Pocta Danielovi Škovierovi (1946 – 2021) od jeho žiakov a nasledovníkov. O veľkom vzdelancovi našej doby píše Svorad Zavarský s manželkou Barborou.

Odišiel náš najväčší klasický filológ a neolatinista, nezabudnuteľný učiteľ, veľkodušný kolega, pre mnohých vzor a nedosiahnuteľná norma filologickej práce Daniel Škoviera.

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sedával som na jeho seminároch z četby rímskych elegikov a lyrikov, na Gondovej ulici číslo 2, v miestnosti na treťom poschodí s výhľadom na majestátne plynúci Dunaj. Dunaj, dunajské nábrežie a klasická filológia ostanú pre mňa navždy spojené v osobe profesora Škovieru.

Bol pre nás, jeho žiakov, stelesnením renesančného humanistu – nesmierne činorodý, ustavične zamestnaný tým či oným textom, ku všetkým kolegiálny, s vysoko kultivovaným zmyslom pre humor, vyžarujúci radosť, ktorá sa napájala z nadpozemských sfér. Neraz akoby sme v ňom stretávali Jána Sambuca či Erazma Rotterdamského. Oni v našich predstavách mali jeho tvár, jeho postavu, jeho gestá a jeho neopakovateľný štýl vyjadrovania – a tak sme k nim nadobudli blízky, priam familiárny vzťah. Áno, bude to tak – teraz, keď sme ho stratili, uvedomujeme si to o to mocnejšie – Daniel Škoviera vovádzal svojich študentov do veľkej rodiny dedičov a pestovateľov grécko-rímskej kultúry ako medzi svojich najlepších priateľov.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.