Púštni otcovia rozumeli samote. Ak nás samota a smrť dnes sužuje, možno sa nimi inšpirovať. Z Ríma píše don Karol Maník.

Šesť rokov na Ukrajine ma viac priblížilo aj k východnej kresťanskej spiritualite. Každý deň som sa s ňou stretával, a tak či som chcel alebo nie, dotýkala sa ma a vplývala na mňa. A ja som sa tomu ani nebránil, lebo som to považoval za prirodzenú súčasť inkulturácie. Ak som chcel ten národ aspoň trochu spoznať a pochopiť, nemohol som obchádzať jeho spôsob modlitby a pohľadu na Boha, ako aj vzťahu s Ním.

Východná kresťanská duchovnosť veľa čerpá a vracia sa k takzvaným púštnym otcom, ktorí žili niekedy v 4. až 6. storočí. Hoci žili tak dávno, ich myšlienky, rady a odkazy sú stále aktuálne. Keď si ich človek číta a nevie odkiaľ sú, zdá sa mu, ako keby to napísal niekto, kto žije vedľa mňa a veľmi dobre mi rozumie. Prečo tá nadčasovosť? Lebo hovoria o živote a vychádzajú zo životnej skúsenosti.

Témy ako radosť, šťastie, láska, bolesť, zranenia, strach, samota, pokušenie… boli a sú stále aktuálne. Nezáleží, v ktorom kúte sveta sa nachádzaš a aký spoločenský rebríček zastávaš. Chceš byť šťastný, spokojný, byť milovaný a milovať.

Púštni otcovia sa museli konfrontovať s takýmito myšlienkami a nájsť správnu orientáciu, ak chceli prežiť pri zdravom rozume (predstavme si Antona Pustovníka, ktorý prežil v samote 20 rokov!). A to nie je také jednoduché. Hlavne, keď si dlhodobo sám a vieš, že neujdeš myšlienkam, ale musíš im čeliť a usmerňovať ich. Dnes tomu asi všetci rozumieme, lebo máme skúsenosť s lockdownom a vieme, čo to znamená byť zatvorený v byte alebo v dome a mať obmedzenú možnosť pohybu, činnosti a stretávania sa s ľuďmi.

Svätý Anton. Foto: Fr Lawence/flickr.com

Preto nemohol ísť na púšť hocikto a hocikedy, ale iba ten, ktorý predtým prežil aspoň desať rokov asketického života v kláštore a bol sprevádzaný iným, skúsenejším otcom. Ale je úžasné, obdivuhodné a oplatí sa nad tým zamyslieť, ako dokázali títo muži v modlitbe, v práci, rozjímaní a tichu nájsť hlboké pravdy života, ktoré pretrvávajú dodnes.

Jednou takouto pravdou je: „Niektorí ľudia žijú tak, ako keby boli nesmrteľní.“

Táto veta sa nedá nepochopiť. Naozaj, vidíme okolo seba ľudí, ktorí presne tak žijú. Nevedia sa nabažiť majetku, moci alebo slávy. Chcú stále viac a viac a nedokážu sa zastaviť. Pokladajú sa za najdôležitejších a najmúdrejších na svete. Zbierajú, hromadia, podnikajú, bežia a akosi zabúdajú, že čas im beží a dnes alebo o mesiac alebo o rok už nemusia byť medzi nami. Myslia si, že budú ešte dlho žiť a ani nerozmýšľajú nad koncom. Zabúdajú na všetko ostatné, na to ľudské a bežné – na vzťahy, lásku, priateľstvo, na pozornosť voči blížnemu. Nemajú na to čas. Alebo len veľmi krátky a vyhradený čas.

Nemôžu sa zastaviť, lebo sa neustále točia v práci, ktorá je taká dôležitá, v politike, ktorá čaká iba na nich. Kedy sa zastavia? Kedy budú mať čas obdivovať krásu prírody a blízkosť milovanej osoby? Hovoria – ešte toto spravím a potom… Potom možno príde nejaká choroba alebo pandémia a zrazu sa to všetko zastaví a oni nevedia, čo s tým.

Týmito slovami nemusím hovoriť o iných a myslieť iných, ale aj seba samého.

Niektorí ľudia žijú tak, akoby boli nesmrteľní.

V časoch dona Bosca v 19. storočí sa v severnom Taliansku tradovala jedna pobožnosť a nazývala sa cvičenie dobrej smrti. A don Bosco v nej pokračoval a rozvíjal ju aj potom, keď založil saleziánsku kongregáciu. Vychádzala z ľudovej zbožnosti, ale aj z reality. V tom čase ľudia oveľa skôr a častejšie zomierali ako dnes a dokonca aj deti či mladí. Ako reakcia na to bola pobožnosť, ktorá upozorňovala na tento fakt a pripravovala na smrť.

Don Bosco so svojimi zverencami. Foto: Instituto María Auxiliadora/flickr.com

Spočívala v tom, že raz za mesiac don Bosco zhromaždil svojich chlapcov v kostole a vykonali si takzvanú prípravu na dobrú smrť. Učili sa pripravovať sa na záver svojho pozemského života nehľadiac na vek či zdravotný stav. Po krátkej modlitbe a zamyslení chlapci pristupovali k spovedi tak, ako keby to bola ich posledná v živote. A taktiež v rámci svätej omši sa snažili prijať Pána Ježiša, ako keby to bolo poslednýkrát. Snažili sa predstaviť si, že sa blíži ich pozemský koniec, a oni majú ešte krátky čas na dokončenie povinností, na splnenie sľubov, na usporiadanie si vzťahov, na dopovedanie toho dôležitého… Don Bosco kládol veľký dôraz na túto praktiku.

Dnes si možno povieme, že sa to nehodí, že netreba strašiť smrťou, že je iná doba. Áno, je iná doba, je iná kultúra a iné tradície. Ale ľudia zomierajú ako kedysi. A dnes zomierajú oveľa viac. Zomierajú v rôznom veku. Cítime ten strach z choroby, zo smrti je možno oveľa silnejší ako kedysi. S pohľadom na reálnosť smrti sa môžu mnohé veci v živote inak prehodnotiť a žiť. Aj toto môže byť jedna z odpovedí na pandémiu, v ktorej dnes žijeme. Zmena životných hodnôt a priorít.

Niektorí ľudia žijú tak, ako keby boli nesmrteľní.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.