Mutácie spôsobujú ťažší priebeh ochorenia a rýchlejšie šírenie nákazy, pracujeme na princípe vojnovej medicíny, vraví pneumológ Pavol Pobeha. Počty infikovaných podľa neho neklesajú, pretože sa nákaza šíri v zdravotníckych zariadeniach. Navrhuje vytvoriť samostatné covid ambulancie, kde by sa prijímali pacienti s podozrením či potvrdením ochorenia COVID-19.

Máme za sebou niekoľko kôl plošného a skríningového testovania. Ako sa to odráža na počtoch ľudí, ktorí prichádzajú do ambulancie?

Zatiaľ sa to úspešne neodrazilo, hoci si myslím, že to bolo realizované s dobrým úmyslom. Po počiatočnej vlne radosti vidíme, že to nikam nevedie. Testovať nútime ľudí, ktorí často sedia doma, pracujú na home office a dodržiavajú opatrenia. Nútime ich dať sa testovať len preto, aby mohli ísť do obchodu či prírody, čo podľa mňa nie je zmysluplné, pretože na druhej strane absolútne nekontrolujeme ľudí, ktorí sú pozitívni. Antigénové testy zachytia veľké množstvo pozitívnych, ale tí ľudia nám potom utekajú a nie sú trasovaní. Štát začal používať „samotrasovanie“ a nechal na občanoch, aby sa sami zodpovedne rozhodli, čo ďalej urobia so svojím pozitívnym testom. Vidíme, že ľudia, ktorí majú negatívny test, ale žijú v spoločnej domácnosti s pozitívnym človekom, nedodržiavajú karanténu, lebo majú priepustku na slobodu. Nehovorím však, že je to len nezodpovednosťou ľudí, nárast počtu pozitívnych je určite daný aj mutáciami.

Badáte nárast pacientov v priamej súvislosti s mutáciami?

Jednoznačne áno. V Košickom kraji máme v súčasnosti jednu z najhorších situácií. Opakované testovanie na prítomnosť britskej mutácie ukázalo, že máme stopercentnú premorenosť týmto kmeňom koronavírusu a neexistuje pacient, ktorý by mal pôvodný vírus. A to ešte nevieme, či nemáme aj iné mutácie, ktoré prinášajú oveľa vážnejšie obavy.

Je rozdiel v dosahoch covid pneumónie u ľudí, ktorí sa nakazia pôvodným vírusom v porovnaní s tými, ktorí sa nakazia zmutovaným vírusom?

Rozdiel je badať, nákazlivosť britského variantu oproti pôvodnému variantu je oveľa vyššia. Vedie to k nárastu počtu hospitalizácií a ku ťažším priebehom ochorenia aj u oveľa mladších vekových skupín.

Ako vyzerajú pľúca človeka, ktorý prekoná covid pneumóniu?

Tento zápal pľúc má určité charakteristické zmeny, ktoré na pľúcach vytvára. Tieto zmeny sú podobné pri pôvodnom víruse aj pri jeho mutáciách. Sú však rozdiely v tom, ako človek covid pneumóniu prekoná a veľmi veľa ľudí ju dostane bez toho, aby o tom vedelo. Pľúca sú postihnuté odlišne ako pri klasickom zápale pľúc, lebo nejde len o samotný zápal či prítomnosť vírusu, ale dochádza aj k zničeniu pľúc napríklad v dôsledku zrážania krvi v pľúcach. Málokedy vidíme pacienta, ktorý by odchádzal z nemocnice s tým, že by sa mu zlepšil nález na RTG či CT obraze. Často odchádzajú pacienti s horším obrazom, než s akým do nemocnice prišli. Došlo k dokonaniu procesu, pacient sa má lepšie a ide domov, ale až postupne vidíme, ako sa uňho tento proces hojí. U niektorých to ide veľmi pomaly a majú trvalé poškodenie.

Ako takýchto pacientov liečite?

Pri koronavíruse je zápal pľúc často obojstranný a vedie aj ku zníženiu saturácie kyslíka v krvi, čo priamo ohrozuje pacienta na živote, a preto potrebuje hospitalizáciu. Postupujeme podľa aktuálnych štandardov, ktoré sú dostupné. Dávame pacientom liečbu lege artis [postup zdravotníckeho pracovníka, ktorý je v súlade so súčasnými poznatkami vedy, pozn. red.]. Týka sa to napríklad prevencie zrážania krvi alebo jej liečby, antibiotík, kortikosteroidov a pokúšame sa tiež dávať protivírusovú liečbu tam, kde je prostredníctvom nej ešte možné ovplyvniť zdravotný stav pacienta. Hospitalizovaným dávame tiež kyslík a rôzne formy respiračnej podpory a zapájame ich do aktívnej rehabilitácie, ktorá je pri tomto type zápalu pľúc extrémne dôležitá.

Zvládate v súčasnosti prijať všetkých pacientov?

Na túto otázku by najlepšie odpovedali kolegovia z ambulancií, pretože naše pľúcne oddelenie nemá covidovú ambulanciu, takže v našej nemocnici fungujú dve ambulancie na infekčnom a centrálnom príjme internej kliniky. Z toho, čo počúvam, však určite nie. Pravda je taká, že neprijmeme všetkých pacientov, pretože nemocnica má takmer stopercentnú obsadenosť. Už pri 90 percentách je nemocnica plne obsadená, a preto nemôžete prijať každého pacienta so zápalom pľúc. Prijímame len pacientov priamo ohrozených na živote, ktorí by bez adekvátnej liečby v nemocnici mohli zomrieť, majú pridružené choroby, vysoký vek, alebo sa o seba nedokážu postarať sami. Ak máme kapacitne možnosť prijať aj pacienta s ľahším stavom, určite to urobíme. Ale kapacity nemocníc na Slovensku sú tak na hrane, že určite neprijímame všetkých pacientov, ktorí by za normálnych okolností s takýmto RTG nálezom boli hospitalizovaní.

Hrozí, že ak týchto pacienti neprijímete včas, ich stav sa zhorší?

Určite áno. U každého pacienta sa môže stav vyvíjať v priebehu hodín, dní či týždňov. Nikdy nevieme predpokladať, ako sa tento stav vyvinie. Máme to odsledované aj na našom oddelení, kde pacient s pomerne ľahkou pneumóniou sa po nejakom čase dostáva do veľmi ťažkého stavu a nakoniec môže skončiť na ARO. Vyžaduje si to úzkostlivý monitoring zo strany lekára, ako aj pacienta a rodiny, ktorá sa oňho stará. Ide o úplne neštandardný spôsob zdravotnej starostlivosti, ktorý robíme my, obvodní lekári, pacienti a ich príbuzní, ide doslova a do písmena o vojnovú medicínu. Núdzový stav nie je úplne neopodstatnený. Veľmi veľa ľudí môže zomrieť aj v domácom prostredí, ak sa ich stav neodsleduje. Mnohí ľudia zavolajú záchranku až v stave, kedy im už takmer niet pomoci a prídu so saturáciou kyslíka v krvi na úrovni 30 percent.

Dalo by sa tomu nejako predísť?

Veľmi rád by som mal odpoveď. Ministerstvo zdravotníctva a množstvo iných odborníkov ide v tomto ohľade vytvárať materiál. Ja nemám patent, ak mi však volá niekto nakazený, zisťujem adekvátne jeho zdravotný stav, čo všetko ho trápi či ako dlho je chorý. Snažím sa zisťovať, od koho sa nakazil, ako prebieha jeho liečba, čo mu predpísal obvodný lekár a snažím sa ho upozorniť na možné riziká spojené s nákazou. Neexistuje liek, ktorý by som v tejto chvíli vedel povedať. Ak majú pacienti dlhodobo horúčky a dusivý kašeľ, odporúčam pacientom monitorovať si hladinu kyslíka v krvi pomocou oxymetra. Ďalej im odporúčam napríklad lieky na riedenie krvi v kombinácii s antibiotikami. Ak pacient nie je stabilizovaný a existuje predpoklad pre zápal pľúc, pacienti by mal ísť na vyšetrenie na covidovú ambulanciu a tam by sa malo zvážiť, či je pacient v priamom ohrození života a vyžaduje sa hospitalizácia.

Koľko percent hospitalizovaných tvoria v nemocnici ľudia s covid pneumóniou?

V našej nemocnici je to dominantný počet, čiže odhadom viac ako 80 percent, lebo toľko máme aj kyslíkových lôžok. Máme 350 lôžok a ak na kyslíkových lôžkach je okolo 300 pacientov, len veľmi málo z nich je prijatých „s“ covidom, čiže boli napríklad operovaní a zistilo sa, že sú pozitívni a vyžadujú hospitalizáciu. Veľmi veľká časť pacientov má závažné zápaly pľúc a je v život ohrozujúcom stave.

Vytláčajú títo pacienti ľudí s inými pľúcnymi chorobami, ktorí by potrebovali hospitalizáciu?

Áno. Polovica lôžok v našej nemocnici je červená [určená pre covid pacientov, pozn. red.], takže odpoveď je jasná. V rámci našej nemocnice sme sa venovali aj iným veciam, máme rôzne oddelenia, ktorým sa teraz nemôžeme venovať, lebo sa z nás stali lekári COVID-19.

Aké sú na tom dodávky medicinálnych plynov?

Musím pochváliť nové vedenie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, pretože aj počas nepripravenosti v prvej vlne sa podarilo zvládnuť kritickú situáciu, keďže kyslíkové rozvody a hlavne tzv. výparníky kyslíka zo zásobníka absolútne neboli v stave zvládnuť 350 pacientov. Našťastie sme to v januári zvládli a v tejto chvíli sme nemocnicou, ktorá má prvenstvo v počte umelých pľúcnych ventilácií, ako aj špeciálnych foriem vysokoprietokovej kyslíkovej liečby a inej formy respiračnej podpory v jednom areáli, ktorá vyžaduje veľké množstvo kyslíka. Naša nemocnica to zvládla, ale sme úplne na strope toho, čo sme schopní poskytnúť. Ak príde väčšie množstvo pacientov, bude veľký problém niekde ich umiestniť.

Viem o tom, že mnohé menšie nemocnice majú veľký problém so zabezpečením kyslíka, pretože nemajú centrálne kyslíkové rozvody a používajú kyslík vo fľašiach či koncentrátoch, ktoré zďaleka nie sú schopné poskytnúť také množstvo, aké vyžadujú určití pacienti na to, aby prežili. Mnohé nemocnice majú pre technické a personálne limity len 3-4 pľúcne ventilácie.

Čo hovoríte na obvinenia nemocníc, že ambulancie si neplnia svoju úlohu, a preto prichádza mnoho pacientov s ochorením COVID-19 v stave, kedy im už niet pomoci?

Veľmi som ich nečítal a nepočul som o nich, snažím sa to filtrovať. Osobne poznám veľmi veľa pľúcnych a obvodných lekárov, ktorí sú ľuďmi na svojom mieste a od rána do večera sedia v ambulanciách a starajú sa o pacientov. Sú zaťažení obrovskou administratívou pre rôzne poisťovne (zdravotné, sociálne) a myslím si, že si robia svoju prácu, ale nedokážu ju robiť do takej miery a v takej podobe ako v štandardnom režime. Máme obdobie precedensov. Určite sú aj výnimky v podobe lekárov, ktorí nerobia viac, možno sú vypísaní či odmietajú pacienta vyšetriť.

Pomenujte, v čom je problém, ako ho vidíte vy?

Určite nie je ideálny systém, keď si voláme pacienta s covidom do ambulancie, ktorá má zároveň slúžiť pre bežných pacientov, ktorí nie sú nakazení. Na jednej strane dirigujeme obchody, že majú mať 15 štvorcových metrov na jedného nakupujúceho, na druhej strane si odfoťte akúkoľvek čakáreň u obvodného lekára či špecialistu na poliklinikách a zaplačete. V čase lockdownu je vedľa seba na lavičkách 30 ľudí, rozprávajú sa a z toho sa x-krát stane, že niekto vytiahne pozitívny antigénový test a pýta sa obvodného lekára, čo má s tým robiť. Niektorí prichádzajú do ambulancie aj s horúčkami a kašľom.

Ako by sa to mohlo riešiť?

Myslím si, že by mali byť vytvorené periférne covidové ambulancie, kde by sa objednávali alebo presmerovali pacienti, ktorí by mali podozrenie na nákazu SARS-CoV-2. Pýtam sa našich pacientov, kde sa nakazili a dve tretiny odpovedia, že práve u lekára alebo od niekoho z rodiny. Človek z rodiny sa zase nakazil od niekoho ďalšieho z rodiny alebo vo fabrike, ale veľmi veľa ľudí sa nakazí priamo v nemocniciach a ambulanciách. Nie je správne sťažovať sa na lekárov, že nechcú vyšetriť pacienta, ktorý má covid alebo akútne respiračné syndrómy.

Sú aj iné možnosti okrem covidových ambulancií, ako znížiť prenos nákazy v zdravotníckych zariadeniach?

Existuje aplikácia, ktorú vyvinuli v nemocnici v Martine a prostredníctvom nej dokáže lekár priamo komunikovať s pacientom a vidí jeho pulznú oxymetriu, saturáciu, pulz či krvný tlak, na základe čoho vie rozhodnúť, že pacient nezvláda liečbu doma a treba ho prijať do nemocnice. Existujú technologické možnosti, nezvaľujme vinu na ambulantných lekárov. Nemôžu za to a robia, čo je v ich silách.

Takúto aplikáciu si môžu stiahnuť všetci pacienti?

Zatiaľ nie je povolená, robili ju v rámci výskumu a podlieha to pod určité regulácie. Nemám priame informácie, len som videl reportáž v správach a veľmi ma to oslovilo. Zatiaľ ju nemôžeme používať, lebo potrebujeme ľudské zdroje na sledovanie a vyhodnocovanie danej aplikácie. Viem si to však predstaviť, bolo by to lepšie než si zavolať nakazeného pacienta do ambulancie. Poznám aj prípady, kedy ambulantní lekári volajú covid pozitívnych po ordinačných hodinách, ale v momente, kedy ho napríklad pošlete na RTG, prechádza po poliklinike či nemocnici a je superšíriteľom.

Máme dostatok kapacít na vznik takýchto covid ambulancií?

Na toto nemám odpoveď, ale ak máme kapacity na obviňovanie ambulantných lekárov z toho, že nevyšetrujú pacientov, mohol by sa štát dohodnúť na tom, že ich na nejaký čas povolá, ich dispenzár preberie iný lekár a oni za určitú odmenu zriadia covidovú ambulanciu. Nemáme ľudské zdroje na tvorbu nových ambulancií, ale vedeli by sme takto vyšetriť pacientov, ktorí sú podozriví z nákazy, alebo ju majú potvrdenú. Takíto pacienti v súčasnosti chodia po bežných nemocniciach, a preto počty infikovaných neklesajú. Nákaza v nemocniciach a ambulantných zariadeniach je jednou z dominantných na Slovensku.

Zdá sa, že problém chýbajúcich pľúcnych špecialistov budeme pociťovať aj v budúcnosti. Čo by sme mohli spraviť pre vychovanie nových generácií pneumológov?

Priemerný ambulantný pneumológ má vysoký vek okolo 60 rokov. Mnohí títo lekári pracovali ako štátni zamestnanci na poliklinikách a v nemocniciach, až pokým ich štát neprinútil podnikať okolo roku 2004. Toto podnikanie by som prirovnal k tomu, že niekomu poviete: „Otvor si súkromnú pekáreň, ale dáme ti regulácie. Rožky budeš predávať len za jeden cent, vyži z toho a ešte ti aj každý mesiac poisťovňa škrtne polovicu vystavených faktúr, lebo ich neuzná.“ Skúste takto niekoho motivovať, aby sa venoval ambulantnej pneumológii.

Ak nemocnice hľadajú lekárov, tak zväčša internistov a anesteziológov. Ak by ste našli jednu pracovnú ponuku pre pneumológa, bolo by to priveľa. Štát nie je zvyknutý na to, že potrebuje pľúcnych lekárov, v celej veľkej nemocnici je zväčša len jeden a toľko ich aj školia.

Čo treba zmeniť?

Ak nebudeme chcieť pneumológov do nemocníc, určite nevychováme pneumológov ani pre ambulancie, lebo žiadna ambulancia nezamestná nového lekára, ktorého by vychovávala a draho platila, aby sa 10 rokov školil na pľúcneho lekára. Mám návrhy, pre ktoré je už ale päť hodín po dvanástej. Ako odborný asistent sa snažím 15 rokov motivovať študentov a vysvetľovať im krásy pľúcnej medicíny. Voči pľúcnej medicíne sú totiž predsudky a stále ju študenti spájajú s hlienmi a chrchľami pacientov a odrádza ich to. Niektorí študenti mi povedia, že zvažujú nástup na pľúcnu kliniku či oddelenie, lebo im u nás ukážeme, že pľúcna medicína je o tom, ako spoznávame dýchanie pacienta. Máme rôzne typy vyšetrení, ktorými môžeme pacientom v mnohých prípadoch pomôcť. Liečime tiež poruchy dýchania v spánku prostredníctvom prístrojov, ktoré odstraňujú napríklad chrápanie a dusenie sa v spánku.

My pneumológovia sme jeden z mála odborov, ktorý bol pripravený na pandémiu, lebo máme vedomosti o tom, ako funguje dýchanie a vieme pacientov liečiť rôznymi formami respiračnej podpory.

V čom je teda problém?

Problém je, že ministerstvo zdravotníctva aj školstva vychovávajú v tejto chvíli len obvodných lekárov. Netvrdím, že to nie je potrebné, ale keď pacient kašle, alebo sa mu ťažko dýcha, nejde k obvodnému lekárovi, ale potrebuje pľúcneho špecialistu. Pľúcna medicína je v súčasnosti z hľadiska personálu v zániku. Nie sú lekári a špecializované pľúcne sestry, ktoré by sa takýmto pacientom mohli venovať. Je potrebný pokyn zhora na určenie rezidentského programu a príkazom zhora tak nariadiť nemocniciam zamestnať vyšší počet pneumológov. Môj osobný názor je, že potrebujeme legislatívne a finančne podporiť súkromné pľúcne ambulancie, lebo lekári v nich, ktorí sú väčšinou v dôchodkovom veku, by to nerobili, keby nemali lásku voči pacientom a podporu od rodín.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.