Po dvadsiatich rokoch prichádza Ján Šimulčík s novou knihou Éra samizdatu, v ktorej sa venuje významu slovenského najmä náboženského samizdatu.

Pred dvomi desaťročiami vydal historik a zapisovateľ oral history Ján Šimulčík knihu Svetlo z podzemia, ktorá sa venovala samizdatom a ich vychádzaniu v čase normalizácie. V novej knihe Éra samizdatu sa venuje Spoločenstvu Fatima a jej samizdatovej aktivite v rokoch 1974 až po rok 1989.

V roku 1974 vzniklo Spoločenstvo Fatima, ktorého hlavnými predstaviteľmi boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Za krátky čas sa k nim pridali len dvaja mladí ľudia Rudolf Fiby a Eugen Valovič. Celkom malý počet, ktorý prudko kontrastuje s tým, čo sa im následne podarilo vytvoriť v slovenskej spoločnosti. Fatima rástla pomaly a nikdy sa nestala masovou, v roku 1989 ich bolo len o niečo viac, a to 12 mužov a 12 žien.

Počas tajného účinkovania boli jedným z bodov ich činnosti a stretnutí práve informácie zo života cirkvi, ktoré sa na verejnosť nedostávali. To bol dôvod, prečo začali vznikať samizdaty. Ľudia okolo Jukla a Krčméryho mali potrebu informovať, a tým aj povzbudzovať veriacich na Slovensku.

Príprava na tvorbu samizdatov bola zdĺhavá. Prechádzali viacerými fázami, od počiatočnej odvahy, ktorá viedla k písaniu a získavaniu textov. Tie sa následne posudzovali. „Prvé tri fázy prebiehali v relatívnom bezpečí, lebo pri prichytení Štátnou bezpečnosťou sa nedalo jasne zdokumentovať, že by mohlo ísť o prípravu samizdatového časopisu,“ opisuje v knihe Šimulčík jednotlivé fázy vzniku.

Ďalšie fázy už v sebe skrývali isté riziko, keďže sa týkali prepisu článkov, zhromažďovania farby, papiera, získania rozmnožovacieho stroja, prevozu rozmnožených samizdatov a ich následnej distribúcie.

Jubilejný rok

Prvý samizdat, ktorý vyšiel v roku 1975, bol Jubilejný rok. Vychádzal v priebehu celého roka a dokopy bolo vydaných 12 čísel. Všetky samizdaty museli vychádzať tajne, pričom ich sklad, kde mali ukryté samizdaty, Štátna bezpečnosť neobjavila do roku 1989.

Hlavným impulzom pre vznik celoslovenského samizdatu bolo to, že tvorcovia chceli dostať informácie aj mimo Bratislavy. No v neposlednom rade k vzniku celoslovenského samizdatu prispeli udalosti z októbra 1980, keď 120 bohoslovcov v kňazskom seminári držalo hladovku. Z toho jedenástich vylúčili. Na tieto aktivity upozorňuje aj film Služobníci, ktorý mal premiéru koncom minulého roka.

Éra pokračovala

V roku 1982 sa podarilo vytvoriť prvý periodický samizdat s celospoločenskou pôsobnosťou, ktorý niesol názov Náboženstvo a spoločnosť. Prvým šéfredaktorom bol František Mikloško. „Na jednom nedeľnom stretnutí začiatkom roka 1982 Vlado Jukl navrhol: Mali by sme vydávať nejaký časopis. Keď už Vlado prišiel s takýmto návrhom, vedel som, že dozrel čas,“ spomína na začiatky samizdatu František Mikloško.

Cieľom samizdatu Náboženstvo a súčasnosť bolo mať na Slovensku väčšiu programovú samizdatovú činnosť v oblasti náboženstva. Zároveň išlo aj o to, že cirkev nemôže byť upriamená len sama na seba, dovnútra, že treba sledovať dianie vo svete.

Takéto uvažovanie významne povzbudilo zvolenie Karola Wojtylu za pápeža, o to viac, že Ján Pavol II. udržoval so slovenskými katolíkmi priame spojenie. Časopis vychádzal štvrťročne a za jeho osemročnú existenciu vyšlo spolu 34 samizdatov. Autori článkov boli zväčša podpísaní pseudonymom.

Obálka knihy Éra samizdatu. Foto: Ústav pamäti národa

Samizdat Rodinné spoločenstvo

Vladimír Ďurikovič vybudoval celoslovenskú sieť manželských kresťanských spoločenstiev. Tie sa neskoršie stali aj distribučnou sieťou. Postupne sa vyhľadávali redaktori, prispievatelia a technici a po troch rokoch sa podarilo vytvoriť samizdat Rodinné spoločenstvo.

„Myšlienka časopisu vznikla vlastne podľa vzoru samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. Videli sme, že je niečo také možné. Časopis spájal ľudí po celom Slovensku. Bol nám výzvou,“ takto si v knihe Éra samizdatu spomína na vznik šéfredaktor Vladimír Ďurikovič. Prvé vydanie vyšlo v roku 1985 a vychádzalo až do Nežnej revolúcie.

Na tvorbe samizdatov sa podieľali aj mladí ľudia. Vytvorili svoj vlastný samizdat s názvom Príloha mladých a vychádzal vo forme prílohy v samizdate Náboženstvo a súčasnosť. Tým, že Príloha mladých mala samostatnú redakciu, možno ju považovať za samostatný časopis. Cieľom redakcie bolo dať priestor mladým ľuďom, riešiť ich témy a ponúknuť generačnú výpoveď. Bol to časopis mladých pre mladých.

„Atmosféra stretnutí bola síce veľmi pracovná, ale zato príjemná. Nazvala by som ju atmosférou podzemia, v ktorej nechýbala vzájomná podpora, povzbudenie či žartovanie na účet ŠtB,“ spomína na redakciu Prílohy mladých Eva Klčovanská.

Samizdat ZRNO

Koncom roka 1988 zanikol samizdat Príloha mladých. Redakcia ale cítila, že má na viac a chcela vytvoriť samostatný časopis. A tak kňaz Ladislav Stromček vymyslel názov nového samizdatu ZRNO. Vzniklo to zo skratiek slov Zrelosť, Nádej, Orientácia. Zároveň bol v názve prítomný aj biblický podtón.

Cieľ samizdatu vyjadrili hneď vo svojom úvodnom článku: „Chceme si všímať potreby a túžby mladých ľudí, hľadajúcich duchovné hodnoty a zároveň svoje miesto v tomto svete. Časopis chce byť akýmsi zrkadlom, v ktorom sa odráža všetko to, čo hýbe dnešnými mladými slovenskými katolíkmi, ale nielen nimi.“  

Samizdat ZRNO v porovnaní s inými časopismi bol už na lepšej grafickej úrovni, čo bolo vidieť hlavne na obálkach. Opäť redaktori písali pod pseudonymami, napríklad František Mikloško písal pod menom F. Medzihorský alebo Marek Bohúň.

Katolícky mesačník

Na Slovensku v tom čase vychádzali oficiálne len dve katolícke periodiká, a to Katolícke novinyDuchovný pastier. Správy však pred zverejnením kontroloval štát, teda správy boli buď skreslené alebo sa úplne zamlčali. Vladimír Jukl sa po odchode zo samizdatu Náboženstvo a súčasnosť začal venovať samizdatu Katolícky mesačník. Dokopy vyšlo 18 čísiel a boli zamerané skôr informačne.

Všetky tlače samizdatu museli prebiehať tajne, aby ich neodhalila Štátna bezpečnosť, v inom prípade mohli byť autori odsúdení a dostať sa do väzenia. Napriek tomu sa Spoločenstvo Fatima podieľalo na vytlačení či prekopírovaní viac ako troch miliónov strán samizdatu.

Po Nežnej revolúcii tlač samizdatov už nebola potrebná a všetky samizdaty zanikli. V poslednom čísle Náboženstvo a súčasnosť napísal článok na rozlúčku aj jeho prvý šéfredaktor František Mikloško. Tento text uverejníme v plnom znení, aby sme si vedeli ešte viac predstaviť silu okamihu, ktorú vtedy prežívali.

Text, ktorý nasleduje, napísal František Mikloško:

„Povedali sme si, že ak voľby dopadnú dobre, symbolicky vydáme posledné číslo tohto časopisu. Voľby dopadli dobre a ja miesto toho, aby som šiel napísať radostný článok na rozlúčku starým samizdatovým časom, pociťujem v srdci tak trochu smútok.

Nie preto, že by som sa netešil slobode a tomu, že už môžeme spokojne písať pod svojím menom. Ak, tak preto, že sa idem rozlúčiť s niečím, čo som mal rád, čomu som žil a čomu za tak veľa vďačím.

Ale city nabok, a najmä nebyť rozvláčny. Ak by som chcel v tejto chvíli niečo povedať, tak je to názor, že jestvuje akási podobnosť situácie, keď sme zakladali NaS, s dnešnou situáciou. Vydávali sme sa vtedy na cestu neznámu, nebezpečnú, ale zmysluplnú. Neznámu preto, lebo sme redaktorsky nikdy nepracovali, nebezpečnú preto, lebo nás mohli za to zavrieť, ale zmysluplnú, pretože sme sa jednotne zhodli, že Slovensko potrebuje samizdat, aj keď v malom náklade.

Dnes začíname žiť slobodne a znova prežívame tieto pocity. Nikdy sme nežili v slobode, kráčame teda do neznáma. Nebezpečenstvo vidím v tom, že túto slobodu nenaplníme tým, čo sa od nás očakáva. Je tu však zmysluplnosť všetkého, k čomu sme volaní, pretože sloboda a život v nej je najväčší Boží dar ľuďom.

Keď sme začínali vydávať NaS a keď sme ho dokázali také dlhé roky vydávať, bolo to len preto, že nás ochraňoval Boh a že sme od začiatku dali náš časopis pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie.

Dnes chceme urobiť to isté. Všetko, čo budeme robiť, chceme dať pod Božiu ochranu a pod ochranu našej Patrónky. A nezabudnime ešte, ako nás tá spoločná práca dávala i ľudsky dovedna. Zostaňme aj naďalej priateľmi, kritickými, keď treba i zápasiacimi o ďalší smer, ale nerozíďme sa.

Teda zbohom, samizdatové časy!“

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.