Michail Gorbačov sa 2. marca dožíva 90 rokov. Jeho kariéru a pútavé anekdoty opisuje Vasil Lipitsky, ktorý s ním spolupracoval.

V roku 1978 bol Gorbačov prvým tajomníkom (predsedom) výboru komunistickej strany Stavropoľského kraja. Nie je to najväčší ani najdôležitejší kraj, ale na jeho území sa nachádzajú kúpele, kde oddychovali sovietski lídri. Takže vedúci predstavitelia regiónu mali viac príležitostí na osobné kontakty s nimi.

V spomínanom roku dovolenkoval v jednom z týchto stredísk Jurij Andropov, člen politbyra a šéf KGB. Raz pozval Gorbačova na stretnutie. Nebolo to niečo nezvyčajné, udržiavali dobré vzťahy. Andropov podporoval Gorbačova, kedysi aj navrhol, aby bol jeho zástupcom v KGB. Keby bol prijal túto ponuku, možno by história 20. storočia vyzerala inak.

Andropov (vľavo) a Brežnev (úplne vpravo) s Honeckerom v roku 1967. Foto: wikimedia

Keď sa stretli, Andropov mu oznámil, že generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ Leonid Brežnev cestuje vlakom na dovolenku na juh a urobí si krátku zastávku na stanici Minerálne vody, kde by sa patrilo, aby ho pozdravili. Nič viac, len protokol, podobné stretnutia boli bežné. Celé delegácie zvykli vítať prvú osobu štátu a regionálni lídri informovali o svojich úspechoch.

Keď prišiel vlak tentokrát, Andropov a Gorbačov vošli priamo do vozňa, kde na nich okrem Brežneva čakal aj Konštantín Černenko. Tento muž bol vtedy kandidátom na člena v politbyre. Rozhovor netrval dlho. Hovorili o Brežnevovom zdraví (práve sa zotavil z vážnej choroby), o počasí a podobne. Tento rozhovor bol neskôr nazvaný „schôdza štyroch generálnych tajomníkov“. Všetci jeho účastníci, jeden po druhom, stáli vo vedení komunistickej strany.

Keď sa rozlúčili a vlak opustil stanicu, Andropov nečakane povedal Gorbačovovi: „Blahoželám vám.“

Gorbačov tomu nerozumel: „K čomu?“

„Budete pracovať v Moskve ako tajomník ústredného výboru.“

Gorbačov bol stále zmätený: „Kedy sa to rozhodlo?“

„Teraz.“

„Veď o tom nebola reč!“

„Na tom nezáleží,“ zasmial sa Andropov. „Stretol si sa, páčil si sa. Všetko je v poriadku!“

A tak sa bez zbytočných slov otvorili dvere k perestrojke.

Keď mi Gorbačov hovoril tento príbeh (neskôr ho opísal aj vo svojich memoároch), spýtal som sa ho: „Ako je možné, že traja najvyšší vodcovia strany a krajiny, najskúsenejší ľudia, ktorí absolvovali vysokú školu intríg a mali neobmedzený prístup k akýmkoľvek informáciám, mohli urobiť takúto personálnu chybu?“ Kandidátov na podobné pozície v tej dobe skúmali do najmenších detailov. Vedelo sa o nich aj to, čo povedali manželke pod perinou. Aj napriek tomu došlo k tomu osudovému kroku.

Záverečné stretnutie Gustáva Husáka (vpravo v klobúku) a Michaila Gorbačova (uprostred) 11. apríla 1987 v Bratislave. Foto: Jiří Kruliš/TASR

Michail Sergejevič vtedy s úsmevom odpovedal: „Jednoducho nemali čo vidieť!“

Nič v jeho živote pred začiatkom perestrojky nenaznačovalo jeho reformný a demokratický potenciál. Účastníci stretnutia v Minerálnych vodách si nemohli všimnúť to, čo ešte nebolo vidieť. Stál pred nimi absolútne oddaný funkcionár. Jeho názory sa zmenili až neskôr, keď sa Gorbačov stal súčasťou najvyššej elity, dostal sa k úplným informáciám a začal posudzovať situáciu s ich vedomím.

Keď sa v roku 1985 dostal Gorbačov do čela krajiny, bola už v kritickom stave. Sovietsky zväz evidentne prehrával so Západom preteky v zbrojení aj mierovej súťaži. Ceny ropy klesli a Sovietsky zväz stratil príležitosť na podporu ambicióznych vojenských a medzinárodných programov. Bol donútený znížiť aj vnútorné sociálne záväzky. V jeho národných republikách začali vybuchovať konflikty, ktoré ohrozovali celistvosť krajiny. Zbigniew Brzezinski vtedy predpokladal, že medzietnické rozpory konečne zničia Sovietsky zväz.

Rástla apatia aj anómia v duchovnej sfére. Keď medzinárodne napätie pokleslo, sovietski občania dostali možnosť cestovať aj do zahraničia. Vďaka tomu začal praskať mýtus o výhodách socialistického systému. Počul som o príbehoch, ako sovietski veteráni druhej svetovej vojny, ktorí vycestovali do Západného Nemecka navštíviť hroby svojich padlých druhov, plakali nielen kvôli ťažkým spomienkam z vojny, ale aj keď videli výklady tamojších obchodov. „Kto vlastne zvíťazil vo vojne?“ pýtali sa, „za čo sme to bojovali?“ Komunistická propaganda prestala fungovať. Aj tí, ktorí propagandistické slogany verejne hlásali, sa im potajme smiali.

Foto: TASR/AP

Bolo teda treba spraviť niečo razantné. A Gorbačov našiel riešenie: Potrebujeme modernizáciu hospodárstva, ale bráni tomu starý a nehybný politický systém. Jeho reforma a demokratizácia mala prebudiť tvorivé sily spoločnosti.

Čínski komunisti sa v podobnej situácii zachovali inak, otvorili cestu k slobodnému trhu, ale politický systém zachovali nedotknutý. Ruskí ľavičiari dodnes kritizujú Gorbačova, že si nevybral čínsku cestu. Jeden z jeho spolupracovníkov a môj starší kolega Arkadij Volskij na to lakonicky poznamenal: „Na to nemáme dosť Číňanov.“ Rozdiely v mentalite národov neumožňujú len tak prebrať a použiť cudzie skúsenosti.

Stále ale prebieha diskusia o tom, či Gorbačov tušil, kam vedú zmeny, ktoré začal. V diskusiách počuť dve hlavné pozície: (1) Bol to slabý človek a jednoducho nebol nič schopný urobiť s tokom udalostí. (2) Gorbačov mal plán (alebo ho – v konšpiratívnej verzii – prijal od premiérky Thatcherovej či prezidenta Reagana) a vykonal presne to, čo naplánoval (alebo splnil úlohu Západu).

Dvakrát som od neho osobne počul, že konal vedome a chcel urobiť presne to, čo sa stalo. S výnimkou rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorý neočakával. Nemám dôvod neveriť jeho úprimnosti, nepamätám si, že by mi klamal.

A tak sa začali spoločenské zmeny. Ľudia si rýchlo uvedomili, že sloboda prejavu prestala byť len formálnym vyhlásením. Po prvýkrát za celé desaťročia sa začalo otvorene diskutovať o dejinách, aj stave a budúcnosti krajiny. Ak sa v priehrade objaví malá diera, prúd vody ju v krátkom čase úplne zničí. Komunistická ideológia neudržala tlak slobody a názorovej plurality.

Zmeny v ekonomike neboli také rýchle ani radikálne. Prijala sa legislatíva, ktorá umožnila založenie súkromného podniku, ale privatizácia, potrebná na jeho rozvoj, možná nebola, ani sa o nej verejne nediskutovalo. Podobné trendy sa objavili až neskôr.

Nie všetky rozhodnutia boli úspešné. Jedným z prvých bolo obmedzenie predaja alkoholu. Jeho nadmerná konzumácia skutočne bola (a zostáva) problémom pre ekonomiku a spoločenský život Sovietskeho zväzu (a dnes Ruska). Ale snaha vyriešiť tento problém administratívne – to nebol dobrý nápad. Hoci Gorbačov ani nebol jeho autor, veľmi to poškodilo jeho popularitu.

Raz na tú tému sám povedal anekdotu: „Pred obchodom je obrovská fronta na vodku. Po dvoch hodinách čakania jeden mladík nevydržal a hovorí: Idem zabiť Gorbačova. Odišiel, ale čoskoro sa vrátil. Susedia v rade sa ho pýtajú: Už si ho zabil? Nie, odpovedal chlap, tam je rad ešte dlhší…“

Gorbačovovi v ťažkých časoch pomáhala schopnosť sebairónie, ktorá bola pre vysokých sovietskych funkcionárov úplne atypická.   

Gorbačov chcel pozmeniť aj samotnú komunistickú stranu. Pripravený návrh nového programu strany zodpovedal tradíciám a názorom európskej sociálnej demokracie. No diskusia len posilnila protirečenia vo vnútri strany. Tak sa Gorbačov od strany vzdialil a bol zvolený za prezidenta Sovietskeho zväzu. V pozadí toho bol koncept, že žiadna strana nemôže vládnuť priamo, ale len cez svojich zvolených zástupcov v štátnych a regionálnych orgánoch.    

Vráťme sa však k hlavnej téme, ktorá charakterizuje Gorbačova. Kto vlastne podporil perestrojku? Na pódiu pred oponou stála umelecká a vedecká inteligencia, ktorá sa usilovala o slobodu sebavyjadrenia. Ale hlavnou silou, ktorá zabezpečila zmeny, sa stali – nech už to znie akokoľvek prekvapivo – ľudia z obranného priemyslu. Hoci išlo o „chrbticu“ sovietskeho systému, práve tam pôsobili najpokročilejší a najvzdelanejší špecialisti, ktorí mali vyššiu úroveň príjmov ako v iných odvetviach. Bola to sovietska stredná trieda. Lepšie ako iní pochopili, že krajinu je potrebné obnoviť.

Ako to už býva, výsmechom histórie je, že práve títo ľudia sa stali hlavnou obeťou zmien: zrútenie obranného priemyslu na začiatku 90. rokov ich zbavilo nielen privilégií, ale aj prostriedkov na živobytie. Väčšina z nich sa musela rekvalifikovať a hľadať si miesto v drobnom podnikaní alebo obchode.

Medzitým sa stranícko-štátny aparát rozhodol podniknúť odvetu. V roku 1991 sprisahanci zadržali Gorbačova a vyhlásili za najvyššiu moc seba. O pár dní sa ukázalo, že ich nepodporuje ani ľud, ani armáda. Prevrat sa nepodaril, ale spôsobil šok – obrat vo verejnom vedomí. Ľudia už nechceli zlepšovať starú spoločnosť, ale úplne ju zmeniť.

Perestrojka skončila. Reťaz nasledujúcich udalostí viedol ku koncu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, zrúteniu sovietskeho štátu a odstráneniu Gorbačova z aktívnej politiky. Perestrojka nebola jednoznačným procesom a ponechávala mnohé nevyriešené problémy. Teraz, z odstupu, je jednoduché kritizovať chyby Gorbačova a jeho spolustraníkov a cítiť sa múdrejší, ako boli oni.

Ale vtedy, v toku udalostí, urobili takmer všetko, čo mohli a mali urobiť, aby zabezpečili viac slobody pre národy ZSSR a krajín strednej a východnej Európy. Uznaním zásluh Gorbačova sa stala Nobelova cena za mier v roku 1990.

V Rusku sa na začiatku 90. rokov mnohí cítili sklamane. Nielen liberálnymi hodnotami, ale aj perestrojkou, ktorá bola považovaná za hlavnú príčinu ekonomických ťažkostí. Gorbačova vinili za rozpad Sovietskeho zväzu, z poklesu životnej úrovne, dokonca z vlastizrady. Bola snaha dostať ho pred súd, našťastie sa to nepodarilo.

Gorbačov v reklame na luxusnú značku Louis Vuitton. Foto: Jon Arki/flickr.com

Napriek tomu demokratický vektor, ktorý začal Gorbačov, existoval v Rusku ešte dva ďalšie roky. Na jeseň 1993 bol nakoniec prerušený kvôli streľbe do parlamentu a potom vytvorením prezidentskej formy vlády. Rusko sa vrátilo k autoritárskej forme vlády. 

Viem si predstaviť, že optika na dianie zo strednej Európy je iná, ale v Moskve prevládal názor, že z perestrojky naviac profitovali bývalé krajiny „socialistického tábora“. Otvorila sa im možnosť vybrať si vlastnú cestu. Chápem, že vďačiť za to Moskve tu vyznieva inak. Azda má význam, aby to bolo brané do úvahy o Gorbačovovi. Jedným zo štandardných obvinení proti nemu bolo, že prispel k prechodu krajín bývalej socialistickej komunity na Západ. Ale to nie je pravda. Hneď po ňom sa nové ruské vedenie začalo na včerajších bratov pozerať ako na darmožráčov, ktorých sa treba čo najskôr zbaviť.

Jedného dňa, bolo to ešte na začiatku 90. rokov, mi Gorbačov zavolal a požiadal ma, aby som zorganizoval pre Gyulu Horna stretnutie s predstaviteľmi ruskej vlády, keďže Horn práve prišiel do Moskvy. Kým bol Boris Jeľcin pri moci, Gorbačov sám ako persona non grata nemohol také stretnutie zorganizovať. Nepodarilo sa to ani mne. Horn bol pre Jeľcinov tím iba bývalým komunistom. Kontakt s ním považovali za hanebný. Keď krátko na to Hornova strana zvíťazila vo voľbách a on sa stal predsedom maďarskej vlády, už sa nepokúsil o kontakt s ľuďmi, ktorí predtým na neho demonštratívne kašlali.

S Gyulom Hornom v roku 2007 v Budapešti pri príležitosti osláv 75. narodenín maďarského politika. Foto: TASR/AP

Podobné príbehy sa objavili aj pri ďalších nedávnych spojencoch. Vo všetkých prípadoch sa Gorbačov snažil urobiť niečo pre zachovanie tradičných vzťahov, ale narážal na ľahostajnosť a nezáujem.

V roku 1996 sa Gorbačov rozhodol vrátiť do politiky a kandidoval na post ruského prezidenta. Túto jeho snahu nepodporovali ani niektorí jeho zástancovia. Jeden z nich vtedy ironicky povedal: „Gorbačov už vstúpil do histórie, nemusí tam teraz bežať.“ Gorbačov reagoval, že neočakáva víťazstvo, ale potrebuje tribúnu, aby verejnosť oboznámil so svojimi pohľadmi na súčasné Rusko. Väčšina médií, najmä televízie, pre neho neboli prístupné. Zakázali im to v Kremli. 

Pomáhal som mu vtedy vo volebnej kampani. Bol som milo prekvapený, ako rýchlo pochopil zásady demokratického procesu, na ktorom sa predtým nikdy nijako nezúčastňoval. Napriek tomu boli výsledky volieb pre neho zdrvujúce. Oficiálne dostal menej ako jedno percento hlasov.

No… treba však dodať, že to už boli voľby, kde (ako je to dodnes) počet oficiálne spočítaných hlasov vzbudzoval isté vážne pochybnosti. Z niektorých zdrojov sme vtedy zistili, že reálne Gorbačova mohlo voliť približne 10 percent voličov, ich hlasy ale boli spočítané v prospech iných kandidátov.   

Jeden z asistentov Gorbačova vtedy smutne poznamenal, že keby kandidoval v Nemecku, mal by lepší výsledok. Bola to pravda. Raz som ho sprevádzal na ceste po Nemecku a môžem to dosvedčiť. Keby im to dovolil, nosili by ho na rukách. Nemci mu boli oveľa vďačnejší za zjednotenie Nemecka ako Rusi a iné národy bývalého Sovietskeho zväzu za slobodu.      

Osud pripravil Gorbačovovi ešte jeden úder. V roku 1999 zomrela jeho manželka Raisa, ktorá bola nielen jeho celoživotnou láskou, ale aj najbližším poradcom. Keď som priletel do nemeckého Münsteru, aby som ich navštívil v univerzitnej klinike, Michail Sergejevič nevyzeral oveľa lepšie ako smrteľne chorá Raisa Maximovna. Obával som sa vtedy, že bez nej dlho neprežije.      

Ale manželka mu pomohla aj po smrti. Rozlúčka s ňou sa stala demonštráciou lásky a úcty ľudu. Tisícky ľudí prišli na jej pohreb, zďaleka sa to nepodobalo na to jedno percento popularity vo voľbách. Gorbačovovi sa dostalo súcitu a podpory aj od tých, od ktorých to nečakal. Prišla aj manželka prezidenta Jeľcina, hoci jej muž sa Gorbačovovi stále snažil pomstiť za ich minulé rozpory. Vypočul si mnoho milých slov a utvrdil sa, že by mal pokračovať vo svojich aktivitách. 

Na pohrebe manželky v roku 1999. Foto: wikimedia

Po rezignácii Jeľcina bol za prezidenta zvolený Vladimir Putin. Ten sa od začiatku správal ku Gorbačovovi s predpísanou úctou. On ho podporoval, aj mu pomohol v niektorých medzinárodných otázkach. Ale po roku 2008 začal Putina častejšie kritizovať, než s ním súhlasiť. V roku 2011 mu verejne odporučil, aby z úradu odstúpil.

Príznačné je, že napriek jeho ostrej kritike Putin nijako nezmenil svoj postoj ku Gorbačovovi. Nikdy o ňom nehovoril nič zlé, vždy mu verejne zablahoželal a pozdravil ho pri príležitostiach sviatkov a narodenín, vždy zdôraznil jeho príspevok k najdôležitejším problémom doby.

V roku 2006 sme spolu s Jánom Čarnogurským pozvali Gorbačova, aby prišiel na Slovensko. Nebol proti, ale nechcel prísť ako turista. Poprosil nás, aby sme našli nejaký dôvod, ktorý by do toho zapojil aj slovenské štátne orgány.

Požiadali sme teda vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča, aby ocenil Gorbačova slovenským štátnym vyznamenaním za zásluhy v medzinárodnej činnosti. Gorbačov má podobné ocenenia zo sedemnástich krajín, vrátane českého štátneho ocenenia z roku 1999. Gašparovič to odmietol, obával sa, že tým urazí Rusov.

Bohužiaľ, v posledných rokoch sa zdravotný stav prvého a jediného sovietskeho prezidenta výrazne zhoršil. Stále ale reaguje na udalosti v Rusku, aj po celom svete, jeho hlas možno počuť aj v dnešnom búrlivom toku informácií. Prajem mu, aby nám ešte dlho doprial príležitosť cítiť sa byť súčasníkom veľkej historickej osobnosti, ktorá dokázala zmeniť svet k lepšiemu.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.