Idealizujeme štíhlosť, neustále sa potrebujeme doupravovať vo Photoshope, hovorí Kristína o anorexii

Kristína je veselá, mladá, tvorivá žena, šťastne zasnúbená s – ako sama povedala – s najochotnejším a najmilujúcejším chlapcom na svete. No nebolo to tak vždy. Niekoľko rokov dozadu prechádzala ťažkým obdobím, keď jej život preskúšali poruchy príjmu potravy. O jej skúsenostiach, bojoch, ale i víťazstvách sú nasledujúce riadky.

Kristy, niekoľko rokov ste bojovali s mentálnou anorexiou, ktorá spadá pod poruchy príjmu potravy. Čo bolo podľa vás spúšťačom tohto ochorenia?

Pamätám si, že už od malého dievčatka ma považovali za šikovnú a talentovanú. Vždy sa mi učilo ľahko, mala som talent aj trpezlivosť na hudobné nástroje. No čím viac úspechov som dosiahla, tým väčší tlak na výkon som pociťovala. Neustále som bola v jednom kole, zúčastňovala som sa na predmetových olympiádach, koncertov, dychovky, spevokolu. Často som bývala chorá, myslím si, že rolu v tom hralo aj vyčerpanie. Moja mamina s ocinom sa o mňa vždy postarali, a tak som to z veľkej časti neriešila. Na strednej škole, počas obdobia, keď sa moje telo začalo meniť z dievčaťa na ženu, som si uvedomila, ako sa moja predstava o štíhlosti vymyká spod kontroly. Chcela som s tým niečo urobiť. Na tom všetkom nepridalo moje zaľúbenie sa do chlapca, pre ktorého som chcela byť ako modelka z časopisu. Tlak, výkon, apelovanie na výsledky – porucha príjmu potravy bola na svete.

Uvedomovali ste si od začiatku, že trpíte týmto ochorením?

Neuvedomovala! Zažívala som silné depresívne stavy a pocity úzkosti, no vôbec som nevedela, čo sa deje. Keď sa na to pozriem spätne, už viem, že to bolo z dôvodu klesajúcej hmotnosti, podvýživy. Keďže som bola vždy štíhla, nebolo to jednoduché spozorovať. 

Raz som čítala článok o anorexii v Katolíckych novinách a vtedy som sa v ňom našla. Narastala vo mne panika, nevedela som si predstaviť, ako to poviem rodičom. V tom období to bolo u nás doma veľmi ťažké. Ockovi sa po 10 rokoch vrátila rakovina a celá starostlivosť o rodinu pripadla na maminu. Bolo strašné vidieť, ako sa mi aj ona stráca pred očami, keďže nevedela, čo skôr. To všetko ešte umocnilo moje presvedčenie, že musím robiť viac. Viac sa obetovať, čo v preklade znamenalo menej jesť, teda sa postiť. Dosahovať iba tie najlepšie výsledky.

Ako prebieha liečba porúch príjmu potravy? 

Každý má svoju cestu, ale určite by mal byť pod dohľadom lekára, kvalitného psychiatra, ktorý sa venuje špeciálne poruchám príjmu potravy. Dôležité sú aj terapie u psychológa či psychoterapeuta. Mne osobne veľmi pomohli rozhovory s kňazom, nakoľko som veriaca a potrebovala som aj duchovný pohľad na vec. Ak hmotnosť klesne už príliš nízko a ambulantne sa to nedá zvládať, je na mieste hospitalizácia. Hospitalizácia je však len záchranné koleso, z ktorého potom musíme vyjsť, pretože tak, ako to je na oddelení, to v reálnom svete nefunguje. Je to iba záchranná bezpečná bublina, ktorá je potrebná v prvých štádiách, keď sa dostávame z najhoršieho.

Kto vám bol najväčšou oporou v čase liečby?

Bol to môj psychológ z kresťanskej psychologickej poradne v Brne, kňaz páter Nosek, moja pani doktorka Palčíková a doktorka Navrátilová. Taktiež moji spolubývajúci Slováci v Brne a priatelia zo spoločenstva Jakubčatá. Žila som už mimo rodiny a títo všetci mi poskytli obrovskú podporu, a to profesionálnu aj priateľskú.

Akú úlohu hrala viera počas vašej choroby a v procese liečby? 

Viera bola pre mňa kľúčová. Celý čas som sa snažila utiekať k Bohu a verím, že to On ma uzdravil. Začalo sa to na chválach, na konferencii Revival v Brne. Keď sa za mňa modlil jeden americký pár s darom proroctva, cítila som, ako cezo mňa prúdilo teplo. Plakala som, aj sa smiala. Zažívala som Božiu prítomnosť. Po modlitbe som sa cítila veľmi vyčerpaná. Od toho dňa akoby mi padol závoj z očí, zrazu som dokázala vidieť, čím ma choroba zotročuje. Vedela som, čo už nechcem robiť. Postupne som sa odovzdala uzdravovaciemu procesu a moje okolie sa nestačilo diviť tomuto zázraku. Bolo to presne 13. októbra 2018, keď sa začala moja cesta von. 

V čom si myslíte, že súčasná doba podporuje vznik psychických ochorení u mladých ľudí? 

Myslím si, že je to presne tak ako u mňa. Tlak na výkon a zapájanie detí do viacerých aktivít, ako sú schopné zvládať. Oddych je nedostatočný. Keď k tomu budú vedené od malička, budú od seba očakávať až príliš, pretože to budú považovať za normálne. 

Ďalej je to idealizácia štíhlosti. Vlasy mi vstávajú dupkom, keď vidím súčasné časopisy a následne videá, ako vlastne dochádza k úpravám fotiek. Je až neuveriteľné, ako veľmi sa nevieme prijať a prezentovať takí, akí sme, neustále sa potrebujeme „doupravovať“ vo Photoshope. Chceme zúžiť pás, zmenšiť nos, zoštíhliť nohy… a je nám to prezentované ako príklad dokonalosti. Každá odchýlka v nás potom spôsobuje nervozitu a pocit, že nie sme dosť dobrí.

Aký vplyv na vznik poruchy príjmu potravy má rodina?

Podľa posledných výskumov sa človek s poruchami príjmu potravy (PPP) už narodí, teda má genetický predpoklad, že mu táto porucha prepukne. Ja sama si po 7–ročnej skúsenosti s peklom na zemi dám vo výchove pozor na to, aby moje deti pravidelne jedli, vybrali si pohyb, aký ich baví. Chcem byť pre ne k dispozícii, aby vedeli, že sa mi môžu zdôveriť s čímkoľvek, že sa nemusia trápiť vnútri, samy v sebe. Ďalšia dôležitá vec je, aby deti mali dosť času na oddych, akokoľvek sú šikovné. Nechcem v nich vytvoriť dojem, že stíhať toho veľa je v poriadku a že sa to od nich očakáva. Okrem toho chcem svoje deti učiť, že neexistuje jeden typ postavy, ktorý máme mať všetci. Dôležité je to, aby telo zdravo fungovalo, pokiaľ je to v našej moci, teda pokiaľ netrpíme nevyliečiteľnou chorobou, ktorú nevieme ovplyvniť. Myslím si, že toto mne osobne chýbalo, a teda malo dopad na vznik PPP.

Ako by ste opísali svoj život teraz, po všetkom, čím ste si prešli?

Napriek tomu, že je to už viac ako 2 roky, odkedy som sa začala naozaj uzdravovať, stále pociťujem dopad 7-ročného trýznenia svojho tela a duše. Ešte stále mávam depresívne stavy, stále nedokážem prijať svoje telo, asi o to viac, že teraz je ešte o 20 kíl ťažšie ako počas choroby. Bývam často veľmi unavená, dokážem zaspať uprostred dňa skoro v stoji a mávam aj silné migrény. Tým chcem povedať, že vyliečenie z PPP nie je ako šibnutie čarovným prútikom a zrazu je všetko krásne. Na druhej strane, mám pri sebe snúbenca Michala, ktorý mi denne dáva najavo, že ma ľúbi aj unavenú, ubolenú, ľúbi moje telo také, aké je teraz, a nechce, aby som na ňom niečo menila. Musím si dávať pozor na preťaženie, pretože potom ma vie aj na týždeň „vypnúť“. Jednoducho som unavená tak, že som neschopná vstať z postele. Učím sa prijímať seba takú, aká som, so súčasnými kilami, s ešte stále trvajúcou častou únavou, lebo viem, že 7 rokov toho, čo som prežila, sa neuzdraví len tak. Dokonca mi jedna terapeutka povedala, že to býva tak, že koľko trvá choroba, toľko sa potom aj lieči. Takže musím byť so sebou veľmi trpezlivá. 

Čo je v súčasnosti váš najväčší koníček, vášeň, čomu sa rada venujete a pomáha vám byť duševne fit?

Veľmi mi pomáha pobyt na čerstvom vzduchu. Rada behám a chodím na prechádzky, mojou vášňou je aj pečenie. Hlavne také, pri ktorom sa môžem aj kreatívne vyblázniť. Ďalej mám rada tvorenie akéhokoľvek druhu: háčkovanie, výrobky z modelovacej hmoty, výroba mydielok.

Čo pre vás znamená úcta k sebe samej?

Úcta k sebe samej pre mňa znamená láskavú trpezlivosť so sebou. Znamená to pre mňa zaobchádzať so sebou tak, akoby som bola malé dieťatko, ktoré sa učí chodiť. Ja sa v istom zmysle učím znovu žiť normálny život bez choroby. Nehnevať sa na seba, keď sa mi niečo nepodarí, neznenávidieť sa za to, ale znovu sa snažiť vstať a požiadať o pomoc, keď viem, že sama už na niečo nestačím. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí trpia poruchami príjmu potravy a nedarí sa im?

Chcela by som im odkázať, že za žiadnu cenu sa nesmú prestať snažiť. Ja som sa liečila celý čas a zlomilo sa to až po 7 rokoch. Dodnes som však veľmi rada, že som to nikdy nevzdala. 

Nebojte sa požiadať o pomoc a zveriť sa do rúk odborníkov. Nebojte sa im dôverovať. Viem, že teraz to vyzerá, akoby boli všetci proti vám, pretože vás chcú uzemniť a vykŕmiť, no nie je to tak! To sú lži, ktorými vás choroba drží vo svojej moci. Musíte si vybrať medzi životom a smrťou, pretože poruchy príjmu potravy sú mentálnou chorobou s najvyššou úmrtnosťou. Ak vám nevezme život fyzický, zničí vás vnútorne. Uzdravenie je jednoducho nutné a vy to dokážete. Všetci tí, ktorí vás majú naozaj radi, sú pripravení bojovať s vami o váš život a pomôžu vám získať ho späť.

A čo by ste chceli povedať ľudom, ktorí nechápu toto ochorenie, poprípade znevažujú ľudí s týmto ochorením?

Nesúďte môj život, pokiaľ ste sa neprešli aspoň míľu v mojich topánkach. Utrpenie PPP je neopísateľné a pokiaľ ho človek nezažije, nedokáže ho naplno pochopiť. Nie je to choroba hlúpych dievčat, ktoré jednoducho chcú byť štíhle. Je to závažná mentálna choroba, takže pokiaľ nechcete pomôcť, aspoň nesúďte. Neželám žiadnemu rodičovi vidieť, ako mu priamo pred očami zomiera dieťa a on mu nedokáže pomôcť, lebo choroba je agresívna, veľmi silná a manipulatívna. Odporúčam si naštudovať aspoň základné fakty o vzniku a priebehu PPP, než sa k tomu niekto začne vyjadrovať. 

Pár informácií na záver: 

Poruchy príjmu potravy (PPP) patria medzi závažné duševné ochorenia, ktorých pôvod je multifaktoriálny. Dôvody vzniku PPP sú rôzne a individuálne, no vyžadujú si odbornú pozornosť a liečbu. Najčastejšie dôvody sú obdobie puberty, dospievania a ženské pohlavie, hoci PPP postihujú aj mužskú populáciu. Za spomenutie chorôb z radu PPP stoja najmä: mentálna anorexia, mentálna bulímia, záchvatové prejedanie, ortorexia, bigorexia, syndróm nočného prejedania, pica či ďalšie nešpecifické PPP. Pri PPP nie je dôležité iba samo „vykŕmenie“, ale hlavne odborná psychiatrická, psychologická, nutričná starostlivosť a podpora rodiny, blízkych a samozrejme motivácia jednotlivca. (Paulíniová M., Sedileková V., Liga za duševné zdravie, Chuť žiť: Všeobecné informácie o poruchách príjmu potravy (PPP) In: Chuť žiť. Dostupné na: https://chutzit.sk/vseobecne-informacie/. Získané 16. 2. 2021.)