Aký význam mala táto polozabudnutá predchodkyňa bernolákovčiny? Pripomeňme si ju práve dnes, na Medzinárodný deň materinského jazyka.

Spisovná slovenčina sa nerodila ľahko, za svoju dlhú históriu prešla bohatým historickým vývojom i mnohými úskaliami. Zo škôl si isto pamätáme súperenie západoslovenskej bernolákovčiny so stredoslovenskou štúrovčinou. I to, ktorý variant nakoniec uspel a stal sa základom pre spisovnú slovenčinu, ktorú používame dodnes.

Bernolákovčina ako skorší pokus o spisovnú slovenčinu nevznikla vo vákuu. Problematika pestovania slovenského jazyka sa spomína u autorov prinajmenšom od 17. storočia. Na um nám príde významný slovenský humanista, básnik a učiteľ Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 –1615).

Išlo o jedného z našich najvýznamnejších humanistických vzdelancov, ktorý pôsobil aj ako profesor a dekan Filozofickej fakulty i prorektor Karlovej univerzity v Prahe. Ako prvý taktiež spísal systematickú gramatiku českého jazyka v diele Grammaticae Bohemicae ad leges… v roku 1603.

Túto knihu venoval českej, moravskej a slovenskej mládeži (iuventuti Bohemiae, Moraviae, Slavonicae), pričom sa významne zaslúžila o formovanie českého spisovného jazyka i národného povedomia. Autor však nezabúda ani na svoj rodný jazyk a v knihe karhá Slovákov, že zanedbávajú vzdelanie a nepestujú svoj materinský jazyk.

Nedostatok vlastenectva

Iný národne uvedomelý autor bol Daniel Sinapius-Horčička (1640 – 1688), písal mnohé diela v latinčine a slovenčine. Práve v nich často velebí slovenský jazyk a širokým vrstvám vyčíta nedostatok vlastenectva.

Napriek širokému využívaniu rôznych foriem terajšej slovenčiny, ako aj poukazovanie na problematiku slovenského jazyka, snaha o tvorbu jednotnej spisovnej formy prišla až v 18. storočí.

Všeobecne sa za prvý pokus o kodifikáciu slovenčiny považuje bernolákovčina, podľa osobnosti Antona Bernoláka. Ten ju predstavil v roku 1787 v diele Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, s pripojeným opisom Orthographia. Gramatiku spisovnej slovenčiny postavenej na západoslovenskom nárečí opísal o tri roky neskôr v knihe Grammatica Slavica.

Menej známa je však takzvaná kamaldulská slovenčina. Nešlo o štandardizovanie slovenčiny v pravom slova zmysle. Väčšinou sa používa termín variant kultúrnej západoslovenčiny a považuje sa za akéhosi predchodcu bernolákovčiny.

Názov dostala podľa rehole kamaldulov, ktorí v tejto slovenčine používali vlastné pravopisné a gramatické pravidlá, opísané v diele známom ako Kamaldulský slovník (Syllabus dicionarij latino-slavonicus…). Kniha má 948 strán rukopisu a je dnes uložená v Univerzitnej knižnici v Budapešti.

Prvý preklad Biblie

Významným dielom je aj prvý známy preklad celého Svätého písma do slovenčiny, takzvaná Kamaldulská Biblia (Písma Swaté Biblie Slowenské aneb Písma Swatého částka I-II) z rokov 1756 až 1759/1760. Dielo je dnes uložené v Arcibiskupskom paláci v Trnave a autorstvo sa pripisuje mníchovi Romualdovi Hadbavnému.

Kamaldulskí mnísi v tom čase fungovali na Slovensku na dvoch miestach – na Zobore pri Nitre a v Červenom Kláštore. Podľa archívneho výskumu Ivana Chalupeckého je na zozname knižnice Červeného Kláštora uvedený spomínaný slovník už v roku 1752. Predpokladá preto, že aj preklad Biblie vznikol tu.

Jazyk samého prekladu však podľa niektorých zdrojov odkazuje skôr na vznik v okolí Nitry – nesie znaky západoslovenského nárečia, používaného v okolí tohto starobylého slovenského mesta. Zachovaný čistopis sa taktiež našiel na západnom Slovensku – konkrétne v obci Cífer.  

„Preklad kamaldulských mníchov sa vyznačuje úsilím používať formy a výrazy bežnej slovenskej hovorenej reči, s výraznými západoslovenskými prvkami i niektorými zaužívanými knižnými jazykovými prvkami českého pôvodu. Je to jazyk vypestovaný a ustálený v prostredí vzdelancov západoslovenského kultúrneho okruhu, používaný v písomnostiach aj za oblasťou tohto okruhu. Tento jazyk sa stal základom bernolákovčiny, prvého slovenského spisovného jazyka,“ píše sa na stránke Slavistického ústavu Jána Stanislava.

Predchodkyňa Bernoláka

Kamaldulská slovenčina teda mohla predstavovať významný pomocný stupeň pre bernolákovčinu. Jej význam sa však nekončí len tam – ako už bolo spomenuté, Kamaldulská Biblia je prvým celkovým prekladom Svätého písma do slovenčiny. Do objavenia kamaldulského prekladu sa za prvý slovenský preklad považovalo dielo Juraja Palkoviča z rokov 1829 až 1832.

Prirodzene, rôzne zlomkové preklady sú známe aj pred 18. storočím. „V knižnici v Ostrihome sa zachoval rukopis z evanjelia podľa Jána z roku 1469, o ktorom odborníci tvrdia, že ide o preklad slovenského pôvodu,“ podotýka napríklad Jan Chryzostom kardinál Korec. Túto časť rukopisu tam mal zanechať Martin Hamuljak.

V konečnom dôsledku na Slovensku prevážila štúrovčina, založená na stredoslovenskom nárečí. Napriek tomu by sme si mali pripomínať aj snahy kamaldulských mníchov – tiež významne prispeli k snahám o náš spisovný jazyk.

Evanjelium podľa Matúša v Kalmadulskej Biblii.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.