Víkendové čítanie: Má pomoc Afrike zmysel?

Afrika je rozlohou trikrát väčšia ako Európa, kontinent rôznych kultúr, etník a odlišnej mentality. Dokážeme vôbec my, Európania, priniesť na tento kontinent niečo pozitívne po tom, ako sme ho dlhé obdobie kolonizovali? Má vôbec pomoc cez tak odlišné kultúrne, socioekonomické a mnohé iné rozdielne charakteristiky zmysel?

Mačety pre všetko

Mačeta. Nástroj, ktorý uvidíte v rukách detí, ktoré ešte ani nevedia chodiť, až po starenky, ktoré majú v jednej ruke barlu a v druhej mačetu. Najrozšírenejší pomocník, na ktorého si ľudia v týchto zemepisných šírkach natoľko zvykli, že ho používajú takmer na všetko.

Medzi pacientov kliniky patril aj Jessy. Je to úžasný malý chlapec, ktorý vďaka sponzorským peniazom zo Slovenska absolvoval náročné operácie nôh. Jeho nohy totiž neboli správne vyformované a vytvárali písmeno „O“. Máločo na nich či jeho chrbtici a mieche bolo v poriadku. Operácie boli náročné, no Jessy nestrácal optimizmus. Je veľmi bystrý a verím, že by sa mohol dostať aj na univerzitu. Avšak má problém pohybovať sa. Zvyčajne sa posúva iba pomocou rúk tak, že zvyšok tela šúcha po zemi. Je to nielen náročné, ale aj zdraviu škodlivé. Mali sme v úmysle, aby raz Jessy chodil aspoň pomocou bariel. Postupne sme ho na to museli pripraviť. Nohy takmer vôbec nepoužíval a chrbát nebol pripravený na chôdzu či polohu v stoji.

Jedného dňa sme sa rozhodli, že Jessymu postavíme na jeho dvore konštrukciu zo železa. Keď bude na nej nacvičovať chôdzu, mala by mu pomôcť v udržaní rovnováhy. Precvičovať budeme spolu, už teraz chodím k Jessymu a spoločne cvičíme. On dvíha nad hlavu malé činky, ktoré som mu kúpil v Kampale, a ja zase jeho malú sestričku. Občas ju vyhodím do vzduchu, na čom sa náramne zabáva. S Jessym cvičím na základe svojich skúseností. Ako tínedžer som kvôli rýchlemu rastu zažíval obrovské bolesti chrbta. Chodieval som na rôzne lekárom predpísané cvičenia, elektroliečbu, bral tabletky. Chrbát ma však bolel naďalej. Jedného dňa mi môj ujo Igor, ktorý je chirurgom, odporučil začať posilňovať svalstvo. Aby som sa to poctivo naučil a zaviedol do praxe. Načítal som obrovské množstvo literatúry a začal cvičiť doma i v posilňovni. Okrem toho som sa rekreačne venoval aj iným športom. Na základe štúdia rôznych materiálov som postupne začal radiť aj kamarátom a ľuďom v mojom okolí, ako by mali správne cvičiť. Viedlo to až k licencii fitness trénera a o pár rokov k ďalšej licencii, ktorá ma oprávňovala trénovať s ľuďmi či už rekreačne alebo s náročnejším cieľom. S Jessym to bolo trochu iné. Nestačilo mi vedieť, čo funguje na ľudské svaly a na čo si dávať pozor. Dovtedy som trénoval zdravých ľudí, teda, relatívne zdravých. Jessy mal však vážne zdravotné problémy. Po konzultácii s Bibkou som začal s Jessym cvičiť a zdalo sa, že postupne silnie a navyše ho to aj baví.

Jessymu sme chceli pripraviť spomínanú konštrukciu, aby sa mohol učiť chodiť. Zašiel som do zváračskej dielne, ktorá bola neďaleko, a poprosil ich, či by nám vedeli pripraviť konštrukciu. Odovzdal som im nákres s rozmermi a dohodli sme sa na cene. V dohodnutý deň som prišiel k zváračom.

„Zdravím. Máte, prosím, pripravenú konštrukciu?“ spýtal som sa.

„Nie. Nešiel prúd. Robota nám stála,“ povedal mi majster.

„Prúd nešiel asi 4 hodiny. A bolo to minulý víkend,“ poznamenal som, nakoľko vypadol aj v našom dome, takže som o výpadku vedel. Výpadok elektriny v Ugande zároveň nie je ničím nezvyčajným.

„Nooo, však áno. Robota sa posunula,“ majster si stál za svojím a potmehúdsky sa usmieval. Vedel som, že nemám šancu oponovať. Je to prístup: Jednoducho je to tak. Akceptuj to.

„Ok. Kedy mám prísť?“ pýtam sa.

„O týždeň,“ predpokladá majster.

Zastavil som sa o týždeň. A potom ešte o niekoľko dní. Už by to malo byť pripravené. Na klinike som predtým poprosil kolegu Ernesta, aby mi išiel pomôcť s osadením konštrukcie u Jessyho. Naložili sme do nášho auta vrecko kameňov, piesku a cementu. Opýtal som sa Ernesta, či vieme zohnať vodováhu a niečo na vykopanie jám, žiaľ, nič z toho k dispozícii nebolo. Budeme musieť improvizovať. Pri zatváraní kufra nám opäť vypadol mechanizmus zo zadných dverí. Zobral som kus lana a obviazal kufor o strešný nosič, ktorý nám držal už iba na dvoch úchytoch zo štyroch a spolu s Ernestom sme sa vydali k zváračom.

Pozerám sa na konštrukciu. Mala dve časti. Každá časť zložená z troch tyčí. Na jednu dlhšiu tyč mali byť navarené dve kratšie, ktoré sme chceli zapustiť do zeme. Pripravili ju však naopak. Na jednu kratšiu tyč boli navarené dve dlhšie. Budem opäť čakať ktovie koľko na úpravu? Veľmi som už chcel s Jessym začať precvičovať chodenie, a tak sme nahodili konštrukciu na strešný nosič na našom aute. Zvyškom lana, ktoré držalo dvere kufra, sme pripevnili konštrukciu o strešný nosič. Zvuk, ktorý bolo počuť počas jazdy, je len ťažké popísať. Mali sme motor, ktorý strácal otáčky, rozpadnutý výfuk, nezatvorené, iba priviazané, dvere kufra a na streche konštrukciu upevnenú o strešný nosič držiaci na polovici úchytov. Tento ako-tak pokope držiaci komplex sme potrebovali presunúť po kompletne rozbitej poľnej ceste až k Jessymu.

Našťastie sa podarilo. Keď Ernest na mieste skonštatoval, že by sme mali konštrukciu odviesť späť k zváračom, odmietol som. Nielen preto, že by sme čakali ďalšie tri týždne, teraz som sa ešte aj bál, že by tento komplex cestu späť pokope nevydržal. Dôvod, prečo Ernest navrhoval vrátiť sa, boli už spomínané zmenené rozmery. Nakoľko sa naši zvárači nedržali plánu, museli sme kopať o niekoľko desiatok centimetrov hlbšie do zeme. Čo už, povedal som si, a spýtal sa Ernesta, čím teda ideme kopať. Doniesol od Jessyho mamy mačetu a po vymeraní dier začal sekať do zeme. Odpozoroval som jeho štýl a kým on rukou odhadzoval hlinu, začal som hĺbiť ďalšiu jamku. Teda jamku, jamisko! Po hodine Ernestovho štýlu sa mi začali vytvárať mozole. Najzábavnejšie bolo ležať na zemi a rukami dočahovať zeminu po dvoch hodinách sekania, kedy sme už boli dosť hlboko. Problém nastal, keď sme narazili na hrubé korene, ktoré sme len tak ľahko nevedeli vyrezať a vyhodiť von. Museli sme opäť improvizovať a pozmeniť umiestnenie našej konštrukcie. Po troch hodinách sme mali mačetami vysekané jamy a z nich rukami vyhádzanú hlinu, ktorú som mal za nechtami, ušami, vo vlasoch. Nadišla fáza betónovania. Vonku pršalo, my sme však boli krytí korunou starého stromu. Do vedier a lavóra sme zachytávali dažďovú vodu, takže sme pre ňu nemuseli chodiť do studne. Užitočné a ekologické. V momente, keď Ernest priniesol rýľ a motyku na rozrobenie betónu, myslel som si, že ho tam nechám a odídem.

„Prečo sme nič také nepoužili na hĺbenie jám?!“ kričím komplet od hliny s mozoľmi na rukách.

„Lebo to nie je zvykom,“ chladnokrvne odpovedá Ernest.

Jasné! Načo rýľom rýchlo vyhĺbiť jamy, keď ich môžeme vysekávať mačetami a rukami z nich vyhadzovať hlinu tri hodiny! Takmer som v tej chvíli odpadol. Hlavné je, že sme Jessymu nainštalovali konštrukciu a on mohol začať precvičovať chodenie. Verím, že sme dopomohli k tomu, aby raz nemusel iba sedieť a presúvať sa pomocou rúk, ale mohol chodiť aspoň o barlách. No príbeh inštalovania konštrukcie zostane navždy v mojej mysli a zároveň poukazuje na určitú mentalitu. Nájdeme ju aj u nás. Jednoducho, keď je niečo zaužívané, prečo by sme to mali meniť? Aj keď nás to stojí omnoho viac úsilia a je to absolútne neefektívne.

Text je ukážkou z knižnej prvotiny Tomáša Horvátha s názvom Má pomoc Afrike zmysel? Kniha je vytlačená s ohľadom na životné prostredie na recyklovanom papieri s FSC® a PEFC™ certifikáciou. Časť zo zisku knihy bude venovaná na projekty organizácie Health Initiatives Association v Ugande.