Už je to rok, čo na nás začali pomaly dopadať kvapky informácií o novom víruse. A potom začalo pršať a pršať a po letnej prestávke pršalo ešte viac a viac. Až napokon z toho máme riadnu potopu. A zdá sa, že prší stále. 

Na začiatku sa zdalo, že to bude len taký sezónny dážď. Ako vravia ľudia na východe: monzún. A nikto nepovažoval za potrebné stavať si nejakú archu na záchranu. V dnešnej dobe? Keď sa zdalo všetko zabezpečené a poistené?

„Toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“

Gn 9, 8 – 11

Kedysi žil človek, ktorého poznáme pod menom Noe. A on bol pozvaný nielen žiť ako ostatní ľudia, teda pracovať a oddychovať, predávať a kupovať, ženiť sa a vydávať, ale aj stavať koráb. A bol mnohým na srandu. Iným na posmech. Ale nikomu na inšpiráciu. Až do dňa, keď prišla potopa. Vtedy by mnohí radi vošli niekam, kde by sa črtala záchrana, ale nikde nebolo to miesto. Voda, ktorá sa objavila, bola všade a zatopila všetko a všetkých. Spravodlivých aj nespravodlivých, veľkých aj malých.

Noe nestaval koráb sám. Pomáhali mu v tom ďalší ľudia, jeho rodina. Trvalo to dlho, ale nakoniec sa im to podarilo stihnúť. Noe sa nezachránil sám, v starom príbehu čítame, že sa zachránilo osem ľudí.

Mnohí čakajú, čo bude tým korábom dnes. A kto ho postaví? A striehnu, aby si stihli zabezpečiť miesto na ňom. Za akúkoľvek cenu. 

A pritom je jasné, že ten koráb, tú archu staviame všetci spoločne. Nie je to len nejaký zázračný liek vymyslený vedou, ani sprostredkovaný zdravotným systémom, ani predložený politickým portfóliom. Je to skôr o prístupe človeka. Každého. A o uvedomení si pozvania, že každý je potrebný. Že každý sa môžeme podieľať svojím príspevkom. Čím viac sa zapojíme, tým väčší ten koráb bude. A čím väčší bude, tým viac je tu nádej, že sa zachráni viac ľudí. 

Áno, deje sa to za neustáleho dažďa, za počtu obetí, ktoré nikto nevráti späť. Ale nevieme mať všetko vo svojich rukách. Neporučíme dažďu a vetru, ani v 21. storočí nie. Ale spolu sa podieľať, hľadať spoločný prístup, to by sme mohli ako-tak zvládnuť.

Biblický príbeh o potope nás učí tomu, že človek je nepoučiteľný. Chvíľku si niečo pamätá a potom ľahko zabudne. Noe sa po tom, čo prežil, opil a jeho synovia pokračovali v konaní zla.

Zdá sa, akoby ten jediný, kto sa „poučil“, je Boh. A aj preto uzavrel s človekom dohodu. Ale to už je iná téma.

Myšlienka na záver

Keď sa chceš zachrániť, pamätaj na druhých. Nikto sa nezachráni sám. Potrebujeme sa navzájom.

Denné povzbudenia môžete počúvať aj ako podcasty.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.