Len raz v živote som navštívil Svätú zem a počas tejto púte aj Horu premenenia. Tá je kulisou, pozadím nedeľného príbehu Ježiša, ktorý žiari a otvára svoje vnútro svojim učeníkom.

“Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.”

Mk 9, 2-3

Pamätám sa, že keď sme vystupovali z autobusu, ponúkli nám: ak chcete, môžete ísť hore, na Horu premenenia, taxíkom za dolár. My sme si zvolili tú možnosť, že budeme vychádzať na túto Horu premenenia po vlastných – krok za krokom. A bolo to dobré rozhodnutie, pretože je to zážitok. 

Kopec je to naozaj vysoký a vyjsť na neho vyžaduje určitú námahu. Ale práve tá námaha nám dala potom vychutnať si duchovne to, čo sme videli hore. Ako sme kráčali, stále viac a viac sa nám otvárali nové horizonty. Lepšie sme rozumeli aj krajine, aj polohe tohto kopca medzi inými biblickými miestami. 

Čo sa mi osobitne vrylo do pamäte, sú zákruty. Vždy, keď sme sa blížili k zákrute, hovorili sme si: už sa nám objaví ten vytúžený kostol Premenenia Pána, ktorý je na Vrchu premenenia. Ale niekoľko desiatok ráz sme museli povedať: nie, ešte musíme kráčať ďalej. Takto je to aj v živote. Niekedy sa nám zdá, že už sme v cieli, že už to bude končiť, že táto námaha, táto bolesť, táto pandémia sa už skončí a prídeme k tej zákrute, za ktorou už tušíme cieľ. Ale nie, musíme ísť ďalej, musíme kráčať ďalej. 

Stále sme verili, že raz príde posledná zákruta a že budeme naozaj stáť na mieste, kde sa Ježiš premenil, a aj my sa premeníme. A práve v tejto vytrvalosti kráčania, v nádeji a v stále novom a novom rozhodnutí bol aj ten duchovný zážitok. 

Chrám na Hore premenenia je vymyslený naozaj geniálne. Nie preto, že je tam veľká, krásna mozaika Ježiša, ktorý sa v bielom odeve premieňa pred svojimi apoštolmi a v určitom momente dňa Slnko zasvieti cez špeciálne nastavené okno a celá mozaika sa po dotyku slnečných lúčov rozžiari. Naozaj nádherný symbol pôsobenia Ducha Svätého, ktorý chce dosiahnuť aj citlivé polia našej duše. Chce, aby sme prijali aj my Božie svetlo, Božie učenie, Božie evanjelium, Božie impulzy a chce v nás nájsť tú najkrajšiu, svätú, citlivú vrstvu Božieho obrazu, ktorý je do nás vpečatený, ktorý je do nás vložený. Nepochybujme o tom, že každý jeden z nás máme v sebe to zlaté jadro, ktoré chce Duch Svätý, lúč Božieho svetla, dosiahnuť, aby sa to v nás rozžiarilo. Keď sa modlíme, keď sa postíme, keď empaticky vnímame ľudí okolo nás, vtedy vieme zažiariť. Nie tým bulvárnym spôsobom – blysnúť sa pred druhými pre nejaký lacný úspech, ale skôr zažiariť pred Bohom. Keď z nás, z nášho najhlbšieho vnútra vychádza láska, ktorá riadi všetko to, čo robíme, čo hovoríme, ako sa rozhodujeme, ako reagujeme v každodenných situáciách. 

Pane, chceme vystúpiť aj my na vrch premenenia, na vrch nášho premenenia. Vieme a vyznávame, že sa premeníme len vtedy, keď dovolíme, aby si nás premieňal, aby lúč tvojho svetla, aby lúč Ducha Svätého, dosiahol v nás to citlivé pole lásky, ktoré sa musí ešte prebudiť a rozvinúť.

Denné povzbudenia môžete počúvať ako podcasty na stránke denníka Štandard, cez Spotify, Apple Podcast i Google Podcast.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.