Za Danielom Škovierom

Vo veku 74 rokov zomrel v stredu 24. februára profesor Daniel Škoviera. O živote a diele tohto mimoriadneho vzdelanca so silnou vierou píše gréckokatolícky eparcha Peter Rusnák.

Profesor Daniel Škoviera, klasický filológ, neolatinista, prekladateľ a vysokoškolský profesor, sa  narodil 30. novembra 1946 na fare v dedine Mikulášová v Bardejovskom okrese, v rodine gréckokatolíckeho kňaza ako v poradí druhé dieťa. Po pseudosobore v apríli 1950, keď jeho otec, kňaz Ján Škoviera, odmietol podpísať prestup na pravoslávie, bola rodina vysťahovaná do Čiech.

Vtedy mal Daniel Škoviera tri a pol roka. Tak sa krajom jeho detstva stala Českomoravská vysočina. Najprv časť Rozkoš na okraji Havlíčkovho Brodu. Tam začal chodiť do základnej školy, neskôr na strednú ekonomickú školu. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte v Bratislave v odbore latinčina – francúzština. Počas vysokej školy, koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, bol v častom kontakte s predstaviteľmi podzemnej cirkvi. Ešte počas štúdia Daniel Škoviera zbieral svoje prvé pedagogické skúsenosti, keď vyučoval na gymnáziu na Novohradskej ulici v Bratislave, kde bola v roku 1968/69 popri latinčine zavedená aj gréčtina. Po absolvovaní vysokej školy, na ktorej promoval s vynikajúcim prospechom, ostal na nej pôsobiť ako asistent. V roku 1972 sa oženil s Máriou Mockovou.

Ako odborný asistent pôsobil Daniel Škoviera až do roku 1979. Od októbra 1979 bola jeho klasickofilologická kariéra prerušená, pretože ako praktizujúci kresťan predstavoval v očiach štátnej moci pre pedagogický proces ideologické nebezpečenstvo. Stal sa teda pracovníkom – knihovníkom Kabinetu teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. V tomto období prekladal diela antických i kresťanských autorov, ktoré neskôr, v nových spoločensko-politických pomeroch, publikoval. Už v tomto období aktívne pracoval v rámci cyklu Antická knižnica aj pre Slovenský rozhlas.

Na svoje pôvodné klasickofilologické pracovisko sa vrátil až 1. mája 1989. V roku 1992 sa habilitoval prácou Studia Stockeliana humanistica. V roku 2002 obhájil dizertačnú prácu Bardejovčan Valentín Ecchius, inauguračnú prednášku predniesol na tému Báseň o užitočnosti priateľstva a svornosti od Valentína Ecchia.

V roku 2004 ho prezident Rudolf Šuster menoval profesorom. Ako profesor zastával od roku 2004 do roku 2013 funkciu vedúceho Katedry klasickej a semitskej filológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Preložil viaceré základné diela svetovej literatúry autorov západného kánonu, akými boli Cicero (1982), Ammianus Marcellinus (1988) a Plutarchos (2008). Spolupracoval tiež na slovenskom ekumenickom vydaní Biblie z roku 2008.

Neoceniteľná je aj jeho vytrvalá redakčná a edičná práca spojená s viacerými vedeckými periodikami. Daniel Škoviera bol aktívnym členom vedeckých rád fakúlt, na ktorých pôsobil. Niekoľko funkčných období zotrval na čele Slovenskej jednoty klasických filológov. Za trvalý prínos v oblasti slovesného umenia mu bola udelená cena Fra Angelica za rok 2008. Pri príležitosti životného jubilea mu dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v novembri 2016 udelil zlatu medailu „Za zásluhy o Filozofickú fakultu Univerzity Komenského“. V roku 25. výročia znovuobnovenia Trnavskej univerzity mu v roku 2017 odovzdal rektor tejto univerzity pamätnú medailu.

Okrem rodiny a práce bola jeho veľkou láskou hudba. Chrámový a osobitne zborový spev vnímal ako službu a prostriedok, ktorý pomáha ľuďom vnímať krásu ako jednu z podstatných vlastností Boha. Až do prepuknutia vážnej choroby plnil desiatky rokov verne a vynikajúco službu speváka v katedrálnom chráme Gréckokatolíckej cirkvi. Pri príležitosti životného jubilea obdržal za túto svoju službu zlatú medailu svätých Petra a Pavla, patrónov Bratislavskej gréckokatolíckej eparchie.

Nedá sa ani len zlomkom vyjadriť a obsiahnuť celá šírka jeho plodného života pedagóga, prekladateľa, publicistu a priateľa.

Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia. Tieto slová žalmu, ktoré sú spolu s ikonou sv. Petra a Pavla na zvone našej katedrály, boli výrečným mottom aj života pána profesora Daniela Škovieru. Je v ňom vyjadrená jeho túžba priblížiť k Bohu ľudí, s ktorými sa stretával.

Pán profesor Daniel Škoviera svojou službou približoval ľudí k Bohu, lebo zázrak Božej blízkosti a lásky prežíval vo svojom vlastnom srdci. Preto mohol ako erudovaný vedec súčasne pôsobiť ako skromný, pevne veriaci a pokorný služobník v našej farnosti. A napokon, pán profesor Daniel Škoviera neslúžil preto, aby si niečo zaslúžil. On slúžil preto, lebo odpovedal na Boží hlas, na Božie volanie. Slúžil na slávu Božiu a na prospech našej Gréckokatolíckej cirkvi.

V spoločenstve svojej milujúcej manželky Márie, ktorá sa oňho starala v jeho ťažkej chorobe, odišiel 24. februára do domu Nebeského Otca. Nech mu je večná pamiatka!

S veľkou vďakou, Biskupská kúria, Bratislava.