Nie je možné pýšiť sa mučeníkom nacistickej diktatúry Dietrichom Bonhoefferom, ktorý sa priamo podieľal na neúspešnom atentáte na Adolfa Hitlera a zároveň prehlásiť, že Biela légia zašla priďaleko. Píše generálny biskup Evanjelickej cirkvi a.v. Ivan Eľko.

Rok 2021 prináša spomienky na ďalšie historické medzníky, ktoré sa zapísali do politických a kultúrnych dejín Slovenska. Dotkli sa aj osudu našej cirkvi, našich komunít a rodín, i nás samotných.

Práve pred sto rokmi, zvláštne, že takmer paralelne s trenčianskoteplickou synodou, sa 16. januára 1921 v Ľubochni a 17. januára v Ružomberku konal zjazd národnostne, politicky i charakterovo pestrej palety marxisticky zmýšľajúcich aktivistov, formálne sa označujúcich ako „sociálna demokracia“. Okrem snahy zjednotiť komunistické hnutie na Slovensku bolo ich úlohou rozhodnúť, aký smer politickej práce budú praktizovať: či západný, snažiaci sa v podobe frakcie sociálnej demokracie etablovať v parlamente a meniť pomery cez systematickú politickú prácu zvnútra, alebo sovietsky, ktorý bol odhodlaný pomery meniť nezmieriteľnou revolúciou, ktorá si pre dosiahnutie svojich cieľov nevyberá prostriedky. Teda známou „diktatúrou proletariátu“.

Komunistický leták z roku 1929. Foto: wikimedia

Stojíme, samozrejme, na úplne opačnej strane, akú predstavoval tento zjazd. Emocionálne k nemu necítime absolútne žiadnu blízkosť, ba naopak. Avšak fakty, viažuce sa k nemu a ďalšie ľudské osudy jeho protagonistov sú svojím spôsobom zaujímavé. Neraz tragické, pretože boľševické strany mali vždy charakter mocenských klanov, v ktorých nová elita vždy nemilosrdne likvidovala tú starú. Zaznamenajme však, že prítomní napokon vytvorili prvú organizovanú boľševickú stranu na Slovensku. Prihlásili sa tiež k radikálnemu boľševickému politickému konceptu, teda k princípom deklarovaným kongresom Komunistickej internacionály z Moskvy v lete 1920. Ten určil, že celosvetové komunistické hnutie bude riadené priamo z Moskvy a osobou V. I. Lenina. Vyžadoval absolútnu poslušnosť, vyjadrenú mocenskou pyramídou „demokratického centralizmu“. Nariadil rozchod s akýmikoľvek umiernenými formami politického boja.

Ešte v máji toho istého roku vznikla v Prahe aj na pôdoryse ľubochnianskeho zjazdu Komunistická strana Československa. Oddelila sa od sociálnej demokracie, prežila prvé vnútrostranícke intrigy a palácové prevraty. Vykonala prvé čistky vo svojich radoch a zlikvidovala prvých svojich vlastných – nepohodlných. Vždy hrala s najpopulistickejšími kartami. Oproti reálnej chudobe ponúkala utopistickú, no fascinujúcu víziu raja na zemi. Ježiša predstavovala ako prvého komunistu, Bibliu ako príručku triedneho boja. Nemeckí fašisti jej boli raz bratskou stranou, inokedy nezmieriteľným nepriateľom. Raz sa stavala na stranu národnostných menšín, inokedy ich zbavovala ľudských práv. Vždy tak, ako diktovala Moskva. Domáce komunistické strany boli iba vysunutými úradmi moskovských, v rozmeroch globálnej boľševickej revolúcie zmýšľajúcich totalitných vodcov. Vo voľbách v roku 1935 KSČ dostala bezmála 900-tisíc hlasov. Podarilo sa jej skonštruovať mýtus o svojej výhradnej úlohe pri víťazstve nad fašizmom v druhej svetovej vojne. Prežíva politickú konjunktúru a vo februári 1948 získava totálnu kontrolu nad životom a dianím v Československu.

Foto: wikimedia

Začala sa diktatúra proletariátu v praxi. Trvala štyridsať rokov. Priniesla zaseknutie sa Československa v jeho prirodzenom civilizačnom vývoji, spustenie železnej opony. Vytrhnutie našej krajiny zo všetkých prirodzených západoeurópskych kontextov a prežívanie so statusom kolónie zaostalého Sovietskeho zväzu. Nerešpektovanie občianskych, ľudských, politických a náboženských práv a slobôd. Podriadenie všetkého a všetkých marxisticko-leninskému videniu sveta. Policajno-donášačský systém, založený na strachu, výhodách a servilnosti. Poštátňovanie, pomstu „buržujom“, „kulakom“ a pracovné tábory. Obrovské množstvo popravených, väznených, perzekvovaných z politických dôvodov, alebo dôvodov svedomia či viery. Vlnu emigrácie. Zmarené životy, nenaplnené talenty, rozvrat kontinuity miestnych a rodinných materiálnych, kultúrnych a duchovných tradícií. Orwellovskú prítomnosť „Strany“ a jej vodcov vo všetkých oblastiach ľudského života. Programový ateizmus. Dozor štátu nad cirkvami. Nadovšetko sa jej s temným majstrovstvom podarí vytvoriť masovú ilúziu, že práve toto je šťastie, takto je to správne a v poriadku. Že práve socialistický občan je ten spokojný. A že ktokoľvek, kto sa v budúcnosti pozrie dozadu, povie si, že „nebolo to až tak zlé“. Vedľa „osvienčimskej lži“ tu bude navždy jestvovať aj lož „o dobrom socializme“.

Na túto dejovú líniu nadväzuje druhá, s historickým jubileom viažucim sa k 20. februáru 1951. Toho dňa nad ránom boli na nádvorí Krajského súdu v Bratislave popravení obesením traja vysokoškoláci, úprimne presvedčení katolíci Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Boli súčasťou mamutieho procesu, v ktorom bolo obžalovaných 66 osôb a odsúdených 48 z nich. Oni traja na trest smrti, jedna osoba na doživotie a ostatní spolu na 363 rokov väzenia. Mnohí ani netušili prečo. V priebehu väzby a výsluchov sa často odohrávalo mučenie.

Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Foto: Matúš Zajac

Traja popravení i mnohí ďalší z postihnutých boli členmi tzv. Bielej légie. Bola to ilegálna organizácia, ktorá sa v mene zachovania demokracie, ľudských práv a slobôd svojpomocne snažila postaviť komunizmu na Slovensku. Snažila sa hatiť jeho šírenie, varovať pred jeho klamstvami, pomáhať postihnutým či vykonávať protiakcie. Jej činnosť sa začala už v čase po druhej svetovej vojne, keď jej protagonisti rozoznali nebezpečenstvo šíriaceho sa komunizmu. Vyvrcholila týmto súdnym procesom a popravami, no doznievala ešte ďalších päť až desať rokov.

Biela légia nemala jednotnú organizačnú štruktúru, riadenie a spôsoby aktivizovania sa. Jej príslušníci napríklad v prihraničných oblastiach Rakúska pomáhali osobám, ktoré sa snažili emigrovať. Zabezpečovali slobodné rozhlasové vysielanie z Rakúska. Vykonávali kontakt medzi osobami v Rakúsku a na Slovensku. Šírili protikomunistickú tlač, informácie a podporovali ľudí v miestnom odpore voči praktikám komunistov. V čase násilnej kolektivizácie vysvetľovali, povzbudzovali a zastávali sa postihnutých. Áno, vykonávali aj sabotážne akcie, keď napríklad ničili miestne rozhlasové siete, a tak znemožňovali šírenie propagandistických vysielaní. Biela légia bola i ozbrojená. Došlo i na streľbu a na výbuchy náloží. Na kartu odpovedala rovnakou kartou. Živila nádej, že raz príde pomoc zo strany slobodného sveta. Sklamaná sa jej nedočkala. Aj ona bola, samozrejme, infiltrovaná eštébákmi. Niekedy nebolo možné rozoznať jednoduchého, presvedčeného nekomunistického vlastenca od nasadeného provokatéra. Čestné motívy sa miešali s falošnými. Kúkoľ sa ťažko oddeľoval od pšenice. 

Možno nám naše svedomie hovorí, že členovia Bielej légie zašli v svojom odpore voči komunistickej diktatúre už priďaleko. Že sa nemali postaviť voči zlu násilím. Buďme ale v hodnotení dôslední. Nie je možné sa na jednej strane pýšiť mučeníkom nacistickej diktatúry Dietrichom Bonhoefferom, ktorý sa priamo podieľal na (neúspešnom) atentáte na Adolfa Hitlera a zároveň prehlásiť, že Biela légia zašla priďaleko.

Je faktom, že činnosť Bielej légie nenašla masovejšiu odozvu v radoch Evanjelickej cirkvi. V niekoľkých závažných skutočnostiach nejestvovala potrebná zhoda. Napríklad v hodnotení úrovne demokracie vo vojnovom Slovenskom štáte, keď evanjelici mali skúsenosť s vlastnou, konfesionálne ladenou diskrimináciou, či nesúhlasili s potláčaním ľudských práv (protest proti deportáciám Židov a ukrývanie prenasledovaných). Tiež v hodnotení činnosti kontroverznej Hlinkovej gardy či v hodnotení zmyslu Slovenského národného povstania. Evanjelici tiež hodnotili povojnový návrat pomerov medzivojnovej republiky ako vítanú rekonštrukciu liberálnej parlamentnej demokracie v Československu. Príslušníci Bielej légie boli za konzervatívnejší model štátu, s väčším využívaním oficiálnej katolíckej cirkevnej náuky pri koncipovaní najmä sociálnej a kultúrnej politiky. Ale predovšetkým otvorene poukazovali na fatálne nebezpečenstvo etablovania sa komunizmu. Február 1948 napokon rovnako zomlel a zmietol jedných i druhých. Biela légia sa mu snažila ešte nejakú dobu zúfalo čeliť, aj za cenu násilného odporu. A mnohých obetí.

Zľava Viliam Široký, Klement Gottwald a Zdeněk Fierlinger počas osláv prvého výročia oslobodenia Bratislavy vojakmi Červenej armády. Foto: Jozef Teslík/TASR

Pri 70. výročí vykonania brutálnej politickej popravy mladých mužov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, chceme dať na chvíľu bokom ideologické, konfesionálne a iné hodnotenia činnosti Bielej légie. Stojíme od všetkého tohto oprostení, iba ako ľudské bytosti, ktoré majú svoju od Boha odvodenú a Bohom darovanú dôstojnosť, hodnotu, slobodu a túžby. Chceme vzdať úctu obetiam komunistického režimu. Všetkým zabitým, väzneným, perzekvovaným, postihnutým, poníženým. Nech už konfesionálne, politicky a ľudsky patrili kdekoľvek – aj keď osobne sa cítime byť spätí hlavne s tými z radov evanjelikov. Jedni v čase, keď sa za to tvrdo platilo, zdvihli svoj hlas na ochranu ľudských a občianskych práv a slobôd. Iní iba pokojne žili, konali si svoju prácu a poslanie, ale aj tak na nich všemocná „Strana“ ukázala a oni za to museli zaplatiť. Bolo to kruté, nespravodlivé, zlé.

Stojíme v tichu, s úctou, vo vnútornom pohnutí. Na temnom pozadí politického titanizmu, primitívnej mocenskej pýchy a ľudskej surovosti vnímame, ako žiaria nekonečné rozmery čistej Božej lásky, ktorá sa odkryla a dala sa spoznať svetu v kríži Pána Ježiša Krista. Spomíname. Nezabúdame.

Text vyšiel pôvodne na stránke Ecav, vychádza so súhlasom pána biskupa.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.