Bola tam vzbura aj represia. A bolo to celé smiešne

Reportáž o vzbure českých krčmárov. Martin Leidenfrost navštívil krčmu v Břeclavi, ktorá sa Andreja Babiša a policajtov nebojí.

V utorok – tak začínajú v našej dobe dobrodružné príbehy – som išiel v Česku na kávu. Krajina už po tretíkrát v tejto zime láme rekordy v počte nových infekcií, 7-dňová incidencia je cez 600, Česká republika je celosvetovo na druhom mieste v počte obetí na obyvateľa. Väčšina Čechov neverí Protiepidemickému systému PES Babišovej vlády, takmer každý druhý Čech by podľa jedného prieskumu nerešpektoval karanténu ani s príznakmi covidu, odpor proti opatreniam je široký a kreatívny. Napríklad stovky českých krčiem sú napriek lockdownu otvorené. Protestujúci gastronómovia svoje hnutie, ktoré chce kandidovať v jesenných parlamentných voľbách, volajú Chcípl PES – zdochol PES.

V utorok – v ten deň bolo v ČR potvrdených 15 672 nových infekcií – som išiel do najbližšej protestnej kaviarne, na najväčšie sídlisko juhomoravského mestečka Břec­lav. Dvaja mladí policajti sedeli s naštartovaným motorom v aute. Opýtal som sa ich: „Prosím vás, kde je tu kafé Katy?“ „My to nevíme, pane,“ odpovedali. Ako sa ukázalo, klamali, v skutočnosti tu boli len a len kvôli Katy. Sledujú otvorenú kaviareň takmer nepretržite a legitimujú hostí, ktorí odvtedy čakajú na prípadné pokuty.

Na začiatku protestu fungovala kaviareň ako „petičný výbor“ zdochnutého PSA. Výnimka z lockdownu na politickú činnosť, ktorá mala kaviareň chrániť, mala ale opačný účinok – pod zámienkou „chránime petičnú miestnosť“ legitimovali policajti každého „aktivistu“. Preto zrušili petičný výbor a sú už len kaviareň. Ku Katy chodia len tí odvážni. Dôchodcovia napríklad žiadni. Jediná kaviareň na sídlisku otvára teraz o 16. hodine, ja som prišiel o šiestej, dovtedy si podľa čašníčky iba päť ľudí (úplne legálne) prišlo vyzdvihnúť koláče.

Katy Hanušová a jej manžel Jiří Hanuš sú krásny pár. Obaja nosili čierne priliehavé oblečenie, ktoré zvýrazňovalo Jiřího svaly, samotná Katy poskakovala svižne ako Lara Croft. Jiří, ktorý robí za rohom v Rakúsku inštalatéra, prišiel práve z práce.

V minulosti tu predávali zmrzlinu a víno, krátko pred koronou prerobili lokál na kaviareň, takže normálne zarábali len od júna do októbra. „Od štátu,“ hovoria, „sme nedostali ani korunu.“ Mali síce nárok na kompenzáciu polovice nájomného, „my sme to skúsili aj od toho upustili, bolo to príliš zložité“. Proti srsti im bolo aj  „čestné vyhlásenie“, s ktorým podľa nich každý príjemca kompenzácie podpíše, že sa nebude verejne vyjadrovať proti opatreniam vlády. Jiří dobre pozná situáciu v Rakúsku, kde gastronómia dostala kráľovskú kompenzáciu (80 percent minuloročného obratu za prvý mesiac lockdownu, stále veľmi výhodných 50 percent za druhý mesiac), rakúska vláda si tým podľa neho kúpila gastronómov. Povedal: „Ak by ľudia u nás dostali takú kompenzáciu ako v Rakúsku alebo v Nemecku, mlčali by a šliapali brázdu.“ Dvaja jeho známi, hovorí, spáchali počas pandémie samovraždu.

Na koronu Hanušovci veria, ochoreli totiž na covid. Katy nazvala chorobu „nevyspytateľnou“. Stratila na osem dní čuch a chuť, Jiří na šesť dní, obaja kašľali. Deti mali jemnejšie symptómy, syn žiadne. Jiří sa vyslovuje za „prirodzenú imunizáciu“, v Česku je podľa neho „už koniec“. Spomedzi jeho známych má vraj „90 percent“ už nákazu za sebou. Nechce sa dať očkovať. Hanušovci zvýraznili, že počas svojej karantény „nikoho neohrozovali –sedeli sme doma a nevystrčili nos.“

Opýtal som sa: „Prečo má práve Česko v kuse tie vysoké čísla nových infekcií?“ Katy odpovedala: „Lebo ľudia nerešpektujú našu vládu, už ju neberú vážne. Kážu vodu, víno pijú.“ Všetci prítomní považovali počty nových infekcií za „umelo vyrobené“, Katy napríklad neverí v existenciu bezpríznakových nakazených, „to sú falošní pozitívni“. Medzi hosťami bol sebaistý svalnáč s kerkou na ruke („Láska k vlasti není zločin“), pod veľkou plazmou pobehovali jeho malé deti. Odpovedal na otázku takto: „Nie je toľko infekcií, je toľko chorých politikov.“

O vládnucom oligarchovi slovenského pôvodu si mysleli len to najhoršie. Jiří: „Ba­bišovi vyhovuje výnimočný stav, jeho firmy fungujú. Jeho kvetinárstvo tu je otvorené, jeho pekáreň tiež, kúpil polikliniku, 80 percent testovacích zariadení sú jeho.“ Od čias zdochnutého psa vyrába kaviareň stratu, „400 korún denne“. Mnohí iní gastronómovia otvárajú tajne, „My sme ale verejne upozornili na protiústavnosť opatrení. Chceme ukázať na spoločenský problém. Systém nechráni seniorov a namiesto toho zatvára majoritu a pracujúcich.“ Hroziace pokuty za nedodržanie gastrolockdownu doteraz neboli likvidačné, projektu pandemického zákona sa Jiří ale bál: „Ak prejde v Senáte pandemický zákon, ktorý by zvýšil pokutu na 3 až 4 milión korún, zavrieme okamžite.“

Neskoro – určite kvôli mojej prítomnosti neobvykle neskoro – vstúpila polícia. „Štyria policajti v kaviarni!“ hanil ich Jiří, „dneska je ich málo, raz ich bolo dvanásť!“ Medzi nimi boli aj dvaja mladíci, ktorí podľa vlastných slov o kaviarni Katy nevedeli. Nejaký ten hosť sa diskrétne vyparil, Katy bola už doma, ja som zostal sedieť. Ja som tam mohol byť, robil som si svoju prácu, navyše som mal kávu vypitú a koláč zjedený, ako jediný v prevádzke som mal nasadený respirátor.

Strhla sa takáto scéna: slobodný vysoký silný Čech, sedel pri veľkom pive, nahlas zavolal: „Platím tu 20-tisíc nájomné a vy ma otravujete v mojej obývačke.“ Oproti nemu stál nízky šedivý postarší policajt a ticho hundral niečo ako „bez rúška“ a „na verejnosti“. Približne takto to tu vyzerá každý večer. Obaja sa pritom vzájomne filmovali. Áno, bola tam vzbura a bola tam represia, v prvom rade to ale bolo smiešne.

Vyrazil som ešte pred začiatkom zákazu nočného vychádzania. Po sto metroch ma zastavili tí istí policajti. Starší sa tváril, že vykonáva rutinnú kontrolu vodičáku a techničáku, v skutočnosti sa chcela jeho kolegyňa uistiť, či v kaviarni správne odpísala údaje z môjho novinárskeho a občianskeho preukazu. Policajtka bola v svojej bezradnosti očarujúca: Slúžila síce v mestečku hraničiacom s Rakúskom, rakúsky občiansky ale nedokázala dešifrovať.

Zopár minút nato, na hraničnom prechode, som ukázal regrútovi rakúskej armády kyticu iných papierov a bol som späť v Rakúsku. V utorok prvýkrát mi napadla myšlienka, že mi tá šialená doba možno raz bude chýbať. Zažiť dobrodružstvo v Břec­lavi pri káve, to už nebude také ľahké.