Narodil sa 25. februára 1842, aj keď tento rok nemá okrúhle výročie, za krátku výpravu do krajiny Karla Maya to rozhodne stojí.

Nemožno povedať, že by som nemal odvážnejšie túžby, ale dlho som si prial zájsť sa pozrieť do rodiska svojho obľúbeného spisovateľa, ktorého som čítal v detstve a ku ktorému sa chcem pomaly zase vracať.

Áno, vyšiel som si do Saska, do krajiny Karla Maya, v ktorej prežil s výnimkami svojich niekoľkými dlhších ciest v čase slávy (aj keď vždy obmedzenej len na strednú Európu) celý život. Použil som pritom železnicu, ten prostriedok, ktorým sa výhradne prepravoval on sám a ktorý mu slúžil aj ako stály zdroj motívov a zápletiek. Veď ušľachtilý boj indiánov so zradnými belochmi, to je vlastne boj so železnicou! Tú príde na Divoký západ vymeriavať aj saský inžinier Karl, čiže Charlie, ktorému sa to však rozleží v hlave, začne sympatizovať s domorodým obyvateľstvom a stane sa vďaka svojej germánskej oceľovej paži Old Shatterhandom.

Takže som prišiel po polhodine jazdy z mesta Cvikova, teda Zwickaua, na stanicu v meste Hohenstein-Ernstthal, vystúpil z tichej súpravy, rozhliadol sa a na nízkej zástavbe zbadal grafiti so známou tvárou staršieho muža s vlasmi sčesanými dozadu a s úzkou briadkou, ktorú si nechal v 90. rokoch narásť po vzore Buffala Billa. Potom tam bolo ešte niekoľko ďalších výjavov: indián v prérii, muž v Oriente, bizón v zapadajúcom slnku… Bol som na správnom mieste.

Hohenstein-Ernstthal. Foto: Wikipedia

Staničná budova tam už žiadna nebola, len podchody, pri jednom som si z ceduľky, prvej z mnohých roztrúsených po meste, vlastne dvojmestí, prečítal, že v roku 1858 bol Karl May pri tom, keď sa železničná trať z Zwickau do Chemnitzu (Kamenice) otvárala. To ešte tú briadku nemal, mal šestnásť a bol to asi dosť nešťastný výrastok, ktorý mal pred sebou skôr kriminálnu než literárnu dráhu, v ktorú sa jeho život premenil po ôsmich rokoch strávených v rôznych saských krimináloch. Dostával sa tam za dosť banálne krádeže (napríklad troch biliardových gulí) a podvody: niektoré však podarené, napríklad ten, keď sa vydával za kontrolóra falošných bankoviek a dôverčiví Nemci (to je ich výrazný rys) mu ich poskytovali na kontrolu. Z tohto strateného prípadu sa potom stane veľký hlásateľ ušľachtilosti a vznešenosti, pre ktoré nájde vyjadrenie v exotických príbehoch s dokonalým hrdinom, svojím spôsobom nadčlovekom (Nietzsche bol Mayov rodák a vrstovník!). Vďaka jeho pomoci bude ťažko, ale predsa víťaziť pravda a láska nad lžou a nenávisťou. Uff.

Mladý May v roku 1875. Foto: wikimedia

Je to jedna z veľkých záhad psychológie, ten obrat z kleptomana a podvodníčka na jedného z najúspešnejších žurnalistov dejín literatúry, premena naničhodníka v stroj na príbehy, ktorý pritom skoro žiadne zvláštne vlastné príbehy v živote nezažil, okrem tých trápnych. Hovorí sa tomu kompenzácia alebo sublimácia, ale vysvetliť sa to dá rovnako ťažko ako to, kde sa ten dar fabulácie vzal, asi rovnako, ako keď sa niekto narodí ako hudobný génius, aj keď v tomto prípade sú nejaké genetické predpoklady pravdepodobnejšie. Navyše, kde sa to vzalo tu, v tom dosť neromantickom kúte Európy, v kraji tkáčov a textilákov, ktorí si na svoj tvrdý chlieb zarábali ťažkou drinou od rána do večera pri krosnách, ktoré mali často, ako Mayovi rodičia, v dome, alebo v desiatkach manufaktúr a dielní roztrúsených po celom okolí. Ale ono to práve nejako súviselo, tie stiesnené, asi dosť úbohé pomery, z ktorých malý Karl vyšiel, a práve tá sila snívania a fantázie, ktorá roztáčala turbíny jeho fabulácie, z ktorej vychádzali tisíce strán textov ako látky z tkáčskych stavov jeho kraja.

Mestečko Hohenstein-Ernstthal je rozložené na dlhom svahu, ktorým pomaly končia Krušné hory – saské Erzgebirge. Pôvodne to boli dve oddelené obce, zlúčené boli v roku 1912, Hohenstein, čiže Vysoký kameň, je väčšia a živšia, Ernsthal, kde sa May narodil, pôsobí o dosť skromnejšie a vyľudnenejšie. Oko znalca tam rozpozná banícky pôvod oboch miest, tie obdĺžnikové renesančné námestia, radnica, kostol, fontána a pretože bolo pred Vianocami, tak aj typická krušnohorská výzdoba, na ktorej najtypickejšie sú Schwibbogen, čo sú tie sviecami ožiarené oblúky s postavami baníkov a tiež s jasličkami a maštaľnými zvieratkami a ďalšími takými rozkošnými bytosťami sasko-českého pomedzia. To človek ocení zvlášť za súmraku, keď sa svetlami rozžiaria vypucované okná a inokedy dosť strohá luteránska tvár tých podceňovaných mestečiek dostane úžasnú magickú podobu, to, čomu tam hovoria Erzgebirge Weihnachten, čo je obzvlášť krásna podoba Vianoc, ktorá pritom až do vyhnania toho na pár rokov previnilého ľudu mala domov aj na českej strane, v tomto smere teraz dosť zúfalé.

Krušné hory. Foto: YouTube

Lenže ešte súmrak nenastal, naopak, týždeň pred Vianocami svietilo slnko ako v marci, čo som pociťoval, keď som stúpal do svahu dosť príkreho. Na námestí v Hohensteine som došiel do hotela U Troch labutí, kde bol Karl May cez Vianoce 1861 prvýkrát zatknutý. Práve hral biliard. Dôvodom bolo, že si požičal od svojho spolubývajúceho hodinky, ktoré mu zabudol vrátiť: May tvrdil, že omylom. Dostal prvých šesť týždňov vo väzení, ktoré si odsedel. Historická udalosť ma zvádzala k tomu, aby som si prenajal v hoteli izbu, tá však stála 99 eur, čo by mi prišlo adekvátne, len keby som po vzore spisovateľa utiekol bez platenia a zobral niekoľko sád príborov. Pokračoval som preto ďalej v obhliadke mesta, prišiel ku kostolu, kde sa May v roku 1880 oženil s Emmou Pollmerovou, s ktorou sa potom za dvadsať rokov rozvedie a vezme si svoju tajomníčku Kláru, ktorá ešte stačila na staré kolená vstúpiť do NSDAP, čomu sa však ťažko čudovať, keď spisy jej muža tak miloval človek, ktorý mal niečo s Mayom spoločné, napríklad tyranského otca, milujúcu matku a tie umelecké ambície, ktoré však u neho išli úplne iným smerom. Ako píše Brigitte Hamannová v knihe Hitlerova Viedeň, mladý Hitler bol vo Viedni medzi tromi tisíckami nadšených poslucháčov posledného Mayovho verejného vystúpenia 22. marca 1912. Prednáška sa volala Hor sa do ríše vznešených ľudí a vyznačovala sa nábožensky zanieteným pátosom. Štrnásť dní nato Karl May v Radebeule zomrel a mladý Hitler bol podľa slov svedka „hlboko zasiahnutý a zdrvený“. Čítanie presvedčeného pacifistu, ktorého najslávnejší hrdina bol červenokožec, vrelo odporúčal aj generálom (tí boli trochu chladnejší) a podľa Speerovho svedectva ho čítal ešte v posledných mesiacoch vojny. Inu, tajomná vec je čitateľská vášeň.

S manželkou Klárou v roku 1904. Foto: wikimedia

Tá moja ma tiahla do druhej, menšej časti mesta, do Ernstthal, takže asi Arnoštovho údolia, kam som opäť zostúpil z Vysokého kameňa. Neponáhľal som sa však, preto som sa zastavil pri veľkom dome, evidentne kedysi budove fabriky, na ktorej bol nápis Textil- und Rennsportmuseum. Obišiel som dom, vstúpil do neho a oviala ma vôňa strojového oleja a ešte čohosi, čo mi pripomenulo dávne cesty do NDR, snáď linolea či PVC, ktorým bola tá krajina akoby napustená. Múzeum je však krásne, ba povedal by som dokonalé, ako to len Prusi, teda tu Sasi, vedia. V dvoch podlažiach sú umiestnené tkáčske stroje niekoľkých generácií a pripomenutá výrazná úloha tunajšieho priemyselného obyvateľstva pre ošatenie a prikrytie ľudstva. Zvláštny kútik bol venovaný mužovi menom Heinrich Mauersberger (1909-1983), ktorý vynašiel akýsi dômyselný stroj na pletenie zvaný Molimo, ktorým sa dali štopkať ponožky a zošívať spodná bielizeň v obrovskom množstve takmer bez dotyku ľudskej ruky. Vzorky vtedajšej produkcie východonemeckých slipární a pyžamární a trenírkární, ktoré vybavili tiež chudobné normalizačné trhy, vo mne vyvolávali veľmi sentimentálny pocity a chuť si tie spodky navliecť alebo sa dotknúť dámskeho županu z dederonu, tej látky, z ktorej sršali iskry a stále sa zatrhávaly nechty aj len ľahučko rozštiepené.

Karl May pózuje fotografovi ako Old Shatterhand v roku 1896. Foto: wikimedia

A to nebolo všetko, lebo v najvyššom poschodí bola expozícia venovaná histórii Sachsenringu, pretekárskeho okruhu, ktorý sa k môjmu prekvapeniu rozkladá hneď za mestom. Sála bola preto plná motoriek, sajdkár a vencov a figurín v motorkárskych kostýmoch. Mňa najviac zaujali dve veci, jednak, že v roku 1972 museli východonemeckí súdruhovia pre istotu zakázať medzinárodné preteky, lebo keď v tom roku vyhral západný Nemec, desaťtisíce východných Nemcov spustilo spev hymny Deutschland, Deutschland über alles. A druhou vecou bolo zátišie s rodinou s kempingovým vybavením, presne takým, aké sme mali v 70. rokoch my, aj keď sme nikdy na preteky v Sachsenringu nešli. Potom už sa začalo naozaj stmievať a ja som sa vydal k rodnému domčeku Karla Maya na Karl-May-Strasse, pred tým Niedergasse. Bol zatvorený, lebo sa rekonštruoval, otvorený má byť v roku 2021. Damned, precedil som cez zuby, ale vlastne som bol rád.

Text pôvodne vyšiel na stránke českého portálu Echo24.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.