Prevrat v Československu vo februári 1948 neprišiel sám od seba. Komunisti sa naň usilovne pripravovali viac rokov. Slovensko sa ukázalo ako testovacie územie.

Zajtra si pripomenieme 73. výročie komunistického prevratu v Československu. Komunisti v bývalom režime vykresľovali túto udalosť ako zlom v dejinách. Veľmi podobne, ako to bolo pri ruskej boľševickej revolúcii. Tam mal byť tým okamihom zlomu 7. november 1917.

Komunisti si potrpeli na symboly, výročia, termíny. Mali navodzovať existenciu míľnikov. Už pojem proletárskej revolúcie, ako ho načrtol otec-zakladateľ Karol Marx a prepracoval Vladimír Uljanov, vystupujúci pod pseudonymom Lenin, predznamenával zlom. Ľud mal všetko staré odhodiť na smetisko dejín a rázne sa pustiť do dobudovania novej spoločnosti.

Československo nemalo byť výnimkou. Čakalo sa na bod zlomu. Napokon prišiel 25. február 1948. Víťazní komunisti ho neskôr opriadli termínom Víťazný február.

Hložníkova oslava komunizmu. Foto:webumenia.sk

Boľševická republika na Slovensku

Smutné je, že komunistický zlom mal predohru na Slovensku. V dejinách 20. storočia to nebolo prvý raz. Ba môžeme povedať, že v historickom kalendári komunistického hnutia sa dejiny začali hýbať na Slovensku viackrát.

Prvý raz to bolo na jar 1919.

Po Rusku, Maďarsku a Bavorsku vznikla práve na Slovensku štvrtá boľševická republika na svete. A vlastne prvá s názvom slovenská na našom území. Slovenskú republiku rád doniesla na naše územie revolučná armáda Maďarskej republiky rád, ktorej hlavným predstaviteľom bol Leninov vyslanec Béla Kun.  

Už vtedy to bol zlom. Ako napísal po pár desaťročiach uznávaný slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták, išlo o „jedinečný pokus postaviť sa do prvých radov svetovej avantgardy“. Historik si poťažkal na skutočnosť, že sa „nestala súčasťou celonárodného historického povedomia“.

Mal pravdu, nestala. Nielen preto, že boľševická republika vo východnej a južnej časti územia Slovenska trvala iba tri týždne, kým sa maďarské boľševické vojská bojujúce s československými legionármi nestiahli po nátlaku víťazných dohodových za hranicu.

Nič to však neuberie na skutočnosti, že práve na Slovensku sa uskutočnil prvý pokus v rámci Československa nastoliť diktatúru boľševikov.

Boľševická strana na Slovensku

Za druhým neslávnym prvenstvom Slovenska sa prenesme do začiatku roka 1921.

Leninovi boľševici z Ruska sa už pár rokov úporne snažili v zmysle doktríny svetovej proletárskej revolúcie vytvárať poslušné satelitné komunistické strany v Európe. Najviac sa nádejali v Nemecku, odkiaľ vlastne vzišli, ale nedarilo sa im. Miestni marxistickí sociálni demokrati sa rozhodli radšej vstúpiť do vlády a parlamentnou politikou budovať komunizmus evolučnou cestou. Pre boľševikov sa tak stali úhlavnými nepriateľmi.

Po Nemecku sa ako nádejný adept ukazovalo Československo, ktoré malo v západnej časti štátu silnú sociálnodemokratickú tradíciu a kde bola významná nemecká menšina. Problém bol, že aj tu boli sociálni demokrati  vo vláde, bolo ich treba radikalizovať.

Foto: František Iván/TASR

Ako vhodné miesto na to sa ukázalo Slovensko. Napriek stannému právu pretrvávajúcemu od odchodu maďarských boľševikov sem bolo z Prahy predsa dosť ďaleko, aby naň mala vláda priamy dosah. Tu sa vykonal rozhodujúci krok k vzniku strany boľševikov.

Práve na Slovensku sa uskutočnil v januári 1921 v Ľubochni a v Ružomberku zjazd ľavicových sociálnych demokratov, ktorí sa prihlásili k Leninovým boľševikom a podvolili sa centrále v Moskve. Slovákov na ňom bola ledva polovica, preto sa dá o vzniku slovenskej komunistickej strany hovoriť len s určitou obrazotvornosťou.

No zjazd sa uskutočnil na Slovensku a bol prípravou na vznik Komunistickej strany Československa, ktorú založili v Prahe o štyri mesiace neskôr. Ľubovnianska partia sa začlenila do novej strany.

Polokomunistická vláda na Slovensku

Účasť komunistov vo vláde si Slováci tiež zažili v porovnaní s Čechmi a Moravanmi v predstihu.

Pri vyhlásení Slovenského národného povstania v auguste 1944 síce komunisti takmer ani neboli, no vďaka umnej politike Gustáva Husáka sa dostali do povstaleckej vlády. A bol to nevídaný nástup. Spolu s decimovanými sociálnymi demokratmi, ktorých o pár týždňov pohltili, obsadili v Slovenskej národnej rade a Zbore povereníkov polovicu postov.

Táto vláda trvala síce iba dva mesiace a pôsobila na limitovanom území stredného Slovenska, no komunisti sa mohli hrdiť tým, že v nej mali 50-percentnú účasť. Ak nepočítame epizódu z roku 1919, bola to prvá vláda na území Slovenska, Moravy a Čiech, kde mali komunisti účasť.

Tá ďalšia, ktorá vznikla v roku 1945 po obnovení Československa, prisúdila, v zmysle koaličnej dohody všetkých a zároveň jediných povolebných strán, komunistom tretinový podiel v parlamente a o niečo menšiu časť vo vláde. Na autonómnom Slovensku ostala komunistom v rukách polovica moci.

Situácia sa zmenila po voľbách v roku 1946, keď si na Slovensku komunisti výrazne pohoršili, v Čechách a na Morave zas polepšili.

Podpora komunistov vo voľbách v roku 1946. Foto: wikimedia

Slovenskí komunisti chcú vládnuť sami

Práve úpadok komunistov, ešte lepšie povedané potvrdenie ich reálneho postavenia, na Slovensku sa ukázalo vo voľbách v roku 1946, keď im dve tretiny obyvateľov vyslovili nedôveru. Z minulosti boli namaškrtení a to ich podnietilo k činom. Nemienili sa zmieriť s tým, že v kompetenčne oklieštenej slovenskej vláde ovládali iba tretinu postov.

Reťaz nátlakových krokov komunistov, ktorí na Slovensku ovládali kľúčové povereníctvo vnútra, vyvrcholila na jeseň 1947. Októbrový zjazd závodných a zamestnaneckých rád, kde mali komunisti zjavné zázemie, žiadal odstúpenie existujúceho Zboru povereníkov a vytvorenie nového, zloženého podľa ich terminológie z protifašistických síl.

Komunisti na čele s Husákom žiadali demisiu Zboru povereníkov, predstavitelia Demokratickej strany, ktorá mala na Slovensku absolútnu väčšinu, boli proti.

Stanoviská súperov boli nezmieriteľné, tak na Slovensku vypukla otvorená politická kríza. Do riešenia sporov zasiahla vyššia inštancia – československá vláda v Prahe. Veci vzal do rúk jej predseda-komunista Klement Gottwald. 

V tejto napätej atmosfére napokon vznikla dohoda. Demokrati a komunisti o niečo ustúpili a po mesiaci a pol sa v polovici novembra dohodli na zrekonštruovaní Zboru povereníkov. Demokratická strana v ňom stratila väčšinu, komunisti si spolu s predsedníckym postom zachovali pozície a na uvoľnené miesta si sadli zástupcovia dvoch malých slovenských strán a nestraníci.

Československý prezident Edvard Beneš (vľavo) prijal 25. februára 1948 komunistického predsedu vlády Klementa Gottwalda (druhý zľava). Foto: TASR

Komunistom sa síce v jesennej kríze na Slovensku nepodarilo uchopiť moc, ale posilnení pracovali ďalej na tom, aby Demokratickú stranu nadobro vytlačili z mocenských pozícií.

Slovenské laboratórium v praxi

Vo februári 1948 sa vlastne vo väčšom uskutočnilo to isté. Slovenská skúsenosť poslúžila na to, aby sa nátlakovými akciami cez odbory, políciu a armádu scenár zopakoval. Tlakom na prezidenta Edvarda Beneša v čase umelo vyvolanej politickej krízy sa českým a slovenským komunistom podarilo posilniť si pozície v pražskej vláde.

Dňa 25. februára 1948 Beneš prijal demisiu nekomunistických členov vlády a vymenoval do nej tých, ktorých mu navrhol Gottwald. Komunisti získali vo vláde väčšinu a už ju nepustili. Ich politickí oponenti očakávali v jarných mesiacoch voľby, s ktorými predtým všetci súhlasili, a nádejali sa, že tam sa ukáže pravda, kto má akú silu.  

Voľby sa neskôr naozaj uskutočnili, ale boli plne v réžii komunistov. Zmanipulovali ich tak, aby z ostatných strán urobili len štatistov. Prevrat sa tak dokonal vo voľbách v máji 1948. Komunisti totálne prevzali moc.

Hložníkova oslava komunizmu. Foto: webumenia.sk

Na Slovensko sa to nevznieslo náhodou

Slovenské predznačkovanie na ceste komunistov k moci v Československu uzatvára porátanie sa s politickou opozíciou po februári 1948. Kým v Čechách a na Morave sa komunisti rázne začali vyrovnávať s bezbrannými politickými oponentmi až v roku 1950, keď spustli zmanipulovaný proces s Miladou Horákovou a ďalšími, na Slovensku to registrujeme už jarných mesiacoch 1948.

Vykonštruované odsúdenie bývalého predsedu Demokratickej strany Jána Ursínyho je z apríla 1948. Ursíny odmietol emigrovať a skončil na sedem rokov za mrežami. Iba o niečo lepšie dopadli v ďalšom procese v máji 1948 predstavitelia katolíckeho krídla tejto strany Miloš Bugár a Ján Kempný, ale rovnako ich odsúdili.

Paradoxom dejín je, že tri desaťročia, kým sa dostali v Československu komunisti po stupienkoch k moci, nachádzame dôkazy prvých experimentov na Slovensku. Napriek tomu, že na rozdiel od západnej časti štátu tu mali komunisti oveľa menej výraznú podporu.

A možno to nebol paradox, možno išlo len o dôkaz vnútornej podstaty tejto ideológie. Darilo sa jej tam, kde na rozdiel od učenia marxistických klasikov boli oveľa menej vhodné podmienky. Kde bolo viac autoritárstva ako parlamentnej demokracie, lebo spoločnosť po proletárskej revolúcii mala skončiť v bezbrehejšom autoritárstve.

Slovensko tak nebolo úletom. Stačí sa pozrieť, že plameň boľševizmu sa rozhorel v despotickom Rusku, nie v rozvinutom Nemecku, kde sa to očakávalo najviac.   

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.