Európsky súd pre ľudské práva vyniesol za posledných 60 rokov proti Turecku takmer päťkrát viac rozsudkov ako proti Rusku.
Politická cesta Turkov na Západ sa začala pred sto rokmi, ale Turecko je dnes univerzálnym demokratickým hodnotám vzdialené rovnako, ako bola Osmanská ríša počas svojho rozpadu. Podobnosť medzi neúspešnými osmanskými a terajšími tureckými reformami stojí za pozornosť.
Počas posledných 150 rokov boli okrem budovania železničných sietí na ríšskej pôde zavedené aj systémy registrácie obyvateľstva a kontrola nad tlačou. V roku 1898 bola založená aj prvá miestna moderná právnická fakulta. K najdôležitejším reformám došlo v oblasti vzdelávania: bolo založené množstvo odborných škôl v oblastiach ako právo, umenie, remeslá, stavebníctvo, veterinárstvo, colníctvo, poľnohospodárstvo či jazykoveda.
Sultán Abdulhamid II. čelil západnému tlaku, aby zreformoval svoju ríšu. Dňa 23. decembra 1876 bola slávnostne vyhlásená osmanská ústava, ktorá mala za cieľ získať si srdcia a mysle veľkých európskych mocností. No len čo tlak zvonka pominul, platnosť ústavy bola pozastavená a jej autor bol z krajiny vyhostený. Začiatkom 20. storočia pohrozila sultánovi prevratom ďalšia skupina ústavných reformátorov z Výboru jednoty a pokroku a Abdulhamidova vláda sa skončila.
K najtemnejšiemu obdobiu moderného Turecka došlo v rokoch 1976 až 1980, keď množstvo krajne ľavicových a krajne pravicových mestských partizánskych skupín vyvolalo vlnu politického násilia s viac než 5 000 obeťami na životoch. Toto obdobie sa skončilo až po tom, čo sa po štátnom prevrate zmocnila vlády nad krajinou armáda. Násilie potom utíchlo.
O dvadsať rokov neskôr sa militantný islamista Recep Tayyip Erdogan zaviazal radikálne zreformovať tureckú demokraciu a urobiť z nej neoddeliteľnú súčasť Európy – prostredníctvom plného členstva v Európskej únii. No dvadsať rokov po tomto záväzku zostáva turecká demokracia taká vzdialená od európskych občianskych slobôd, demokratickej kultúry a vyvažujúcich sa prvkov moci, ako bola aj Abduhamidova ríša v roku 1876.
Erdogan pod hrozbou sankcií z EÚ v novembri takticky vyhlásil, že „budúcnosť Turecka je v Európe“ a že „v krátkom čase budú nasledovať demokratické a ekonomické reformy“. Dňa 10. januára zopakoval, že Turecko chce „v novom roku začať novú kapitolu vzťahov z EÚ“. Turecko tvrdilo, že je opäť na ceste reformného programu.
Opozičný poslanec Utku Çakırözer medzitým uviedol, že za prvých 15 dní roku 2021 bolo fyzicky napadnutých päť novinárov a osobností verejného života. Povedal: „Táto hanebná beztrestnosť fyzických útokov by sa mala skončiť.“
Tri z týchto útokov boli obzvlášť príznačné. V prvom incidente zaútočil na bývalého predsedu opozičnej strany Budúcnosť Selçuka Özdağa pred jeho domom gang piatich mužov. Útočníci vyzbrojení palicami zasiahli Özdağa do hlavy a musel byť následne rýchlo prevezený na pohotovosť. Súčasný predseda strany Budúcnosť a bývalý premiér Ahmet Davutoğlu vyhlásil, že ide o „politický teror“. Özdağ zrejme popudzoval podporovateľov Erdoğanovho ultranacionalistického koaličného partnera MHP. Predstaviteľ MHP útočníkom „zagratuloval“.
Ultranacionalisti zaútočili aj na novinára Orhana Uğuroğlu a televízneho moderátora Afşina Hatipoğlu. Fanúšikov MHP totiž popudzovala ich činnosť kritická k Erdoganovi. Uğuroğlu 13. januára spravil rozhovor s Özdağom.
Policajné riaditeľstvo v Ankare na twitteri uviedlo, že traja podozriví útočníci boli vzatí do väzby a že polícia pátra po štvrtom. Pred chytením štvrtého boli však títo traja prepustení. Polícii je ťažké dôverovať, keď Erdoganova vláda totálne zlyháva v trestaní zločinov namierených voči jeho oponentom.
Videozáznam z útoku na opozičného politika Selçuka Özdağa z 15. januára 2021 v Ankare.
Výbor na ochranu novinárov vo svojej správe z februára 2020 upozornil, že k takémuto násiliu dochádza po niekoľkoročnom prenasledovaní a väznení novinárov kritických voči vládnej strane alebo jej politickým spojencom. Výbor uviedol: „Hoci sa v minulom roku nepodarilo určiť jasný motív útokov, miestne novinárske združenia tvrdia, že vďaka všeobecne nepriateľskej atmosfére je novinárske povolanie rizikovejšie. Miestne novinárske odbory v máji pre tureckú redakciu BBC uviedli, že k násiliu dochádza čiastočne kvôli atmosfére beztrestnosti, keďže úrady násilie účinne nevyšetrujú, vláda cieli svoju kritiku na novinárov a útoky verejne neodsudzuje.“
Komentátor Mehmet Ocaktan v článku prerozprával nedávne príklady toho, ako turecké súdy protiústavne odmietali plniť rozhodnutia vynesené vyššími súdmi, napríklad tureckým Najvyšším súdom a Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), a nakoniec dodal: „Ak reformy chápete takto, … potom k tomu niet čo povedať.“ Nadpis článku zvolil sarkasticky: „Prosíme vás, nerobte reformy!“ Keďže ku všetkým týmto represiám a násiliu dochádza po tom, čo sa Erdogan zaviazal k demokratickým reformám, potom radšej nereformujte, nezhoršujte veci ešte viac.
Turecká organizácia Expression Interrupted vo svojej správe z 29. decembra bezútešne poznamenáva: „Spomedzi všetkých 47 členských štátov Rady Európy práve Turecko najviac porušuje slobodu prejavu v zmysle článku 10 Dohovoru o ľudských právach. Z 845 rozsudkov ESĽP vydaných v rokoch 1959 až 2019 bolo 356 vynesených proti Turecku. Je to takmer 5-krát viac ako proti druhému Rusku.“
Správa ďalej uvádza: „Turecko je na prvom mieste aj v rebríčku porušovania práv týkajúcich sa všetkých článkov Dohovoru. ‚Súd vydal v rokoch 1959 až 2019 22 535 rozhodnutí, z ktorých 3 645 bolo namierených voči Turecku, je teda krajinou, voči ktorej ESĽP vyniesol najviac rozhodnutí.‘ V súčasnosti sa čaká na rozhodnutie súdu v 5 231 prípadoch, pričom 689 z nich je namierených voči Turecku.“
Jeden a pol storočia po osmanskom reformnom úsilí a viac ako 15 rokov po začiatku prístupových rokovaní s EÚ je Turecko vzdialenejšie od členstva v klube bohatých než kedykoľvek predtým.
Autor patrí medzi najvýznamnejších tureckých novinárov. Po Erdoganových čistkách bol v roku 2017 prepustený z denníka Hürriyet, pre ktorý pracoval 29 rokov. Je spolupracovníkom inštitútu Middle East Forum.
Pôvodný text: Turkish Reforms: From Imperial Repression to Thuggish State. Uverejnené v spolupráci s Gatestone Institute, preložil Lukáš Obšitník.