávia veľa času uzavretí vo svojej vnútrogeneračnej bubline, ktorá ich nikam neposúva. A toto je najviac ohrozená skupina populácie. Vedia takto stráviť 80 percent času na internete. Pritom internet poskytuje neuveriteľné možnosti vzdelávania sa, no mladí ich nevedia využiť. Tu je dôležité, aby ich učitelia a dospelí nasmerovali. Čítala som diplomovú prácu z obdobia korony, kde autorka robila výskum s deťmi a rodičmi v súvislosti s online vzdelávaním doma. Ukázala sa tu jedna pozitívna vec. Deti aj rodičia akoby zistili, že technológie neslúžia len na pokec s kamarátmi na sociálnych sieťach, a začali ich viac využívať aj pre účel vzdelávania. 

Prečo by teda ľudia mali čítať, prečo siahnuť práve po knihe?

Začína sa to už v detstve. Keď sú deti z prostredia, kde sa v rodine číta, majú doma veľa kníh. Pri porovnávaní, napríklad čitateľskej gramotnosti, vždy tento faktor zohráva rolu. Útly vek od narodenia do 6 rokov je obdobie, kedy sa rozvíja jazykový i rozumový potenciál. Za ten čas si dieťa osvojí jazyk rýchlo, ľahko a hravo, aj v závislosti od toho, ako a čím je jazyk rozvíjaný. Písaná reč je niečo úplne iné ako orálna kultúra. Rozvoj jazykového a rozumového potenciálu sa potom, samozrejme, premieta aj do vzdelávania, úspešnosti vzdelávania, spoločenského uplatnenia. Je to dôležité aj z psychologického hľadiska. Kedysi čítanie deťom malo aj výchovné poslanie. Literatúra má výchovný vplyv, to nie je zanedbateľné. Výchova literatúrou v predškolskom veku – dobro, zlo, rozprávky, zážitky. Deti majú úžasnú fantáziu, niekedy nerozlišujú realitu a fantáziu, preto ju veľmi intenzívne prežívajú. Toto sú veľmi dôležité vývinové stimuly. Väzba, ktorá sa vytvára medzi rodičom a dieťaťom pri spoločnom čítaní, má tiež veľký význam. Dieťa aj dospelý sa pri čítaní literatúry, najmä keď ide o príbehy ľudí, teda beletriu a krásnu literatúru, rozvíja aj emocionálne. Človek sa učí lepšie rozumieť vlastným emóciám, vyjadrovať ich, rozvíja emočnú inteligenciu a začína byť ústretovejší aj voči druhým. Dokáže si predstaviť, čo prežíva druhý človek. A to sme už pri empatii. Číta emócie u druhých, lebo má o nich nejakú vedomosť. Je tak lepšie vybavený do medziľudských vzťahov a komunikácie, vyrovnanejší voči sebe i druhým.

Ako motivovať deti, ktorým sa čítať nechce?

U nás máme na školách povinné čítanie, no výskumy ukazujú, že deti tieto knihy nečítajú, lebo je to literatúra im vzdialená. Deťom treba dať možnosť čítať najskôr to, čo si sami vyberú. Je dôležité, aby hlavne čítali, aby sa stali čitateľmi. Postupne im môžeme ponúkať aj náročnejšie veci. Keď sa respondentov pri výskume, ktorý som spomínala (14 – 65 rokov), pýtali, prečo čítajú, na motiváciu a dôvody, na prvom mieste bol oddych, relax. Toto je tiež dôležité, čítanie ako prevencia každodenného stresu a vyhorenia. Môže byť únikom z reálneho sveta. Ľudia sa radi hrajú, lebo to patrí k životu. Čím dlhšie si ľudia hru uchovávajú, tým lepšie. Naopak, keď sa prestanú hrať a rozumieť tomu, čo je hra, sú stratení. Rovnako je to s čítaním. Dôležitá je aj estetická funkcia literatúry, kultivácia literárneho a estetického vkusu. 

Odborníci hovoria aj o vplyve čítania na zdravie človeka, napríklad, ako prevencia vzniku Alzheimerovej choroby.

Je jedna známa publikácia od Spitzera s názvom Digitálna demencia a neskôr vyšli aj ďalšie jeho knihy. Hovorí o tom, že nečítanie alebo iný spôsob čítania – na internete či iných médiách, to sú formy čítania, ktoré vedú aj k trvalým následkom zachyteným medicínskymi výskumami. Mozgové kognitívne funkcie sa pri čítaní a pri nečítaní rozvíjajú inak. Technológie nám umožňujú rezignovať na to, že veci si treba zapamätať. Vždy si ich viete niekde nájsť. Ukladanie do pamäte sa zanedbáva, prirodzene nie je nutné. Aj študenti veľakrát dostanú materiály, zbežne si ich pozrú a uložia niekam na cloud. No bez toho, aby si to prečítali poriadne a do hĺbky porozumeli obsahu. Toto má vplyv na deti, vývoj mozgu, ale aj na dospelého človeka. Sú ľudia, ktorí sa aj vo vyššom veku udržujú čulí, niečo pre to robia. Je dôležitá nielen telesná, ale aj mentálna aktivita. A čítanie je veľmi náročná mentálna činnosť. Vidíte to na tom, že keď večer čítate, uspí vás to. Čítanie je ako rozcvička mozgu. Alzheimer súvisí s pamäťovou degeneráciou, demenciou. Mnohí starí ľudia preto majú svoje pravidelné aktivity, lúštia krížovky, sudoku, vyslovene ako cvičenie mozgu. 

Dnes sa ľudia vedia dostať k informáciám rôznymi spôsobmi, nielen čítaním. Sledujú videá, počúvajú podcasty. Je lepšie, keď človek predsa číta alebo je aj toto dostatočná náhrada?

Robia sa výskumy aj v tejto oblasti. Podcasty alebo rádio, to je písaná reč vo zvukovej podobe. Pri jej počúvaní sa sústredíte a hoci nepotrebujete používať zrak, nie je v tom veľký rozdiel oproti čítaniu. Kedysi sme v rádiu počúvali dramatické hry, čítanie literatúry, aj dnes máme veľa rôznych staníc, ktoré vysielajú čítanie literatúry aj pre nevidiacich, a takisto audioknihy. Tie u nás dlho neboli, no severské krajiny na ne okamžite nabehli, keď sa začali vyrábať prvé walkmany. Geniálna možnosť, ktorú bolo treba využiť, aby takto deti „nasali” z literatúry čo najviac. Je to úžasná časová devíza, keď popri mnohých iných činnostiach, napríklad, cestou v aute či na prechádzke, môžete „čítať” to, čo inak nestihnete. 

Takže podcasty a audioknihy áno. A čo spomínané videá?

Pri zvukovej nahrávke je prítomný verbálny naratív písanej reči. Inak je to pri audio-video nahrávkach. Najmä tie určené deťom sú veľmi dynamické, živé, hlučné, no nie v reči. Jazyková zložitosť príbehu a celý naratív sa zredukuje na akciu, výbuchy, farebnosť a podobne. Deti sú potom ako zhypnotizované, sú ohlušované týmito médiami. Samozrejme, že pri tom vydržia, priam ich neviete od toho vyrušiť. No keď im potom idete čítať knihu, je im to málo, stratia záujem, nevedia sa sústrediť. Počúvať čítanú reč je tiež náročné. Keď im prečítate rozprávku, veľmi málo tomu rozumejú. Preto rady počúvajú tú istú rozprávku niekoľkokrát, lebo z nej potom čím ďalej viac rozumejú. No keď majú rušivé vplyvy cez video, neviete to už často preraziť. Ťažko ich získate pre to, aby sa koncentrovali na dlhý plynúci tok reči. Môže byť aj monotónny, no poskytuje množstvo podnetov pre imagináciu. V televízii ich však dostanú hotové, dokonca aj v neskutočných podobách a potom im je reálny svet možno už aj málo. Takáto stimulácia môže viesť až k závislosti. Rozhodne to treba regulovať normálnym spôsobom, nenechávať dieťa bez dozoru celý deň, len aby mali rodičia pokoj. 

Ako si poradiť s tým, že čítanie pre niektoré deti pôsobí ako nuda?

Lineárne čítanie, dlhšie monotónne texty, možno na pohľad nudné, lebo ste ticho, čítate, premýšľate, prežívate niečo, no vyzerá to, že sa nič nedeje. No sú to úžasné veci, ktoré sa ničím nedajú nahradiť. Sú knihy, od ktorých sa ani neviete odtrhnúť. Výrazným fenoménom bol Harry Potter. Tu zafungoval sociálny mechanizmus. Deti podliehajú aj technológiám kvôli tomu, lebo všetci sú online, všetci četujú a sú na sieťach. Zrazu prišla táto kniha a všetci sa „zbláznili” a chodili čakať ráno do predajne, keď mal vyjsť ďalší diel. A prečítali týchto 7-8 hrubých kníh, hoci tie posledné už za veľa nestáli. Tento mechanizmus vie zafungovať aj u starších. Napríklad, prídete zo základnej školy na gymnázium alebo neskôr na vysokú školu, tam je úplne iná komunita študentov, ktorí čítajú, a vy sa stávate outsiderom, lebo neviete, o čom sa rozprávajú. A tu prichádza motivácia preniknúť do sveta, ktorý vám predtým nič nehovoril.  

Ako často by sme mali čítať? A aké knihy?

Každý má svoje záujmy a témy, ktoré ho zaujímajú. Takže na prvom mieste je vlastná voľba. Škola by mala ľudí vzdelávať, viesť, ale potom by mala dávať aj možnosť voľby, lebo tým sa buduje dlhodobý vzťah k čítaniu. Keď si človek sám vyberá, obľúbi si čítanie. Dnes je trochu zložitá doba. Kedysi nevychádzalo veľa kníh a v tom, čo vyšlo, už bola určitá selekcia zahrnutá. Všetci sme čítali tie isté knižky. Dnes je toho toľko, že potrebujete niekoho, kto vás v tom usmerní, recenzie, odporúčania. V každom žánri sa nájdu lepšie i horšie veci. 

Niekto rád číta romány a druhý skôr náučnú literatúru a niekedy sa navzájom preto na seba aj krivo pozerajú… 

Niekedy vedci nemajú čas čítať iné, normálne veci, lebo sú zahltení tým svojím. Ostávajú potom zameraní veľmi úzko, o tom svojom vedia veľa, no o ničom inom nemajú prehľad. Vtedy ten, kto číta romány, môže mať plnohodnotnejší život. Má ho lepší, vie si ho vychutnať. Vo všeobecnosti si myslím, že čítame málo, lebo na to nemáme čas. A keď si ho už nájdeme, napríklad na dovolenke, chceme všetko dohnať a čítame viac kníh za sebou, začínajú sa nám rozmazávať. Je dobré čítať každý deň. Aj ja mám na nočnom stolíku niekoľko rozčítaných kníh. Robí to život plnohodnotnejším. Jeden život je krátky a to, čo môžete prežiť cez literatúru, je omnoho viac, ako stihnete vo svojom reálnom živote. Niekedy prichádzajú rôzne situácie, ktoré človeka deptajú, krízy, napríklad v partnerstve, a keď máte v sebe kus prečítanej a zažitej literatúry, možno si uvedomíte, že tie starosti nie sú také vážne, dokonca sú smiešne. Otvára vám to iný obzor, iný pohľad a vďaka tomu môžete prejsť ľahšie aj týmito náročnými situáciami. Je to škola, takmer zadarmo. 

Keď ste spomínali knižky na stolíku, je dobré čítať si pred spaním?

Často sa k čítaniu dostanem iba pred spaním a je to čas, keď je už človek unavený. No keď vás to uspí, nevadí. Je to lepšie ako prášky na spanie. (úsmev) Sú knihy, ktoré vám pomôžu sa upokojiť a navodiť pohodu. Naopak, keď si čítate nejakú detektívku alebo dobrodružnú knihu, možno ju dočítate až o piatej nadránom. Najhoršie je čítať noviny. Keď si ich cez deň nestihnem prečítať a otvorím si ich večer, len sa rozčúlim a potom si dám ten prášok na spanie, lebo nič iné mi nepomôže (smiech).

Ľudia majú v tomto období problémy so spánkom, aj kvôli korone, pomôže teda siahnuť po dobrej knižke…

Čítanie je naozaj náročné, unaví vás. Je to určite lepšie, ako stále v hlave riešiť pracovné či iné problémy, mať ich pred sebou. 

Je to akási terapia?

Áno, biblioterapia je úžasná terapia. Tam sú lieky na všetko. Napríklad, dnešné deti majú rôzne problémy. Existujú vypracované biblioterapeutické systémy, kde na každý problém dieťaťa každého veku máme nejaké tituly. Časť z nich môže byť „vyrábaná na mieru”, hoci lepšie by bolo, keby to bola kvalitná literatúra. Napríklad, puberta a dospievanie je téma, ktorá je v literatúre tak spracovaná, že ak máte problém s teenagerom, viete mu odporučiť konkrétnu knihu. Pri deťoch sme mali, napríklad, tému vojna a smrť. Čo všetko zažili deti počas vojny na Balkáne, nie je to tak dávno. Vznikali potom knihy, ktoré boli presne na to šité – deti v nich prišli o rodičov alebo čelili situáciám, kde sa zabíjali ľudia, ktorí boli predtým susedia. Keby sme to chceli dať čítať deťom na Slovensku, muselo by to byť preložené do slovenčiny a problémom môže byť, že niektoré preklady sú kultúrne špecifické, nehodia sa všade, nie sú univerzálne. Na Slovensku máme obmedzené množstvo dobrých titulov pre biblioterapiu. Na druhej strane si myslím, že keď vám je ťažko a čítate niečo, čo máte rád, hoci o úplne inej téme, odpútate sa od toho problému. Možno je to ešte aj lepšie ako čítať priamo o probléme, ktorý vás ťaží.

Psychiatri by možno mali menšie návaly pacientov, keby sme viac čítali… 

Na psychiatriách sa využíva farmakoterapia a menej psychologická terapia. Sú potom aj rôzne skupinové terapie, na niektorých oddeleniach sa štrikuje, maľuje, robia sa manuálne veci. Tieto jednoduché, stereotypné, opakujúce sa činnosti pomáhajú. Takisto čítanie. Je to skvelá psychohygiena.  

Treba sa nútiť aj do čítania žánrov, ktoré nám nie sú blízke? Vie to priniesť pozitívny efekt?

Nútiť ani nie, načo. Ale môžu byť motívy, ktoré budú prirodzené. Napríklad, keď človek siahne po knihe, ktorú číta jeho partner či partnerka a podobne. Najdôležitejšie na čítaní okrem toho, že vôbec čítate, je s niekým sa o tom aj rozprávať. Kedysi sme ráno o siedmej stáli pred Českou knihou, lebo vo štvrtok chodil nový tovar. Vedeli sme, že české vydavateľstvo Odeon vydáva dobré veci a k nám sa dostane len pár kusov. Stretli sme sa tam a všetci sme to potom čítali. Takže keď som prečítala knihu, v kancelárii bolo ďalších päť ľudí, ktorí ju tiež čítali. Prirodzená motivácia vzniká, keď niekto vo vašom okolí niečo číta a máte sa tak s kým o tej knihe porozprávať. To vám dá ešte oveľa viac ako to, že si to prečítate sama. A takto by to malo byť aj v školách, povzbudzovať deti, nech čítajú, no potom sa tomu aj venovať, rozprávať sa o tom. Takisto s predškolákmi. Prostredníctvom druhých si z knihy viete odniesť oveľa viac ako len vlastnou hlavou a cez vlastné skúsenosti. U nás sme mali v minulosti čitateľské spolky. Ako boli ochotnícke divadlá, boli knižnice a čitateľské spolky. Ľudia si chodili knihy požičiavať a potom sa spolu o nich rozprávali. Tieto spolky boli bežnou kultúrnou záležitosťou. Televízia a rôzne moderné vymoženosti tento fenomén vytlačili a prestalo sa to robiť. A teraz to prichádza zo západných kultúr ako nový trend takzvaných „book clubs”. Čítanie má oveľa väčší zmysel, keď sa o ňom máte s kým baviť. O to väčšia je aj motivácia čítať. 

Dá sa povedať, že „aké knihy čítaš, taký si” alebo skôr „aký si, také knihy čítaš”?

Myslím, že je to zamotaný cyklus, ktorý nie je možné celkom rozmotať. Jedno nadväzuje na druhé a potom ďalej. Aké knihy čítaš, takým človekom sa stávaš. Začína sa to niekde v detstve. Najskôr nám literatúru niekto vyberá. Rodičia sú naše vzory. Majú doma svoju knižnicu. Kedysi to bolo tak, že akonáhle sa deti naučili čítať, vrhli sa na rodičovskú knižnicu, nebolo na výber veľa iných možností. Vplyv rodiny je dokonca silnejší ako osem rokov na základnej škole. Vplyv toho, akú knižnicu máte doma, aké knihy, koľko, akou hodnotou je čítanie pre rodinu, nedokážu prekonať ani vzdelávacie systémy. Deti sa vďaka výchove a tiež vplyvu toho, čo čítajú, stávajú niekým. Knihy, ktoré sme prečítali, v nás niečo zanechávajú, ovplyvňujú nás a predurčujú, po akých knihách siahneme neskôr.