Milan Lučanský vs František Böhm. Koho smrť odstrelí viac hláv?

Po tragédii Milana Lučanského odstúpil vysoký úradník ešte predtým, než sa potvrdilo, že nik nepochybil. Pri vážnejšom prípade samovraždy Františka Böhma sa už meria iným metrom. 

Šokujúci skon bývalého policajného prezidenta rozvíril hladinu a pod mediálnym tlakom na odstúpenie bola aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Ventil tlačiaci na jej odstrel čiastočne uvoľnilo odstúpenie riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže Milana Ivana.

Prešlo niekoľko týždňov a dnes vieme, že sa odstupovalo napriek tomu, že nik nepochybil.

Vlastnou rukou však nedávno odišiel z tohto sveta aj ďalší kľúčový svedok, František Böhm. Možné zlyhanie polície sa zdá byť zjavnejšie ako predtým. Mediálne a politické výzvy na vyvodenie politickej zodpovednosti tentoraz nepočuť.

Mafián s arzenálom

Dvojaký meter je zvláštny aj preto, že Böhm bol dôležitejším svedkom ako Lučanský. Zároveň sa nám vyjasňujú aj obrysy hry, ktoré v Lučanského prípade hrali niektorí politici ochotní vyžmýkať aj tragické udalosti. Od strán Smer a Hlas vtedy prišla vážna kritika štátnych orgánov, no ak bola oprávnená, prečo nevolajú po vyvodení zodpovednosti aj pri Böhmovi, ktorého domáci skon už nezapadá do naratívu o politických väzňoch?

Pripomeňme si základné fakty. František Böhm bol obvinený z účasti v mafiánskej skupine takáčovcov. Mafia si mala cez neho kúpiť vedenie polície.

Lučanského skon, pravdaže, znamenal pre rodinu a blízkych veľkú osobnú stratu. Ale médiá nerozľútostil kvôli nemu samému. Šlo o dôležitého svedka, ktorý bude polícii chýbať. Lenže Lučanský nespolupracoval a keďže šlo o odolného chlapa, je otázne, či by k tomu vôbec niekedy došlo. 

Böhm bude v tomto zmysle chýbať omnoho viac. Aj vďaka jeho cenným výpovediam sa podarilo rozhýbať viaceré závažné prípady. Napokon, akcia Judáš, ktorá pochovala aj Lučanského, bola z významnej miery postavená na jeho bohatých spomienkach, za ktoré sa dnes dá vo veľkom nakupovať. Môžete si napríklad kúpiť aj stíhanie na slobode.  

Napriek tomu mu po prepustení z kolúznej väzby nebolo odobratých podľa našich informácií až šesť krátkych a dve dlhé zbrane. Hoci malo ísť o mafiána – k čomu sa priznával – a vyšetrovatelia o jeho domácom muničnom sklade museli vedieť najneskôr odvtedy, ako pripravovali jeho utajované zadržanie. Veliteľ zásahu totiž skúma aj to, či má dotyčný zbraň – podľa toho sa prispôsobuje taktika zásahu.

Dnes už vieme, že Böhm sa po prepustení pravidelne opíjal a mával zbraňou nielen pri svojej hlave, ale podgurážený ohrozoval aj svoju ženu a syna v tínedžerskom veku.

Otvára sa legitímna otázka, či polícia nezašla v spolupráci s Böhmom priďaleko a v snahe nadbehnúť dôležitému svedkovi si nedovolila viac, ako umožňuje zákon.  

Mali byť odobraté jeho zbrane?

K postupu polície sa kriticky vyjadril aj bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek. „Keby mu bola zbraň ako obvinenému z obzvlášť závažného zločinu dočasne políciou odňatá a uložená do úschovy, tak by sa podstatne obmedzila možnosť takéhoto jednoduchého skratkovitého alebo premysleného samovražedného konania,“ myslí si Šátek.

Takíto ľudia sa podľa neho môžu kedykoľvek dostať do konfliktu s políciou, mali by teda motív použiť zbraň: „Ak by sa napríklad nedostavil k vyšetrovaciemu úkonu a bolo by prikročené k jeho policajnému predvedeniu.“

Spôsobilosť a dôveryhodnosť je zákonná podmienka pre držbu zbrane. Podľa Šátekovej argumentácie Böhm spôsobilosť zjavne stratil. V takej situácii totiž „nemožno vylúčiť, že túto strelnú zbraň nezneužije a ohrozí nielen svoj alebo aj životy a zdravie iných osôb.“

Advokát a bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok pripomína aj iný uhol pohľadu: „Ak svedok efektívne spolupracoval s políciou, chápem, že ho nechceli obmedzovať a ohroziť jeho ochotu. Niektorí ľudia sú citliví na zbrane a ich odobratie. Môžu sa zaťať a prestať spolupracovať. Vyšetrovateľ musí postupovať obozretne,“ vyjadril sa Vačok pre Štandard.  

Ničmenej, pochybnosti sú zrejme namieste. Generálny prokurátor Maroš Žilinka vydal pokyn na prešetrenie správnosti postupu vyšetrujúcich orgánov i dozorového prokurátora. „Vo veci koná prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorý vo veci nariadil informačné embargo. A to najmä vzhľadom na prebiehajúce procesné úkony, aby nedošlo k ich zmareniu,“ reagoval na naše otázky hovorca a prokurátor krajskej prokuratúry Matej Izakovič. 

Držiteľom strelnej zbrane nemôže byť podľa zákona ten, „kto podľa zistení útvaru Policajného zboru nedáva záruku, že zbraň nezneužije“. Kvôli informačnému embargu zatiaľ nevieme, či prokuratúra prípad Böhm považuje za prekročenie tejto normy.

Nie je samovražda ako samovražda

Medzi Lučanským a Böhmom je pritom ešte jeden dôležitý rozdiel: exšéf polície bol síce podozrivý z brania úplatkov, no bol to on, kto odstavil bödörovcov z vedenia polície, čím sa okrem iného rozhýbali aj stíhania voči tejto organizovanej skupine.

Patril do nej aj Ľudovít Makó, Bernard Slobodník a aj samotný František Böhm. Podľa obvinení si táto organizovaná sieť delila milióny pochádzajúce z vypaľovania podnikateľov.

Dnes títo ľudia zobchodovali aj svoju väzbu a kým Lučanský sedel, mafiánska trojica je za obchod s cennými informáciami dnes vyšetrovaná na slobode.

V tejto chvíli by sme od generálneho prokurátora aj šéfa polície potrebovali podstatne viac ako len prešetrenie jedného pochybenia.

Môžeme sa spoľahnúť na autority, keď sa nám zosypáva štát?

Policajtov či prokurátorov týmto nechceme podozrievať z nekalých úmyslov. No vzhľadom na obrovské aktívum informácií, ktoré vedia rozdávať dnešní kajúcnici – obzvlášť cynickí obchodníci ako Makó –, by sme mali policajtov chrániť pred pokušením pristupovať k nim až príliš veľkoryso len preto, že dodajú viac informácií.

Napokon, sám Lučanský bol v minulosti podozrievaný z toho, že sa mu podarilo zlapať mafiána Černáka aj vďaka spolupráci s jeho kumpánom, ktorý za odmenu behal na slobode. Mnohí práve tu vidia zlomový moment, keď tento iniciačný kompromis Lučanského postupne nasmeroval na šikmú plochu.

Táto obava je dnes akútna. Žijeme pohnuté časy. V putách sa ocitla veľká časť tých, ktorí donedávna vo funkciách stelesňovali zákon, štát a súdnu moc. Zároveň máme absolútny rozvrat v politickom riadení. Ak sa procesy neukontrolujú, môže dôjsť k pádu do priepasti. Majú naše autority toto riziko vôbec pod kontrolou?

Nič o tom nevieme. Embargo.  

Ak chcela vláda po Lučanského samovražde vyvodzovaním personálnej zodpovednosti demonštrovať novú politickú kultúru a zvyšovať dôveryhodnosť, a po vážnejšom prípade Böhma už po zodpovednosti nik ani len nevolá, na dôveryhodnosti to veľa nepridá. Alebo o akomsi „vyvodzovaní zodpovednosti“ rozhoduje iba názor ulice, tlak médií a postavenie samovraha v politickom rebríčku?