Americký konzervatívec o Európe v pandémii: Vlády vnímajú náboženstvo ako hrozbu, alebo ešte horšie, ako nepodstatnú aktivitu

Opatrenia proti šíreniu infekčného respiračného ochorenia COVID-19 sa ešte väčšmi sprísnili a obnovenie bohoslužieb je tak stále v nedohľadne. Kostoly zostávajú aj naďalej zatvorené, i keď sa stále viac ozývajú volania po ich otvorení.

Za otvorenie kostolov na Slovensku sa šíri petícia, Konferencia biskupov Slovenska adresovala vláde list a na otvorenie chrámov za dodržania ochranných opatrení vyzývajú aj niektorí politici. Minister práce Milan Krajniak (Sme rodina) ešte pred marcovým sprísnením opatrení navrhoval, aby vláda za presne vymedzených podmienok dovolila ľuďom zúčastniť sa na bohoslužbách, nijako na to však netlačil. Podobný postoj zaujala aj Kresťanská únia, ktorá je v parlamente súčasťou poslaneckého klubu hnutia OĽaNO.

Po obnovení bohoslužieb, ktoré sa vyše dvoch mesiacov konajú len prostredníctvom online prenosov, volá už aj Konferencia biskupov Slovenska (KBS), ktorá ešte spočiatku roka tvrdila, že si želá, aby sa veriaci mohli na bohoslužby čím skôr vrátiť. KBS dodala, že si tlak, pod ktorým sú nemocnice, uvedomuje, ale pohár trpezlivosti v polovici februára pretiekol a konferencia biskupov zaslala vláde list, v ktorom žiada, aby členovia kabinetu Igora Matoviča (OĽaNO) našli iný, primeraný spôsob nastavenia opatrení vo vzťahu k duchovným potrebám veriacich.

„Sme ochotní zniesť obmedzenia – avšak úplný, dlhodobý a celoplošný zákaz verejných bohoslužieb, ako aj praktické znemožnenie vysluhovania sviatostí je neúnosné,“ uviedla v liste KBS.

Biskupi poukazujú na nárast počtu zaočkovaných ľudí, ktorí by sa mohli zúčastňovať na bohoslužbách bez rizika ochorenia. Tvrdia, že svätá spoveď a sväté prijímanie boli pre veriacich vždy zdrojom povzbudenia, sily a vnútornej rovnováhy. Teraz sú však mesiace bez sviatostí a nemajú ich ako prijať, keďže návšteva chrámov je možná len prostredníctvom online prenosov.

K výzvam za obnovenie verejných bohoslužieb sa už koncom januára pridal aj trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch. „Treba hľadať možnosti a spôsoby, ako sa posunúť ďalej. Tým nezjednodušujem situáciu, ale ako kňaz a biskup hľadám možnosti, ako sa dostať bližšie ku Kristovi,“ uviedol Orosch na bohoslužbe vysielanej online poslednú januárovú nedeľu.

Prísnejšie než v zahraničí

Vo väčšine európskych krajín pritom neplatí úplný zákaz bohoslužieb, ako je to na Slovensku, aj keď je pravda, že sú návštevy náboženských svätostánkov značne obmedzené. Napríklad v susednej Českej republike sa zhromaždení usporiadaných cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami podľa aktuálne platných opatrení nesmie zúčastniť viac veriacich, než zodpovedá obsadenosti najviac 10 percent miest na sedenie.

Účastníci bohoslužieb, s výnimkou osôb vedúcich alebo zabezpečujúcich obrad, musia v Česku navyše dodržiavať rozostupy 2 metre s výnimkou členov domácnosti a po väčšinu trvania obradu musia sedieť. Zakázaný je hromadný spev s výnimkou, keď sú speváci alebo zbor oddelení od ostatných účastníkov zhromaždenia tak, aby bolo zabránené šírenie kvapôčok.

Náboženstvo ako „nepodstatná“ aktivita?

Veriaci, duchovní aj niektorí politici začínajú volať po návrate k obnoveniu bohoslužieb za dodržania prísnych protipandemických opatrení, ale zdá sa, že vlády v snahe chrániť ľudské životy nemienia tomuto tlaku podľahnúť. Nájdu sa však aj odborníci, ktorí tvrdia, že takéto obmedzovanie viery ukazujú na to, že vlády vnímajú náboženstvo, ako hrozbu.

Američan Stephen Sholl, ktorý na Univerzite Mateja Korvína v Budapešti skúmal v rámci výmenného transatlantického programu majetkové práva a vzdelávaciu politiku počas Rákosiho totalitného režimu, pre časopis European Conservative píše, že takéto konanie je obyvateľom postkomunistických krajín až príliš povedomé.

Sholl pripomína, že v už vlani počas prvých mesiacov covidovej pandémie došlo k obmedzeniu či úplnému zatvoreniu kostolov a chrámy stále čelia reštrikciám. Podľa neho tento vývoj udalostí ukazuje, že mnohé vlády vnímajú náboženstvo ako hrozbu, alebo ešte horšie, ako nepodstatnú aktivitu, ktorá sa dá ľubovoľne pozastaviť. „Pre Američanov, ako som ja, predstavujú tieto reštrikcie útok na náboženstvo, ktorý je v blízkej histórii nevídaný,“ píše.

Kam to môže viesť

Takýto prístup k náboženstvu považuje Sholl za podobný tomu, čo pred rokom 1989 robili socialistické vlády v strednej a východnej Európe. Kresťanstvo bolo vtedy „v mene verejnej bezpečnosti“ perzekuované komunistickým režimom a kostoly boli vnímané ako nebezpeční šíritelia predsudkov a reakcionárskych myšlienok.

V súvislosti s perzekúciami voči kresťanom pripomína Sholl počiatky Maďarskej ľudovej republiky. Po skončení druhej svetovej vojny bol do čela našich južných susedov Sovietskym zväzom dosadený presvedčený stalinista Mátyás Rákosi, ktorý bol známy svojou brutalitou. Za jeho vládnutia sa začali strácať kresťanskí politici, aby sa vytvorila cesta k vybudovaniu socialistického štátu po vzore ZSSR.

Dnes sa, samozrejme, ľudia pre svoju vieru nestrácajú, ako to bolo za komunistického režimu v Maďarsku, ale podľa Sholla vzniká aj v prípade obmedzovania bohoslužieb pre šírenie pandémie nebezpečný precedens: „Ak môžu byť kostoly poľahky zatvorené za to, že predstavujú hrozbu pre verejnú bezpečnosť, tak by sme mali očakávať definíciu toho, čo je to hrozba. Ako kresťania musíme byť pripravení na to, kam to môže viesť.“