Slovensko a Česko nepochybne patria medzi  štáty, ktoré jesennú a zimnú vlnu pandémie čínskeho koronavírusu nezvládajú. Nie je celkom zrejmé, prečo majú také výrazné problémy práve tieto dva štáty bývalej federácie, no dajú sa sledovať určité podobnosti. Mnohé vysvetľuje príbuzná mentalita, ktorá spochybňuje autoritu vlád, siahajúcich doteraz iba po krátkodobých opatreniach.    

Na úvod krátka poznámka k Matovičovej utkvelej predstave o fungovaní plošného testovania. Ak prijmeme jeho grafické dôkazy o tom, že plošné testovanie na jeseň zabralo, potom musíme konštatovať, že ešte lepšie zafungovalo v susednom Česku, kde sa vôbec neuskutočnilo. Bez ohľadu na testovanie sa česká krivka nových prípadov láme približne v rovnakých bodoch ako tá slovenská. Krivka úmrtí rozpráva trochu iný príbeh, ktorý však s testovaním nesúvisí.

Zdroj: Our world in data
Zdroj: Our world in data

Ak niečo v oboch štátoch fungovalo, tak to boli jesenné lockdowny, teda obmedzenie mobility a sociálnych kontaktov. Oba štáty nasadili opatrenia približne v rovnakom čase, čo dobre vysvetľuje podobný priebeh úvodu druhej vlny. V ďalšom období už dochádzalo na oboch stranách rieky Moravy k rôznym experimentom, ktoré posielali krivky hore a dole. Oba štáty majú spoločné, že vždy dosiahli len krátkodobé úspechy.

Nie je lockdown ako lockdown

Zdá sa, že oba štáty stavili na rovnakú myšlienku, a to, že mobilitu a sociálne kontakty treba obmedzovať tak, aby to ekonomicky nebolelo. Kritériom na jednotlivé obmedzenia zrejme neboli podrobné dáta, kde sa koronavírus šíri, ale úvahy o tom, ako sa vyhnúť zjavným ekonomickým škodám. Preto zvolili zatváranie maloobchodu, služieb, škôl, kultúry či bohoslužieb, ale nie priemyselných podnikov a kancelárií.

Základom tejto politiky sú chýbajúce údaje. Oba štáty zlyhali v budovaní testovacích a trasovacích kapacít, preto neexistujú podrobné údaje o tom, kde a ako sa nákaza šíri. No po uzatvorení všetkého možného je zrejmé, že koronavírus sa dnes prenáša najmä v dvoch prostrediach, kde sa ľudia naďalej stretávajú – v rodinách a v zamestnaní.

Zatvorenie ekonomiky by však malo byť posledným zúfalým krokom. Problémom nie je mobilita a sociálne kontakty všetkých ľudí v spoločnosti, problémom je pohyb a kontakty ľudí, ktorí sú nositeľmi vírusu. Slovensko a Česko zlyhali vo vyhľadávaní a izolácii infekčných osôb a podozrivých.

Neázijská slovenská a česká mentalita

Na rozdiel od ázijských štátov v Európe nemáme kultúru, ktorá kladie záujmy kolektívu nad záujmy jednotlivca. Rozhodovanie jednotlivých ľudí je tak omnoho viac nastavené na skúmanie vlastných benefitov a nákladov, bez ohľadu na prípadné externality. Toto sa týka aj zdravotných otázok.

V Európe sa nikdy pred touto pandémiou neujal zvyk nosiť na verejnosti rúška. Pritom respiračné virózy sa objavovali každú zimu a zasiahli veľkú časť populácie. Hoci vážne komplikácie hrozili len malému počtu ľudí, aj obyčajná chrípka mnohých potrápila a spôsobila ekonomické škody.

Na Karlovom moste v Prahe. Foto: TASR/AP

A nielen, že sa neujal zvyk chrániť ostatných na verejných miestach. Bežnou praxou bývalo, že chorý zamestnanec naďalej chodil do práce, choré deti do školy. Ľahká viróza sa dá predsa prechodiť, prečo sa teda obmedzovať. Najmä však, prečo pre takúto banalitu obmedzovať svoje príjmy. Zdravie ostatných či širšie spoločenské záujmy v tejto úvahe nevystupujú.

Toto je bežná mentalita Slovákov i Čechov, spôsob myslenia, ktorý sa nedá zmeniť zo dňa na deň. Vládne nariadenia, samozrejme, môžu zmeniť správanie ľudí, rovnako ako väčšie povedomie o závažnosti súčasnej hrozby. No vzorce správania sú jednoducho zažité. A čo viac, pre mnohých ľudí je toto otázka základnej ekonomickej kalkulácie.

Motivácia na izoláciu

Slovensko a Česko spája relatívne nízky pomer náhrady mzdy v prípade nariadenej karantény či pracovnej neschopnosti. Motivácia testovať sa a izolovať sa je teda nízka. Naopak, pre ľudí s malými úsporami môže byť výpadok časti pracovného príjmu veľkým zásahom do rozpočtu. Lepšie teda o svojej infekčnosti nevedieť a ďalej chodiť do práce.

S touto motiváciou slovenská vláda svojím spôsobom pracovala v prípade plošného testovania. Bohužiaľ, spôsobom – ak nebudeš mať test, nemôžeš ísť do práce. Tým nahnala ľudí do neefektívneho plošného testovania, kde vyplytvala množstvo testov na ľudí, ktorí neboli ani potenciálne nakazení.

Efektívne testovanie sa však musí cieliť na potenciálne infekčných. Ak nie sme schopní perfektne trasovať, treba potenciálne infekčných ľudí k testovaniu motivovať, aby sa vyhľadávali sami.

Dostupné údaje z Česka ukazujú, že ľudia nehlásia svoje rizikové kontakty hygienickým staniciam. Priemerný počet kontaktov, ktoré respondenti uvádzajú v dotazníkových výskumoch, je významne vyšší ako priemerný počet kontaktov nahlásených hygienikom. Dôvodom je, že ľudia oslovení hygienou nechcú spôsobiť problémy svojim známym. Radšej si ich obvolajú sami s tým, nech si každý zváži, či sa dá otestovať.

Vyšší pomer náhrady, ideálne až 100 percent, by bol jasnou motiváciou na izoláciu a testovanie. Ak nehrozí výpadok príjmov, možnosť zostať doma je lákavou predstavou, ktorá prekoná i nepríjemnosť testu. Toto nie je žiadne experimentálne opatrenie. Niektoré európske štáty náhrady mzdy v minulom roku zvyšovali a v Amerike ho vôbec uplatnili po prvý raz v histórii.

Doma s počítačom. Foto: Pavol Zachar/TASR

Česká vláda sa k takémuto kroku odhodlala až vo februári tohto roku. Navrhla ho v podobe fixného príplatku so stropom náhrady na 90 percentách mzdy. No komunikácia o význame tohto opatrenia zjavne nebola dostatočne výrazná a koncom minulého týždňa ho parlament neschválil.

Spoločnosť v rozklade

Posledným spoločným znakom, ktorý zrejme pomáha neúspechu v boji proti pandémii, je polarizácia spoločnosti a atmosféra nedôvery voči vláde. Česká vláda nedisponuje väčšinou v parlamente a opiera sa o ad hoc podporu komunistickej strany, zatiaľ čo opozícia vládne opatrenia proti pandémii sústavne kritizuje. Slovenská vláda má síce formálne ústavnú väčšinu, no v role opozície vystupuje i časť vládnych strán.

Obe vlády si zvolili relatívne netransparentné a neustále sa meniace stratégie. Tieto stratégie vzbudzovali v ľuďoch často nerealistické očakávania, ktoré sa potom nenaplnili. Navyše, obe vlády v krízových okamihoch odmietali prevziať zodpovednosť za zlyhanie svojich opatrení a voči občanom používali argumenty typu – môžete si za to sami.

Namiesto dlhodobej stratégie a nádeje stavili obe vlády na krátkodobé emócie solidarity a strachu. Vlani na jar to zafungovalo výborne, ale z dlhodobého hľadiska to viedlo k únave, strate dôvery a zvýšenej polarizácii. V takejto atmosfére by ťažko fungovali i dobré opatrenia.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.