Komunisti pred 70 rokmi: Odporcom po hlave, súdruhom pod bradu

Po katolíckych aktivistoch Gottwaldov režim vzápätí udrel na slovenských komunistov. Na barikádu zaútočil z oboch strán.

Ešte raz k vyhasnutým životom troch mladých katolíckych aktivistov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých 20. februára 1951 popravili v Bratislave a ktorým sme sa venovali uplynulý víkend. Načasovanie ich popravy s veľkou pravdepodobnosťou nebolo náhodné.

Už deň na to sa zišiel v Prahe Ústredný výbor Komunistickej strany Československa, kde zbavili Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského členstva v strane. Bol to signál na ich zatknutie a neskoršie procesy.

Zdanlivo môže ísť o dve nesúvisiace akcie boľševického režimu. Veď Púčik, Tunega a Tesár vystupovali proti komunistickému systému, čo bolo v očiach mocných tým najväčším zločinom. Clementis, Husák a Novomeský mu naopak na Slovensku kliesnili cestu a mali byť presne na opačnej strane barikády.

Svetielko súvisu nám zasvieti v hlave, keď sa bližšie pozrieme na človeka, ktorý v Prahe zaútočil na svojich súdruhov, a z čoho ich obvinil. Bol to Štefan Bašťovanský, ktorý pôsobil ako pravá ruka alebo ako osobný tajomník Viliama Širokého, najsilnejšieho komunistu na Slovensku, ktorý krátko po obnovení Československa z tejto pozície zosadil Husáka.  

Bašťovanský obvinili trojicu svojich súdruhov z buržoázneho nacionalizmu, slovenského separatizmu, ktorý mal korene v prvej Slovenskej republike. Prejavovať sa mal presadzovaním vlastnej slovenskej cesty ku komunizmu.

Kto bol Bašťovanský? V prvých rokoch samostatného slovenského štátu pracoval na ministerstve dopravy. Bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany i Hlinkovej gardy. V druhej polovici tohto obdobia, keď sa objavil v odboji, ho už vidíme vystupovať ako významného komunistu.

Čo si myslieť o takých ľuďoch, ako bol Bašťovanský? Veľa dobrého nie. Ukazujú nám prototyp oportunistu, človeka, čo vie plávať v každých ťažkých časoch, len aby prežil. Ak chcel prežiť na výslní, musel sa prispôsobovať.

Púčik, Tunega a Tesár sa odmietli novému režimu prispôsobiť. Z kresťanského presvedčenia. Doplatili na to životom. Clementis, Husák a Novomeský vtedy tiež neboli prototypmi oportunistov. Vyzerá to tak, že verili myšlienke komunizmu a boli ochotní pre ňu napáchať veľa neprávostí. Ale zdá sa, že v kúte duše to bolo tiež z presvedčenia, tentoraz z marxistického.

Ďalším spojivom medzi párom týchto trojíc bolo, že inklinovali k presadzovaniu slovenskej autonómie v republike. Husák a spol. sa síce v druhej polovici 40. rokoch zapredali centrálnemu komunistickému vedeniu v Prahe, ale niečo v nich predsa ostalo.

Slovenský separatizmus sa ukázal ako príležitosť na univerzálne obvinenie, ktoré sa dalo našiť na kresťanov i komunistov. Českí komunisti po ňom s úľubou siahli a slovenskí oportunisti im v tom líškavo nadbiehali.

Po procesoch v 50. rokoch vidíme na Slovensku vo vedení už len oportunistov. Najvýznamnejším sa stal v 70. a 80. rokoch práve Husák. Že Alexander Dubček bol výnimka? Usmievavá tvár klame, bol ním hneď na začiatku, ako sa šplhal nahor po straníckom rebríčku.