Erdogan sľuboval reformy, jeho kritici však stále čelia fyzickým útokom
Tureckí policajti počas zrážky so študentmi na Bogazici University v Istanbule 2. februára 2021. Študenti protestujú voči vymenovaniu provládneho politika Meliha Bulua za rektora a žiadajú, aby si univerzita mohla zvoliť rektora sama. Foto: TASR/AP 
Európsky súd pre ľudské práva vyniesol za posledných 60 rokov proti Turecku takmer päťkrát viac rozsudkov ako proti Rusku.
Politická cesta Turkov na Západ sa začala pred sto rokmi, ale Turecko je dnes univerzálnym demokratickým hodnotám vzdialené rovnako, ako bola Osmanská ríša počas svojho rozpadu. Podobnosť medzi neúspešnými osmanskými a terajšími tureckými reformami stojí za pozornosť.
Počas posledných 150 rokov boli okrem budovania železničných sietí na ríšskej pôde zavedené aj systémy registrácie obyvateľstva a kontrola nad tlačou. V roku 1898 bola založená aj prvá miestna moderná právnická fakulta. K najdôležitejším reformám došlo v oblasti vzdelávania: bolo založené množstvo odborných škôl v oblastiach ako právo, umenie, remeslá, stavebníctvo, veterinárstvo, colníctvo, poľnohospodárstvo či jazykoveda.
Sultán Abdulhamid II. čelil západnému tlaku, aby zreformoval svoju ríšu. Dňa 23. decembra 1876 bola slávnostne vyhlásená osmanská ústava, ktorá mala za cieľ získať si srdcia a mysle veľkých európskych mocností. No len čo tlak zvonka pominul, platnosť ústavy bola pozastavená a jej autor bol z krajiny vyhostený. Začiatkom 20. storočia pohrozila sultánovi prevratom ďalšia skupina ústavných reformátorov z Výboru jednoty a pokroku a Abdulhamidova vláda sa skončila.