Rektor Trnavskej univerzity v Trnave René Bílik považuje novelu zákona o vysokých školách z dielne ministerstva školstva za principiálne neprijateľnú. Nemožno ju opravovať a vylepšovať, treba zmeniť jej konštrukčný princíp, ktorým je podriadenie života na vysokých školách politickému rozhodovaniu. Odmieta spôsob komunikácie zo strany ministerstva, považuje ho za arogantný.

Rada vysokých škôl Slovenskej republiky ako najvyšší samosprávny orgán vysokých škôl tento týždeň jednomyseľne počtom 105 hlasov odmietla návrh novely zákona o vysokých školách. Je to dosť nevídané, čo sú dôvody tejto jednoty?

Ak dovolíte, najprv malé spresnenie. Rada vysokých škôl je jednou z troch oficiálnych reprezentácií vysokých škôl na Slovensku, a to spolu so Slovenskou rektorskou konferenciou a Študentskou radou vysokých škôl. Poznám vyjadrenie a stanovisko Rady vysokých škôl k návrhu novely zákona o vysokých školách, na ktorú sa pýtate, no ak dovolíte, budem komentovať predovšetkým stanovisko Slovenskej rektorskej konferencie, ktorej som členom a za ktoré som hlasoval.

Rektori vo svojom hlasovaní dosiahli neobvyklú jednotu, čo nepochybne charakterizuje vážnosť problému. Jeho jadrom je skutočnosť, že návrh, ktorý pripravilo ministerstvo školstva – hovorím to takto zámerne, pretože tak odpovedal štátny tajomník ministerstva [Ľudovít] Paulis na otázku, kto je autorom novely – odoberá doterajšie kompetencie samosprávnym orgánom vysokých škôl a presúva ich pod priamu kuratelu politických nominantov. Takže dôvodom jednoty je obava o autonómiu vysokých škôl na Slovensku, o ich politickú neutralitu a o ich doteraz existujúce samosprávne riadenie.

Prejdeme k jednotlivým témam, najskôr ale jedna škandalózna vec. Minister školstva Branislav Gröhling sa mal na tomto zasadnutí správať voči predstaviteľom univerzít nehoráznym spôsobom, urazil ich, pričom povýšene mal dodať, že sa s nimi vôbec nemusí rozprávať. Ako hodnotíte jeho správanie?

Správanie ministra školstva a jeho štátneho tajomníka v tejto veci má viacero modalít, no všetky spája či usporadúva fakt elementárnej neúcty k tým, ktorých existenciu, podmienky na prácu a štúdium, chcú zákonom upraviť, teda k študentom a vedecko-pedagogickým zamestnancom vysokých škôl. Prvou podobou či modalitou je fakt, že k tvorbe návrhu novely zákona nebola prizvaná ani jedna z oficiálnych reprezentácií vysokých škôl a dodnes nevieme, kto je spracovateľom návrhu.

Druhou podobou správania oficiálnych reprezentantov rezortu je spôsob, akým sa k nám ten návrh vôbec dostal. Najprv „unikla“ z ministerstva verzia, ktorá týždeň krúžila po krajine a o ktorej ministerstvo tvrdilo, že to nie je oficiálny materiál a je zbytočné o ňom viesť reč. Keď sme napokon dostali tú oficiálnu verziu, zistili sme, že sa od tej údajne neoficiálnej líši len veľmi málo.

Tretím signálom dešpektu voči akademickej sfére je sám spôsob prerokúvania v grémiách reprezentácií. Na zasadnutí rektorskej konferencie sme sa nedočkali ani obligátneho úvodného slova zo strany ministra či jeho tajomníka. „Máte materiál, tak diskutujte.“ Predkladateľ tak rezignoval na akékoľvek vysvetlenie dôvodov vzniku takéhoto materiálu, dôvodov na podobu konkrétnych návrhov. Už vôbec nám nikto neodpovedal na otázky, ako táto novela rieši problém odchodu absolventov stredných škôl na zahraničné vysoké školy, ako rieši problém kvality štúdia u nás, keď viaceré jej ustanovenia sú v rozpore s nedávno prijatým zákonom o kvalite poskytovania vysokoškolského štúdia a s rozbiehajúcou sa novou podobou akreditačného procesu.

Takže problémom je spôsob komunikácie?

No a napokon je tu séria vyjadrení, ktoré odzneli na zasadnutí Rady vysokých škôl, totiž, že slovenské „vysoké školy sú bahno, v ktorom sa povaľujú kapry“. Toto vyjadrenie štátneho tajomníka, spolu s nervóznou odpoveďou ministra na našom zasadnutí, že keď sa tak chceme samosprávne riadiť, tak sa máme aj sami financovať – akoby to pán minister dotoval zo svojho – sú vrcholom situácie, v ktorej sa ukazuje arogancia spojená s predstavou, že len silný štát a politickí nominanti dokážu „spraviť poriadok“ v tom mútnom rybníku plnom zapáchajúceho bahna. To dodávam, aby som rozvinul metaforickú tvorivosť štátneho tajomníka Paulisa. Zaujímavé je, že sa tento „obraz“ objavil aj v anonymnej čitateľskej reakcii pod tlačovou správou, ktorá ešte v ten deň vyšla v denníku Sme. Priznám sa, že som bol z toho zhrozený. Takto s členmi akademických obcí slovenských vysokých škôl, s ich oficiálnymi reprezentantmi, študentmi, profesormi, docentmi, doktormi vied s domácim i medzinárodným renomé, komunikuje minister školstva, ale aj vedy a výskumu. On doteraz, žiaľ, nedokázal zaujať relevantný postoj k okolnostiam, ktoré spochybňujú jeho magisterský titul.

Prejdime k samým problémom zákona. Podľa uznesenia Rady vysokých škôl táto novela „likviduje akademickú samosprávu“ na univerzitách. Ide o zásadný výdobytok Novembra 1989. Novela dokonca podľa Rady „uvrhuje verejné vysoké školy do závislosti od politickej moci a predstavuje faktické ovládnutie verejných vysokých škôl prostredníctvom personálnych nominácií ministrom školstva.“ Čo presne sa mení?

Na začiatok musím povedať, že tento návrh nemožno opravovať a vylepšovať po jednotlivých paragrafoch, ale je treba zmeniť jeho konštrukčný princíp. Tým je podriadenie života na vysokých školách politickému rozhodovaniu. Kľúčovým orgánom akademickej samosprávy je akademický senát. Nateraz platí, že schvaľuje rozpočet vysokej školy, ktorý mu je povinný predložiť rektor univerzity, schvaľuje návrh rektora na obsadenie miest prorektorov, návrh rektora na obsadenie miest vo vedeckej rade univerzity a súčasne volí na návrh oprávnených členov akademickej obce aj kandidáta na rektora univerzity. Ten je ďalším samosprávnym orgánom vysokej školy a jej štatutárnym zástupcom a vymenúva ho prezidentka či prezident republiky. Návrh do tohto samosprávneho princípu radikálne zasahuje. Odoberá senátu možnosť schvaľovať rozpočet, odoberá mu možnosť schvaľovať prorektorov a napokon odoberá mu právo voliť kandidáta na rektora.

Ako to má byť po novom?

Tieto kompetencie – schvaľovanie rozpočtu a voľba potenciálneho rektora – prechádzajú na takzvaný ďalší orgán vysokej školy. Tým je správna rada. Má byť osemčlenná, štyroch členov nominuje minister, štyroch akademický senát, pričom jeden z nominovaných musí byť študent. Okrem toho, že párny počet akéhokoľvek orgánu komplikuje jeho prácu, návrh ukazuje na priamu intervenciu politického reprezentanta štátu do rozhodovacích procesov na vysokej škole a súčasne deklaruje, že správna rada sa za svoju činnosť nikomu nezodpovedá.

Navyše, rektorom nemusí byť člen akademickej obce vysokej školy, ale ktokoľvek, kto má päťročnú riadiacu prax na vysokej škole. Povedal som ministrovi, že ide o nový priestor na udeľovanie politických trafík po každých parlamentných voľbách.

Súčasne takto kreovaná správna rada môže spolu s rektorom, a to bez akéhokoľvek stanoviska akademickej obce, rozhodnúť o zlúčení alebo splynutí príslušnej vysokej školy s inou vysokou školou. O existencii či neexistencii vysokej školy tak, v konečnom dôsledku, môže rozhodnúť dohoda správnej rady s rektorom, ktorého si sama vybrala!

Ako by to malo vyzerať na nižších stupňoch?

Redukcia samosprávy a autonómie sa posúva ďalej do vnútra vysokej školy, až na úroveň fakúlt. Tu sa majú zrušiť akademické senáty fakúlt i vedecké rady a nahradiť ich má takzvaná vedecko-pedagogická rada so študentskou a vedeckopedagogickou komorou. Tomuto údajne samosprávnemu orgánu sa odoberá možnosť voliť dekana, tá sa ako menovacie oprávnenie kladie do rúk rektora, no má sa „radiť“ so správnou radou, prerokúvať plat dekana so správnou radou a podobne. Navrhnutá je aj zmena pri obsadzovaní funkčných miest profesorov a docentov, pri nich sa tieto miesta neviažu na príslušný titul.

René Bílik. Foto: Barbora Likavská

Podivné zásahy smerujú aj do financovania a zarazilo ma, že o tom, čo je a čo nie je rozvoj tej-ktorej vysokej školy, rozhodne ministerstvo. Škola na základe svojich dobre zvážených potrieb a dlhodobého zámeru rozvoja podá rozvojový projekt ministerstvu a to sa rozhodne, či pridelí financie, alebo nie. Teda o rozvoji školy nerozhodne ten, kto ju pozná a má predstavu o jej ďalšej existencii a podobe, ale štátny orgán. To môže viesť na jednej strane k protekcionizmu, klientelizmu, na strane druhej pokojne aj k likvidácii nepohodlnej školy. To sú, hádam, tie základné zmeny.

Čo by to znamenalo pre školy?

Na toto je odpoveď jednoduchá – povedie to k strate autonómie, politickej neutrality ako kľúčového komponentu akademickej samosprávy, k redukcii práv študentov i akademikov, k štátnemu dirigizmu a k podriadenosti vedenia univerzít a fakúlt ministerským nominantom.

Čo k tomu vôbec ministra vedie, ako to zdôvodnil?

Pán minister to zdôvodnil tak pragmaticky, že sme všetci, ktorí sme to počuli, mali pocit, že sme objektom vydierania. Takže, z Fondu obnovy, teda z európskych peňazí, je pre vysoké školy oficiálne sľubovaný balík v objeme 200 miliónov eur. Ten bude uvoľnený vtedy, keď ministerstvo urobí reformný krok, ktorý povedie k redukcii počtu vysokých škôl, a tým údajne k zvýšeniu ich kvality. A vraj to musí byť ešte tento rok, preto nie je čas na dlhé debaty a vyjednávania. Buď budeme súhlasiť, alebo to pôjde do parlamentu bez nášho súhlasu. Takže toto je vlastne reforma!

Z prostredia vysokých škôl počuť, že ste pripravení ísť do štrajku, aj keď je núdzový stav. Je to až také vážne? 

Akademické obce, ako som mal možnosť počuť aj na našej univerzite, pokladajú situáciu za vážne ohrozenie autonómie, ku ktorej priviedol vysoké školy November 1989, a vieme, že k tomu výrazne prispeli práve vysokoškoláci. Navyše, ak zostanem len pri Trnavskej univerzite, povedal som ministrovi, že to, čo chystá, si nedovolil ani Mečiar a ani Fico, ktorý navyše štyri roky vládol sám, a že keby mal Vladimír Mečiar v prvej polovici deväťdesiatych rokov k dispozícii tento zákon, tak by minister školstva Dušan Slobodník nemusel vylamovať zámky na dverách rektorátu Trnavskej univerzity v Trnave. Stačilo by mu vydať príkaz správnej rade. Lenže, obávam sa, že pán minister o tomto príbehu nevie nič, rovnako ani jeho štátny tajomník. Príbeh Trnavskej univerzity, čo sa skončil šťastne len vďaka statočnosti študentov a akademikov, ktorí svoju alma mater bránili na ulici, a aj vďaka intervencii významných svetových osobností, sa ich prípadnej kultúrnej pamäti nijako nedotýka. Pre toto všetko signalizujú akademické obce štrajkovú pohotovosť.

Minister nemá autoritu v školskej sfére, už pre jeho diplomovú prácu a správanie. Čo bude tento jeho postoj, ak ho nezmení, podľa vášho názoru ďalej znamenať, k čomu povedie?

Obávam sa, že v tomto prípade zaúčinkuje parlamentná väčšina a zákon znovelizuje. Napokon to sami naznačili. Budem skutočne zvedavý na hlasovanie mojich priateľov, s ktorými som strávil roky v komunálnej politike a ktorí dobre vedia, čo je samosprávny princíp a akademická autonómia. Myslím na Gröhlingových spolustraníkov Ondreja Dostála, Petra Osuského – ten bol navyše členom akademického senátu na Univerzite Komenského –, ale aj na bývalú starostku a krajskú poslankyňu Anku Zemanovú. Pri tomto návrhu by, aspoň podľa toho, čo o nich za tie roky viem, mali radikálne protestovať. Uvidíme.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.