Hoci má podľa mnohých západných expertov a think tankov Rusko obranný rozpočet porovnateľný so Spojeným kráľovstvom, tento odhad sa nezhoduje s dokázateľnými kapacitami ruskej armády. Moskva v skutočnosti pre svoju armádu nakupuje štyrikrát viac zbraní a zbraňových systémov než hlavné európske mocnosti dohromady.

Príčinou tohto rozporu je nesprávna metodológia porovnávania výdavkov na obranu jednotlivých štátov. Hoci ide o veľmi komplexnú tému, na Západe je hodnotená väčšinou len na základe troch premenných: hrubého domáceho produktu, počtu obyvateľov a výšky vojenských výdavkov v prepočte na ročný výmenný kurz dolára. Ako však vo svojom článku pre odborný portál War on the Rocks upozornili Michael Kofman a Richard Connolly, ide o nepresnú metodológiu, ktorá môže v západných politikoch vyvolať neopodstatnený pocit výraznej vojenskej prevahy nad Ruskom.

Ako sa dá z britského obranného rozpočtu udržať miliónová armáda?

Ruská armáda je občas vykresľovaná ako Potemkinova dedina – pôsobivá len na pohľad a z veľkej diaľky. Na základe ročného priemerného výmenného kurzu dolára voči rubľu dosahujú ruské výdavky na armádu približne 60 miliárd dolárov ročne. To zodpovedá obranným rozpočtom stredne veľkých mocností, akými sú Spojené kráľovstvo alebo Francúzsko. Pri práci s takýmito údajmi môžu ruské mocenské ambície skutočne pôsobiť až groteskne.

Kofman a Connolly si však v tejto súvislosti kladú otázku, ako môže štát s údajným vojenským rozpočtom na úrovni Spojeného kráľovstva, ktoré má približne 130 000 vojakov, udržiavať takmer miliónovú armádu a popritom ešte nakupovať značné množstvo moderných zbraňových systémov? Nejde pritom len o nákup už existujúcich zbraní a systémov. Moskva investuje nemalé finančné prostriedky aj do výskumu nových vojenských technológií, ako sú napríklad hypersonické protilodné strely Cirkon, hypersonické riadené strely Avangard, prípadne systémy protivzdušnej obrany S-500. Takáto miera zaobstarávania a vývoja nových zbraňových systémov v kombinácii s udržiavaním miliónovej armády by podľa autorov s obranným rozpočtom Spojeného kráľovstva nebola možná.

Tanky ruskej armády T-72 B3 počas vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Foto: TASR/AP

Dôvodom tohto zjavného rozporu medzi odhadovanými výdavkami Moskvy na armádu a jej reálnymi schopnosťami je podľa autorov uvádzanie výšky vojenských výdavkov v dolároch na základe medziročných trhových výmenných kurzov. Namiesto tejto premennej odporúčajú Kofman a Connolly používať najmä v prípade Ruska, ktoré väčšinu zbraní vyrába na svojom území, paritu kúpnej sily (PKS). Táto alternatívna metóda totiž zohľadňuje rozdiely v nákladoch medzi krajinami a je omnoho vhodnejšia pre analýzu vojenských, ale aj iných výdavkov.

Ak sa pri výpočte ruských výdavkov na armádu použije táto premenná, zmizne aj vyššie spomínaný rozpor medzi údajnými výdavkami na úrovni Británie a reálnou silou ruskej armády. A čo viac, vynorí sa pred nami obraz ruských ozbrojených síl, ktoré investujú do zaobstarávania nových zbraní a zbraňových systémov viac než všetky európske mocnosti kumulatívne.

Reálne ruské vojenské výdavky sa po zohľadnení PKS v rokoch 2014 až 2019 v skutočnosti podľa článku pohybovali v rozmedzí 150 až 180 miliárd dolárov ročne. Ide pritom o konzervatívny odhad. Ak vezmeme do úvahy skryté vojenské výdavky, reálny rozpočet na ruskú armádu mohol dosahovať až 200 miliárd dolárov ročne.

Znamenalo by to, že ruské výdavky na armádu nie sú desaťkrát nižšie než americké, ako sa často uvádza, ale „iba“ štvornásobné.

Od zlej metodológie k podceneniu reálneho vojenského potenciálu

Autori v tejto súvislosti však upozorňujú, že nejde len o kvantitu finančných prostriedkov, ale aj ich využitie. V porovnaní s inými vojenskými mocnosťami totiž Moskva vynakladá väčšie percento rozpočtu na nákup a vývoj nových zbraňových systémov. Ešte dôležitejšia je pritom skutočnosť, že na rozdiel od Indie alebo Saudskej Arábie, ktoré zbrane a zbraňové systémy nakupujú v zahraničí, ruský priemysel ich aj sám produkuje. To znamená, že reálne ruské vojenské výdavky sú oveľa väčšie, pretože za domáci rubeľ dokáže Moskva nakúpiť podstatne viac zbraní než za dolár investovaný v zahraničí.

Na archívnej snímke z 9. mája 2016 v Moskve raketový systém protivzdušnej obrany S-300. Foto: TASR/AP

Ako krajina so strednými príjmami a s nižšími nákladmi míňa Rusko tiež oveľa menej za udržiavanie svojej armády, ako je to v prípade západných štátov. K tomu prispieva aj fakt, že asi tretinu ruskej armády tvoria branci. Hoci sú vo všeobecnosti menej efektívni, v rámci ruskej armády plnia len určité funkcie, pričom dôležité úlohy a operácie majú na starosti špecializované a kvalitne trénované profesionálne jednotky. Efektivitu tohto konceptu dokazuje podľa autorov účinnosť ruských síl pri obsadzovaní Krymu, ako aj pri zvrátení chodu občianskej vojny v Sýrii.

Ruský štátny program vyzbrojovania zabrzdili v poslednom desaťročí dva faktory: náhle pretrhnutie vzťahov s ukrajinským obranným priemyslom a strata prístupu k niektorým podporným technológiám dovážaným zo Západu v dôsledku sankcií. Táto skutočnosť viedla k určitému oneskoreniu vývoja v niektorých odvetviach. Z dlhodobejšieho hľadiska sa však ruský obranný priemysel stáva viac sebestačným a menej závislým od dovozu zo zahraničia. Využívanie PKS sa tak v posledných rokoch stalo ešte užitočnejším nástrojom na meranie skutočnej úrovne výdavkov na obranu Ruska.

Aj keď je úroveň ruských výdavkov na obranu vyššia ako si mnohí doteraz mysleli, klesá zároveň aj jej celkový podiel na HDP. Kofman a Connolly za tým vidia dve hlavné príčiny. Prvou z nich je, že Rusko medzi rokmi 2011 a 2016 úspešne zakúpilo veľké množstvo moderných zbraní a zbraňových systémov a značne modernizovalo zastaralé sily. Po druhé, Moskva sa pravdepodobne chce vyhnúť akcelerácii zvyšovania zbrojných výdavkov do takej miery, ktorá by mohla ekonomicky podkopať základy štátu tak, ako sa to stalo v prípade Sovietskeho zväzu. Takéto spomalenie rastu výdavkov na obranu by sme si však nemali mýliť so znižovaním výdavkov na úroveň, ktorá by mohla drasticky znížiť vojenské schopnosti Ruska.

Ruský prezident Vladimir Putin (vľavo) a ruský minister obrany Sergej Šojgu. Foto: TASR/AP

Moskva sa totiž podľa autorov vybrala strednou cestou. Neničí svoju ekonomiku výdavkami na armádu tak, ako to robil Sovietsky zväz, ale zároveň neustupuje požiadavkám reformistov na šetrenie v podobe, ktorá by reálne oslabila armádu.

Najdôležitejším poznatkom z využitia tejto metodológie je, že spoločné výdavky Ruska a Číny na armádu sa vyrovnali výdavkom Spojených štátov, pričom k tomuto prudkému vývoju došlo za posledných 15 rokov. Podľa autorov americké výdavky na armádu aj napriek svojmu enormnému objemu reálne neprevyšujú výdavky mnohých iných mocností tak, ako to býva prezentované vo Washingtone. To vyvoláva otázky o reálnej schopnosti Západu odstrašiť svojím vojenským potenciálom Rusko a Čínu, a to najmä v prípade, že budú tieto mocnosti vystupovať spoločne.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.