Biskup Eľko prelamuje jemný odstup, ktorý si slovenskí evanjelici udržiavali od tých katolíckych politických aktivít z čias komunizmu, čo nezapadali do evanjelickej tradície. Zároveň chápe, že interpretácia minulosti má obrovský dosah na prítomnosť. To je dôležité, lebo určitá ľahostajnosť k minulosti predstavuje na Slovensku problém.

Generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. (ECAV) Ivan Eľko napísal pred pár dňami článok, v ktorom pripomína 100. výročie ľubochnianskeho zjazdu ľavicových sociálnych demokratov, ktorým sa na Slovensku etablovala komunistická, leninská strana, a 70. výročie popravy členov Bielej légie Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára komunistickým režimom. Publikovali ho na stránke ECAV a pod názvom Komunistická idea a jej obete ho prevzal denník Štandard.

Ivan Eľko. Foto: Pavol Zachar/TASR

Musím povedať, že biskupov článok na mňa urobil veľmi dobrý dojem. V Eľkovom prípade to bolo za pol roka už druhýkrát, čo som mal taký dojem. V prvom prípade to bolo pri jeho videorozhovore s Zuzanou Kovačič Hanzelovou na Sme v júli 2020, v ktorom sa riešila otázka progresivistických kňazov v ECAV presadzujúcich LGBT agendu, teda registrované partnerstvá či až „sobáše“ osôb rovnakého pohlavia. Eľko obhajoval biblické chápanie ľudskej sexuality a rodiny. Svoje postoje podával v zásade miernym, až pokorným spôsobom, ale krištáľovo jasne.

Než sa dostanem k obsahu biskupovho článku, dovoľte pár slov o mojom vzťahu k evanjelikom.

Moji evanjelici

Autor tohto článku s rozpakmi pripomína, že sa teší nezaslúženému imidžu akéhosi arcikatolíka. Nezaslúženému preto, lebo zastávam vo verejnom pôsobení iba celkom obyčajné katolícke postoje, teda také, ktoré nie sú v rozpore s magistériom. To mi však v tejto chvíli dáva slobodu vyjadrovať sa úplne otvorene o vzťahu k slovenským evanjelikom. Nuž boli vždy dobré.

V matematickej obci som mal dobrého priateľa v už zosnulom Ondrejovi Sýkorovi, aktívnom členovi ECAV v Bratislave. Boli sme kolegami na Slovenskej akadémii vied, inak sme aj spoluautormi jedného vedeckého článku.

V najbližšej rodine bola evanjeličkou moja už zosnulá svokra Viera Buknová, ktorú som mal tak rád, že som nikdy nerozumel vtipom o svokrách. Párkrát som ju pri jej vianočných návštevách u nás v Bratislave sprevádzal na evanjelické služby Božie v kostole na petržalských Lúkach a mohol som sa zoznámiť s evanjelickou komunitou v Partizánskom, kde bývala. Pochádzala z evanjelického prostredia Turca, jej strýko Dr. Július Cibulka bol veľmi známym a rešpektovaným evanjelickým farárom. O svojom zápase kňaza pôsobiaceho v rámci komunistického režimu, s dôrazom na obdobie 1968 – 1969, napísal knihu spomienok Klamný úsvit, ktorá mohla vyjsť až mnoho rokov po jeho smrti, keď padol komunizmus. Pri jej čítaní som mal pocit, že farárovi Cibuľkovi ľudsky rozumiem. Nuž a podobný pocit som mal, keď som počúval či čítal názory generálneho biskupa Eľka.

Biskup Eľko podľa mňa vyslal článkom o komunizme a Bielej légii tri signály.

Odmietnutie komunizmu má aktualizačný rozmer

Obe výročia využil biskup Eľko na jasné odmietnutie komunizmu ako idey i praxe. Nešlo však iba o uchovávanie historickej pamäti, ani len o vzdanie úcty obetiam komunizmu či pripomenutie utrpenia prenasledovaných kresťanských cirkví. Skrátka nešlo iba o minulosť.

Biskup Eľko dodal spomienke aj aktualizačný rozmer. Píše o „temnom majstrovstve“ komunistickej strany, ktorá vytvorila pretrvávajúcu ilúziu. Píše o zakorenenom fenoméne, keď mnohí pri obzretí sa dozadu povedia o socializme, „že to nebolo až také zlé“. Píše, že popri „osvienčimskej lži“ tu prežíva lož „o dobrom socializme“. Píše, že komunizmus rozvrátil naše materiálne, kultúrne a duchovné tradície. 

Socha Stalina na bratislavskom námestí v roku 1949. Foto: Ladislav Roller/TASR

Tým už generálny biskup hovorí o súčasnosti. Nám sa materiálne nežije horšie ako za komunizmu, ale duchovné a kultúrne škody sa ešte nepodarilo napraviť. Napríklad v slovenskej politike sa za tridsať rokov najviac darilo bývalým komunistom. Určitá ľahostajnosť k minulosti predstavuje na Slovensku o čosi väčší problém ako v okolitých bývalých komunistických krajinách.

A biskup tento problém otvára. Zrejme chápe, že interpretácia minulosti má obrovský dosah na prítomnosť.   

Varovanie pred utopizmom

Významné je Eľkovo zmienenie o utopickosti komunizmu. Píše, že komunistická strana „oproti reálnej chudobe ponúkala utopistickú, no fascinujúcu víziu raja na zemi“. Áno, na komunizmus sa spomína ako na spôsob totalitného ovládania ľudí, trochu sa zabúda na to, že to mala byť oná imanentizácia eschatonu, teda zmateriálnená spása ľudstva tu na zemi. 

Tento utopizmus po páde komunizmu v Európe nezmizol. V západnom svete, kde komunizmus nebol, skôr bujnie a hľadá si nové bojové polia. Namiesto boja proti „vykorisťovaniu človeka človekom“ bojuje za „toleranciu“, ktorá sa samozrejme nevzťahuje na „netolerantne“ zmýšľajúcich. Opäť platí, že žiadna pozemská realita nebude taká krásna ako ponúknutá utópia. A nový utopizmus si hľadá cestičky i do vnútra kresťanských cirkví.

Netvrdím, že podobne to myslí generálny biskup, je to moja interpretácia prítomnosti, ale som biskupovi vďačný, že tieto slová spomenul.

Signál ku katolíkom

Najviac ma však upútalo Eľkovo pripomenutie katolicizmu troch popravených mladíkov z Bielej légie i jeho zmienka, že „činnosť Bielej légie nenašla masovejšiu odozvu v radoch Evanjelickej cirkvi“. Vysvetľuje aj vtedajšie rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi. Jednak napríklad v odlišnom pohľade na vojnovú Slovenskú republiku, jednak, ako píše: „Evanjelici … hodnotili povojnový návrat pomerov medzivojnovej republiky ako vítanú rekonštrukciu liberálnej parlamentnej demokracie v Československu. Príslušníci Bielej légie boli za konzervatívnejší model štátu, s väčším využívaním oficiálnej katolíckej cirkevnej náuky pri koncipovaní najmä sociálnej a kultúrnej politiky.“ A dodáva, že „Február 1948 zomlel a zmietol jedných i druhých.“

Biskup Eľko tak prelamuje jemný odstup, ktorý si slovenskí evanjelici udržiavali od tých katolíckych politických aktivít, čo nezapadali do evanjelickej tradície.

Po vysvetlení rôznosti stanovísk rozdiely odkladá bokom: „Stojíme od všetkého tohto oprostení, iba ako ľudské bytosti, ktoré majú svoju od Boha odvodenú a Bohom darovanú dôstojnosť, hodnotu, slobodu a túžby. Chceme vzdať úctu obetiam komunistického režimu. […] Nech už konfesionálne, politicky a ľudsky patrili kdekoľvek – aj keď osobne sa cítime byť spätí hlavne s tými z radov evanjelikov.“

Tento biskupov výrok je mi blízky. Ak hovoríme o ekumenizme, priznávam, že posledné desaťročia stále silnejšie cítim, že ekumenizmus toho typu, kde neradno nikdy spomenúť svoj katolicizmus, sa mi príliš nepozdáva. Láska k bratom je prirodzene štruktúrovaná. Pripomínať ich utrpenie spolubratov v poradí od najbližších, a pritom nezabudnúť na nikoho, je normálne a ľudské. Tak to naznačuje i biskup Eľko.

Pavel Uhorskai prijímajúci kalich na službách Božích v roku 2009. Foto: Evanjelická cirkev a.v.

A cítim, že by sme sa mohli a mali mať viac radi. Snáď mám v tomto čisté svedomie. Vždy som zvykol hovoriť, že za komunizmu trpeli za nášho Pána Ježiša Krista katolíci i evanjelici. A tým sa zaslúžili i o občianske slobody pre všetkých. Napríklad predchodcovia Ivana Eľka vo funkcii generálneho biskupa Vladimír Pavel Čobrda, v už pokročilom veku, a Pavel Uhorskai, ktorých režim väznil v 50. rokoch. Július Cibulka v knihe Klamný úsvit píše o stretnutí Evanjelickej cirkvi s evanjelickými kňazmi, postihnutými komunistami, začiatkom roku 1969: „Konštatovalo sa, že súdených a väznených bolo 34 farárov, medzi nimi jedna žena, a štátne súhlasy boli odňaté okrem týchto ďalším 47 farárom. Spolu bolo postihnutých 81 farárov, čo tvorí bezmála štvrtinu všetkého evanjelického a. v. duchovenstva na Slovensku.“ Každý štvrtý. 

Pre toto všetko považujem Eľkovu spomienku na komunizmus a najmä na martýrov Bielej légie za mimoriadnu. 

Takže, pán generálny biskup, srdečná vďaka a nech sa vám darí.        

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.