Po katolíckych aktivistoch Gottwaldov režim vzápätí udrel na slovenských komunistov. Na barikádu zaútočil z oboch strán.

Ešte raz k vyhasnutým životom troch mladých katolíckych aktivistov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých 20. februára 1951 popravili v Bratislave a ktorým sme sa venovali uplynulý víkend. Načasovanie ich popravy s veľkou pravdepodobnosťou nebolo náhodné.

Už deň na to sa zišiel v Prahe Ústredný výbor Komunistickej strany Československa, kde zbavili Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského členstva v strane. Bol to signál na ich zatknutie a neskoršie procesy.

Zdanlivo môže ísť o dve nesúvisiace akcie boľševického režimu. Veď Púčik, Tunega a Tesár vystupovali proti komunistickému systému, čo bolo v očiach mocných tým najväčším zločinom. Clementis, Husák a Novomeský mu naopak na Slovensku kliesnili cestu a mali byť presne na opačnej strane barikády.

Svetielko súvisu nám zasvieti v hlave, keď sa bližšie pozrieme na človeka, ktorý v Prahe zaútočil na svojich súdruhov, a z čoho ich obvinil. Bol to Štefan Bašťovanský, ktorý pôsobil ako pravá ruka alebo ako osobný tajomník Viliama Širokého, najsilnejšieho komunistu na Slovensku, ktorý krátko po obnovení Československa z tejto pozície zosadil Husáka.  

Bašťovanský obvinili trojicu svojich súdruhov z buržoázneho nacionalizmu, slovenského separatizmu, ktorý mal korene v prvej Slovenskej republike. Prejavovať sa mal presadzovaním vlastnej slovenskej cesty ku komunizmu.

Kto bol Bašťovanský? V prvých rokoch samostatného slovenského štátu pracoval na ministerstve dopravy. Bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany i Hlinkovej gardy. V druhej polovici tohto obdobia, keď sa objavil v odboji, ho už vidíme vystupovať ako významného komunistu.

Čo si myslieť o takých ľuďoch, ako bol Bašťovanský? Veľa dobrého nie. Ukazujú nám prototyp oportunistu, človeka, čo vie plávať v každých ťažkých časoch, len aby prežil. Ak chcel prežiť na výslní, musel sa prispôsobovať.

Púčik, Tunega a Tesár sa odmietli novému režimu prispôsobiť. Z kresťanského presvedčenia. Doplatili na to životom. Clementis, Husák a Novomeský vtedy tiež neboli prototypmi oportunistov. Vyzerá to tak, že verili myšlienke komunizmu a boli ochotní pre ňu napáchať veľa neprávostí. Ale zdá sa, že v kúte duše to bolo tiež z presvedčenia, tentoraz z marxistického.

Ďalším spojivom medzi párom týchto trojíc bolo, že inklinovali k presadzovaniu slovenskej autonómie v republike. Husák a spol. sa síce v druhej polovici 40. rokoch zapredali centrálnemu komunistickému vedeniu v Prahe, ale niečo v nich predsa ostalo.

Slovenský separatizmus sa ukázal ako príležitosť na univerzálne obvinenie, ktoré sa dalo našiť na kresťanov i komunistov. Českí komunisti po ňom s úľubou siahli a slovenskí oportunisti im v tom líškavo nadbiehali.

Po procesoch v 50. rokoch vidíme na Slovensku vo vedení už len oportunistov. Najvýznamnejším sa stal v 70. a 80. rokoch práve Husák. Že Alexander Dubček bol výnimka? Usmievavá tvár klame, bol ním hneď na začiatku, ako sa šplhal nahor po straníckom rebríčku.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.