Západný svet sa delí novým spôsobom. Dôvodom je Čína

Amerika je späť. Ale víta to najmä anglosféra. Text o tom, čo naznačila Mníchovská konferencia o post-trumpovskom svete. Reakcia Macrona a Merkelovej musela Bidena prekvapiť.

Predstavte si to, prídete medzi starých známych, otvoríte náruč, oslovíte ich krstnými menami („it’s great to be with Angela and Emmanuel“) a oni akosi nereagujú. Respektíve reagujú inak, ako ste čakali. Chladne, trochu odmerane. Pokazený dojem sa len utvrdí, že Joe neprišiel za Angelou a Emmanuelom osobne, ale celé sa to odohralo cez obrazovku.

Je to len mesiac, čo európska elita vítala Bidena v úrade, čo sa to deje?

Prezident Biden už stihol vyjsť v ústrety nemeckému exportu, potvrdil, že dvanásťtisíc amerických vojakov z Nemecka nestiahne, svojich európskych kolegov začal nekriticky vychvaľovať, Amerika sa vrátila k paktu o klíme, od začiatku hovoríte viac o multilateralizme, zase platíte vo svete všetko to, čo sa Európanom moc nechce, a… a nič.

Vlastne niečo áno. V tom istom paneli vystúpil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý s Trumpom nijako zvlášť nebojoval, skôr mu ustupoval (a kritizoval NATO) a teraz, keď konečne Trump skončil a v Bielom dome sedí demokrat a „hodnotový spojenec“, začal Macron hovoriť o tom, že Európa sa má viac oddeliť od Ameriky, že potrebuje viac strategickej autonómie. Čo sa to deje?

Krátka odpoveď znie, že svet sa zmenil a nedá sa len tak mechanicky vrátiť do roku 2017, Trumpa možno v prejave veľavravne nespomenúť (ako to urobil Biden), ale jeho stopu nemožno ignorovať. Najmä ak vo viacerých oblastiach robil dobré rozhodnutia. Na Európe to prekvapivo dobre vidieť.

Dlhšia odpoveď je trochu komplikovanejšia.

Význam Mníchova

Mníchovská bezpečnostná konferencia je tradične významné podujatie, oplatí sa opísať prečo. Počiatky má v prvej polovici 60. rokov, k jej zakladateľskému mýtu patria dve veci. Účasť Henry Kissingera, pôvodom nemeckého Žida z Bavorska, ktorého rodina ušla pred Hitlerom a on má obrovský vplyv na americkú politiku a akademickú sféru, a jeho priateľa Helmuta Schmidta, bývalého nemeckého kancelára, ktorý bol len o niečo vyše štyri roky starší od Kissingera a pri všetkých rozdieloch si ľudsky dobre rozumeli.

Nejde však len o týchto dvoch Nemcov (aspoň pôvodom), ale ešte o kruh ľudí spojených s okruhom Clausa von Stauffenberga, nemeckého katolíckeho šľachtica a člena generálneho štábu, ktorý sa neúspešne pokúsil o atentát na Hitlera. Stauffenberg bol krátko po pokuse o puč popravený, jeho kult ale prežil. Nemci sa po vojne snažili Stauffenberga využiť, budovať na ňom svoju tradíciu. Problém, na ktorý upozornili až o niekoľko dekád Poliaci, bol, že Stauffenberg síce chcel zabiť Hitlera a ukončiť vojnu na Západe, vo vojne na Východe však mienil pokračovať, Slovanmi sám dosť pohŕdal. Organizátorom Mníchovskej konferencie bol od počiatku Ewald-Heinrich von Kleist-Schmenzin, bývalý vojak wehrmachtu, ktorý patril k Stauffenbergovej skupine.

Každopádne, Mníchovská konferencia je vyjadrením americko-nemeckého spojenectva a opätovaného záujmu v druhej polovici 20. storočia. Američania dávajú najavo (dlho pred zjednotením Nemecka), že považujú Nemcov za kľúčovú mocnosť Európy.

Táto os dosť dlho dosť úspešne fungovala. Na isté hranice narazila krátko pred inváziou do Iraku, kde Nemci Američanov odmietli podporiť, ale aj neskôr po vzniku spolupráce Nord Stream 1 a 2 medzi Ruskom a Nemeckom. V obidvoch prípadoch na nemeckej strane figurovalo meno vplyvného nemeckého politika – dnes by sme ho už možno mohli nazývať aj rusifikovaným biznismenom a lobistom – Gerharda Schrödera.  

Kancelár Schröder bol ostro proti vojne v Iraku, popritom symbolom nemeckého poňatia bezpečnosti, čo Američania považovali skôr za nezodpovednosť, a neskôr lobistom, ktorého si možno spliesť s oligarchom. Schröder dnes stojí na čele Nord Stream AG a je globálnym manažérom investičnej banky Rothschild, a od roku 2017 stojí tiež na čele najväčšej ruskej ropnej spoločnosti Rosneft.

Politicky je zaujímavé, že Schröderova topánka bola vo dverách vždy, keď spolupráca medzi Nemcami a Američanmi zaškrípala. Ukrajinci považovali Schrödera za najdôležitejšieho Putinovho lobistu na Západe. Schröder sa vedel spoľahnúť sám na seba, vždy si vedel svoje postavenie ustáť, ale aj na konexie a pomoc Berlína. Keď Američania začali zavádzať sankcie voči Rusom a ruským firmám, denník Wall Street Journal napríklad pripomenul Schröderove meno, reakcia Merkelovej a nemeckej vlády bola rovnako rezolútna ako krátka. „Nemecká kancelárka nevidí dôvod o tom uvažovať.“ Aj pozícia v Rothschildovej banke ho istým spôsobom chráni. Neboli by sankcie proti Schröderovi účinnejšie ako sankcie voči iným ruským podnikateľom? Nikdy na to nedošlo. Jeden z našich diplomatov raz naznačil, ako zoznam osôb a firiem, voči ktorým boli prijímané európske sankcie, najskôr preškrtali nemeckí politici. Ktovie, či si niekto niekedy dovolil Schröderove meno spomenúť na pôde Rady ministrov zahraničných vecí EÚ, keď sa rozhodovalo o sankciách voči Rusku.

Poďme však naspäť do Mníchova.

Rusko a Čína

Tamojšia konferencia sa tentokrát konala iba online, účasť však bola elitná. Vystúpili v podstate všetci rozhodujúci politici (a politickí úradníci) západného sveta. Teda nie všetci, ale všetci rozhodujúci. A s dôrazom na atlantickú os.

Prezident Biden sa rozhodol pokračovať v tóne svojej inauguračnej reči, America is back, ale akosi to nefungovalo. Hovoril pritom presne to, čo chceli európski politici počuť: o záväzkoch k NATO, o rešpekte k EÚ od Ríma po Rigu, návrate k Parížskej klimatickej dohode. O demokracii a niečo o Marse.

Biden tiež tvrdo kritizoval Rusko za jeho „bezočivosť“, pritom – nenechajte sa rušiť ľahkým protirečením – odmieta návrat k Studenej vojne. To najdôležitejšie sa však týkalo Číny – ani tu nehovoril veľa, ale zato niečo, čo už smeruje k hlavnému problému nového svetového usporiadania.

Citát: „Musíme sa spolu pripraviť na dlhodobú strategickú súťaž s Čínou. To, ako USA, Európa a Ázia dokážu spolupracovať, uchrániť mier a naše spoločné hodnoty a zvýšiť našu prosperitu ponad Tichý oceán, bude patriť medzi tie najdôležitejšie veci, ktoré nás čakajú. Súťaž s Čínou bude drsná. Tak to očakávam a aj to vítam, pretože som presvedčený, že globálny systém spájajúci Európu a USA, spolu s našimi partnermi v Indo-pacifickom regióne, sa ťažko budoval a dobre fungoval posledných 70 rokov.“

Je tu ešte jeden problém, tým je dohoda s Iránom, kde si Biden kladie podmienky, pričom zvyšné krajiny a samotný Irán tvrdia, že návrat k zmluve je zodpovednosť Američanov, nie nových podmienok, ktoré majú Američania klásť Iráncom. Irán je dôležitý, ale nateraz ho nechajme bokom.

Kľúčová je totiž Čína.

Biden sám si takúto politiku voči Číne neželal, ani nepredstavoval, dôkazom je osem rokov vo funkcii viceprezidenta, keď politiku voči Číne práve on formoval. Trump to všetko zmenil. Stačili štyri roky a Biden dnes koná voči Číne inak. Dôkazom je pozvánka pre taiwanskú veľvyslankyňu na inaugurácii prezidenta Bidena, loď vyslaná k brehom Taiwanu, ale aj názory amerického ministra zahraničných vecí Blinkena. „Tlačiť mužov, ženy a deti do koncentračných táborov, snažiť sa ich na efekt prevychovať a urobiť z nich stúpencov čínskej komunistickej strany, všetko to hovorí o snahe spáchať genocídu.“

Genocídu? Počujete správne. Kedy naposledy ste počuli západného politika použiť toto slovo na pomenovanie aktuálnej politickej otázky?

Európania sa s Čínou dohodli

A teraz prejdime na európsku stranu. V decembri minulého roku, keď už nebola Amerika vedená Trumpom a ešte nebola Bidenom, podpísala EÚ obchodnú dohodu s Čínou. Teda so štátom, ktorý pácha podľa ministra Blinkena genocídu. Ide o jednu z najdôležitejších tém na globálnej úrovni, kde je EÚ aktérom. Nemci tlačili, aby bola zmluva podpísaná, ešte kým boli predsedajúcou krajinou EÚ (a Biden nebol v úrade), za podpis sa vehementne osobne angažoval aj čínsky prezident Si Ťin-pching. Údajne dokonca osobne stál za znením posledných ústupkov voči EÚ.

Je to rozsiahla dohoda, ktorá má obojstranné výhody pre Nemecko (a ďalšie štáty) aj pre Čínu. Komunistická Čína doteraz s nikým nepodpísala takú obsiahlu obchodnú dohodu ako práve s EÚ. Dohoda sa týka veľkých segmentov priemyslu a obchodu (auto-priemysel, zdravotníctvo..), roly a dohľadu čínskeho štátu nad spoločnými firmami, aj otázky technológií a ochrany investícii.

Tak si to zhrňme: to, čo sa nám tu črtá po príchode prezidenta Trumpa je nové rozdelenie sveta a tiež vnútorné rozdelenie Západu. V niečom to pokračuje v tom, čo sa stalo za Trumpa, v niečom sa situácia prudko zmenila (dohoda EÚ s Čínou). Došlo by k tejto dohode, keby bol v novembri zvolený Trump? Otázka, na ktorú neexistuje odpoveď.

Amerika oživuje anglosféru. Presnejšie nielen Amerika samotná, bola to predsa Čína, ktorá pomenovala 14 prehreškov Austrálie, Británia zase ponúkla britské občianstvo miliónom obyvateľov Hongkongu, potom ako sa nad jeho územím presadila autorita pekinského režimu a padol model jeden štát, dva systémy. Británia vstúpila s Čínou už aj do mediálnej vojny – doma zakázali čínsku televíziu, Peking zakázal BBC. A aby bol spor jasnejší, nikto sa v poslednej dobe nevenuje koncentračným táborom v Číne viac ako práve BBC, viď napríklad články o systematickom znásilňovaní Ujgurov. S Amerikou kooperuje aj Kanada, ktorá zatkla na svojom území Meng Wanzhou, finančnú riaditeľku Huawei. Viete si predstaviť, že by niečo podobné napriek medzinárodnému zatykaču urobili nemecké úrady?

Ani na mníchovskej konferencii prezident Biden nezostal bez potlesku. Najviac jeho vystúpenie a politiku voči Ázii kvituje Boris Johnson, ktorý sa k nemu hlási s podobným entuziazmom ako predtým k Trumpovi.  

Nezostáva len pri anglosfére, k zbližovaniu dochádza s Indiou. Výsledkom je napríklad spoločné vojenské cvičenie USA, Austrálie, Indie a Japonska v regióne. India by chcela nahradiť Čínu v pozícii IT veľmoci, ktorá je hlavným dodávateľom amerických globálnych firiem.

Na druhej strane stojí Európa spojená s novými väzbami s Čínou, ale aj Ruskom.

Nenechajte sa vyrušiť, že Berlín (Brusel) občas podporí zavedenie sankcií voči nejakým ruským jednotlivcom, hoc bohatým. Kým sa nehovorí o Nord Streame a Gerhardovi Schröderovi, Nemci kontrolujú vývoj.

Napokon to isté platilo aj pri Číne. Protest Poľska a Talianska voči dohode s Čínou nehral rolu a nejako vyšumel. Merkelová začala hovoriť o nebezpečenstve nového rozdelenia, keby sa presadil protičínsky sentiment. Berlín a Paríž si presadili svoje, Brusel ochotne asistoval (šéfka Komisie Ursula von der Leyenová dokonca tweetovala o tom, že EÚ si v dohode s Čínou presadila svoje „core values“ – centrálne hodnoty. Ešteže tak.

Ale k pointe. To, čo sa rodí pred očami je svet, ktorý sa niektorými kontúrami podobá na Heartland Halforda Mackindera. Táto vyše storočná teória videla Áziu, Európu a tiež Afriku ako jeden geopolitický celok – Svetový ostrov. Na opačnej strane stoja ostrovné mocnosti – Británia a Japonsko, a tiež Amerika a Austrália-Oceánia.

Asi nikoho neprekvapí, že pre stabilitu Svetového ostrova je kľúčové Rusko. Mackinder videl niekoľko spôsobov, ako ju zabezpečiť, zásadnú rolu hralo podľa neho Nemecko. Buď ako mocnosť schopná invázie do Ruska alebo ako spojenec, ktorý sa dokáže s Ruskom zviazať.