Pred 70 rokmi popravili v Bratislave troch mladým mužov, ktorí sa svojimi činmi postavili proti nastupujúcemu komunizmu na Slovensku. Represívna podstata režimu nedávala aktívnym ľuďom s kresťanským svetonázorom a vlasteneckým cítením žiadne šance na normálny život. Púčik, Tunega a Tesár stáli pri zrode hnutia Biela légia.

Protikomunistické hnutie nenásilného odporu Biela légia – názvom pripomínajúce protiboľševické biele hnutie v Rusku v 20. rokoch 20. storočia – sa rodilo v špecifickom kontexte povojnového bipolárneho sveta a postupnej boľševizácie Slovenska len postupne. Jeho zrod ovplyvnilo niekoľko základných faktorov. Predovšetkým treba spomenúť vznik slovenského politického exilu ako nového fenoménu v moderných slovenských dejinách, ktorého zápas sa neviedol výlučne za obnovu slovenskej štátnosti, ale predovšetkým proti komunistickej ideológii vo všeobecnosti, ako aj konkrétnym komunistickým režimom.

Zakladateľ a hlavný protagonista Bielej légie Jozef Vicen síce nepatril ani k skupine takzvaných sovistov Ferdinanda Ďurčanského, ani k Slovenskej národnej rade v zahraničí reorganizovanej Karolom Sidorom. Jeho prvé kroky v rakúskom exile v roku 1946 však viedli k organizátorom Slovenského revolučného odboja, ktorý sa zameriaval na spravodajskú činnosť, a jeho jednotliví členovia už veľmi skoro po skončení vojny začali v americkej a francúzskej okupačnej zóne Rakúska budovať často v spolupráci s francúzskymi či americkými vojenskými rozviedkami vlastné agentúrno-kuriérske siete.

Cieľom a zmyslom týchto sietí bola preprava ľudí cez hranice, ktorým na Slovensku hrozili perzekúcie, preprava exilových tlačovín, získavanie informácií z prostredia bezpečnostných orgánov, armády a iných zložiek spoločnosti. Vicen bol teda do veľkej miery solitérom, vlastnú spravodajskú sieť, v ktorej pracovali aj neskoršie obete justičnej vraždy z februára 1951, Anton Tunega a Albert Púčik, budoval prevažne spolu s Jozefom Mikulom a americkým dôstojníkom vojenskej kontrarozviedky CIC Paulom Lyonsom.

Ďalším dôležitým faktorom pre vznik fenoménu protikomunistického odboja boli rastúce perzekúcie zo strany najskôr takzvaného ľudovodemokratického, neskôr už otvorene komunistického režimu. Netreba zabúdať na skutočnosť, že bezpečnostný aparát mali už od roku 1945 v rukách komunisti a vo vyšetrovacích väzbách VI., neskôr VII. odboru Povereníctva vnútra sa páchali na zaistencoch neskutočné zverstvá.

Keď v decembri 1945 zaistili Alberta Púčika spolu so skupinou Štefana Chalmovského a ďalších 80 prevažne mladých ľudí z rôznych ilegálnych skupín, kruté vyšetrovanie si vyžiadalo prvú obeť na živote Tibora Benčíka. Tú možno pripísať teroru bezpečnostných zložiek ovládaných komunistami. Po prepustení z vyšetrovacej väzby takmer po roku Púčikovi vlastne ani nezostávalo nič iné, než pokračovať v odbojovej činnosti alebo ujsť do zahraničia, pretože ho sústavne sledovala tajná služba. Represívna povaha režimu nedávala mladým ľuďom s kresťanským svetonázorom a vlasteneckým cítením žiadne šance na normálny život.

Cieľom nebol návrat k režimu spred roku 1945

Kresťanský svetonázor bol do veľkej miery tým kľúčovým faktorom, pre ktorý sa mladí ľudia rozhodli pre nenásilný a neozbrojený odpor. Tu treba tiež spomenúť, že ozbrojený odboj bol v rokoch 1944 – 1956 neoddeliteľnou súčasťou protikomunistického odporu v takmer celej Východnej Európe. Stačí spomenúť lesných bratov v pobaltských štátoch, Ukrajinskú povstaleckú armádu, poľskú Armiu Krajowu, rôzne odbojové skupiny v Rumunsku či hnutie lesných partizánov v Bulharsku a Albánsku. Na Slovensku sa ozbrojený odpor ujal len čiastočne predovšetkým v radoch bývalých vojakov Slovenskej armády, neskôr Československej ľudovej armády, ktorí po prevzatí totálnej moci komunistami vo februári 1948 zväčša dezertovali.

Priatelia z detstva Púčik, Tunega a Tesár vyrastali v katolíckom prostredí, boli organizovaní v katolíckom skautingu a Orlovi a neskôr sa stali členmi Hlinkovej mládeže (okrem Tesára, ktorý nebol organizovaný nikde). Ani jeden z nich nebol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany alebo Hlinkovej gardy, a hoci počas vysokoškolského štúdia patrili k frekventantom Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže, nemožno ich označiť ako exponentov ľudáckeho režimu, na to boli príliš mladí. Neobstojí téza, podľa ktorej sa prívrženci jednej totality mali stať obeťami totality druhej.

Trom mladým ľuďom nešlo o obnovenie aj tak neobnoviteľných štruktúr autoritatívneho režimu z minulosti. V nových podmienkach, pre ktoré bola charakteristická rozpínavosť komunistickej strany a jej aparátu a zostrujúci sa bipolárny konflikt, bojovali za demokratický systém, slobodu, ako aj štátnu suverenitu. Ideový základ odporu tvorilo tiež známe vianočné posolstvo Pia XII. na Vianoce 1944, v ktorom pápež jasne definoval, za akých okolností je demokratický systém prijateľný pre Katolícku cirkev.

Cieľom bolo odstránenie komunizmu

Stúpenci Bielej légie sa jasne dištancovali aj od nacistickej ideológie. Podľa smerníc Štefana Chalmovského, ktoré Púčik a Tunega rozmnožovali a ktoré sa stali autentickým dokladom zmýšľania celej skupiny, sa vychádzalo z dvojakého nebezpečenstva. V smerniciach sa doslovne písalo, že „nášmu národu hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz mu hrozí tak isto strašné nebezpečie: zotročenie boľševickým komunizmom…“

Cieľom odboja bolo 1. odstránenie komunizmu, 2. udržanie kresťanského svetonázoru, 3. zavedenie sociálneho poriadku a 4. nastolenie skutočného demokratického režimu a obnovenie samostatného demokratického slovenského štátu ako súčasti širšej európskej federácie. Na záver treba ešte spomenúť, že to bola kresťanská viera v živého Boha, ktorá troch odsúdencov v tragických dňoch pred vykonaním popravy zachránila pred zúfalstvom. Ako vieme, pôvodne doživotný trest bol na návrh zástupcu Štátnej prokuratúry Antona Rašlu rekvalifikovaný na trest smrti.

Vykonaný trest smrti obesením na nádvorí Justičného paláca v Bratislave v skorých ranných hodinách ponurého 20. februára 1951 predstavoval pre Vicena, ktorý od roku 1946 žil v rakúskom exile, obrovský šok a nenahraditeľnú stratu priateľov a súputníkov. Už samo zatknutie skupiny ho primalo uvažovať o zásadnej zmene protikomunistickej činnosti a ukončenia životunebezpečného vysielania vlastných agentov-kuriérov cez ostnatý drôt pozdĺž československých štátnych hraníc.

Vicen sa preto zameral na rozhlasové vysielanie pomocou vysielačky s rovnomenným názvom Biela légia, ktorú sa mu podarilo skonštruovať s pomocou finančného daru Slovenskej ligy v Amerike a technicky nadaného Dezidera Murgaša. Vysielanie sa začalo v apríli 1950 a s prestávkami pokračovalo až do mája 1955, pričom hlavným cieľom bola podpora civilného nenásilného odporu voči režimu.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0