Ak chcete disponovať nejakými informáciami, tak sa musíte stretávať s ich nositeľmi, reaguje riaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Pčolinský na obvinenia, ktoré o ňom šíril bývalý šéf kontrarozviedky Peter Tóth.

Novinárske prostredie sa stále celkom nespamätalo z toho, že šéf tajnej služby dáva rozhovory. Ide o stratégiu?

Je to stratégia, ktorá nám vyplýva aj z programového vyhlásenia vlády, kde sa hovorí o väčšej otvorenosti spravodajskej služby voči vonkajšiemu svetu. Jeden z komunikačných kanálov je aj komunikácia prostredníctvom médií, a to aj formou rozhovorov, tak sa ho snažíme využívať, najmä po tom, ako sa zverejnia správy o činnosti služby a treba k nim niečo dovysvetliť. Zároveň si myslím, že spravodajská služba v 21. storočí v demokratickom štáte by mala o veciach, o ktorých hovoriť môže, komunikovať s verejnosťou. Takže preto to robím.

Mal som na mysli skôr taktický alebo spravodajský záujem, vzhľadom na vašu povesť mýtickej bytosti, ktorá sa pohybuje medzi stromami…

Každý predsa žije v nejakom prostredí a s nejakými ľuďmi sa stretáva, niekde pracuje, niečomu sa venuje. Nie som úplne nepopísaný list, bol som aktívny vo verejnej službe aj pred tým, ako som zastával verejnú funkciu, tak mi to nie je úplne cudzie komunikovať s médiami. Pred 23 rokmi som bol hovorcom politickej strany, teda niektorých novinárov doteraz poznám. Možno moji predchodcovia mali nejaké obavy, ja obavu nemám a snažím sa veci vysvetliť. Máme z toho aj nejaké výhody, pretože momentálne dochádza všade ku generačnej obnove, a my hľadáme tiež nejakých nových príslušníkov.

Robíme to teda aj preto, aby sme mladým ľuďom vysvetlili, čo je našou prácou, pretože málokto si prečíta zákon. Napríklad v priebehu minulého roka, a to asi aj vďaka tomu, že viacej komunikujeme prostredníctvom sociálnych médií, stúpol záujem o prácu v SIS o 77 percent. Odkedy sme spustili Facebook, až do konca roka stúpol záujem o 100 percent.

Nehlásia sa k vám skôr dobrodruhovia?

Je viac-menej jedno, kto sa hlási, pretože na vstup do SIS treba prejsť pomerne náročným výberovým konaním. Nakoniec berieme vždy len toho, kto spĺňa zákonné podmienky a je vhodný na danú voľnú funkciu. Činí to asi 5 percent z uchádzačov.

Novinári doteraz nemali žiadny kontakt ani so živou dušou zvnútra SIS, aspoň nie oficiálne. Tom Nicholson dokonca v jednom článku spomenul, že mu prišla reakcia od hovorcu bez mena. Teraz sám šéf robí rozhovory, a teda je za tým trochu šok a hľadá sa za tým nejaký konšpiračný úmysel.  

Nie je žiadne konšpiračné zdôvodnenie, jednoducho nám to vyplýva z programového vyhlásenia vlády. Druhá vec je, že spravodajské služby na celom svete komunikujú s verejnosťou, napríklad aj CIA. Zároveň pomerne novou témou je komunikácia s verejnosťou cez sociálne siete a spravodajské služby navzájom komunikujú o svojich skúsenostiach, niekomu sa napríklad osvedčilo používať Facebook. Ďalší spôsob je napríklad vytvoriť si skupinu novinárov, ktorým poskytujú informácie s uvedením zdroja ako „zdroj z vládnych kruhov“. Iní zase robia videá na YouTube. My sa snažíme nájsť nejaké „best practice“ riešenie, pretože niečo, čo funguje v Estónsku, nemusí fungovať u nás a naopak. Inšpirujeme sa teda aj v zahraničí.

Čiže v tomto ste sa inšpirovali v zahraničí?

Nie, je to moje rozhodnutie, inšpirujeme sa len v konkrétnych službách.

Absolvovali ste aj nejaký špeciálny komunikačný kurz?

Nie, takéto kurzy neabsolvujem, pretože ten, kto by ma mal niečo učiť, by musel vedieť presne o tom, čo robíme, a to nemôžeme povedať. Druhá vec je, že mám už takmer 43 rokov, s médiami som pracoval od roku 1997 a už nejakým spôsobom tuším, čo médiá očakávajú a akým spôsobom mám hovoriť. Niektorým sa to síce nezdá, ale v zásade ma to až tak veľmi netrápi, pretože kritický postoj k väčšej otvorenosti zaujali tí, ktorí sa v tejto oblasti nikdy nerealizovali, alebo takí, ktorí sú mentálne niekde dvadsať rokov pozadu a nevšimli si, že doba sa dávno zmenila a spravodajské služby po celom svete komunikujú a informujú o cestách svojich šéfov, dokonca aj o niektorých prípadoch.

V prostredí spravodajských služieb a agentov sa na to ale hľadí aj trochu cez prsty, že sa komunikuje až príliš.

Keďže viem, čo robíme, viem aj to, čo môžeme komunikovať, o čom smieme hovoriť a o čom nesmieme hovoriť, prostredie na to môže hľadieť akokoľvek. Ja viem, čo robím a prečo to robím, pretože je to súčasť našej práce.

Čiže aj keď ste zverejnili informáciu, že máte rozpracovaných 20 sudcov, tak to bola taktika?

Malo to svoj význam. Dozvedeli ste sa síce, že 20 sudcov, ale nič viac ste sa nedozvedeli. Pre nás to ale malo iný význam.

Neskôr ste povedali, že vaším záujmom bolo, aby sa oni upratali sami akousi samoreguláciou, keď vedia, že ste ich rozpracovali. Je z toho už teda aj nejaký výsledok, ktorý máte pozitívne zanalyzovaný?

Keď má niekto v úmysle niečo, čo je v rozpore so zákonom a SIS povie, že toto je jedna z našich priorít, ktorým sa venujeme, ten človek sa zamyslí, či v tom chce pokračovať. Aj ľudia, ktorí s ním spolupracujú, sa zamyslia, či s ním budú po takomto vyhlásení spolupracovať. Malo by to mať aj nejaký ten preventívny účinok. To je celé.

Ale či to už aj malo, keďže ste povedali, že to „malo svoj význam“?

Niečo malo. Malo to mať význam aj v inej oblasti ako v tej, o ktorej hovoríme, ale to už nechám na vás, aby ste na to prišli.

Logicky išlo o sudcov, ktorých nezmietla akcia Búrka, pri ktorých boli iba indície a nie dôkazy.

Spravodajská služba zbiera spravodajské informácie a nezabezpečuje dôkazy pre trestné konanie. To nie je našou úlohou. Čo sa týka akcie Búrka, existuje tam určitý personálny prienik.

Vráťme sa ešte na chvíľu späť k vašej osobnosti. Vy ste vstupovali do politického prostredia KDH v 90-tych rokoch…

Bolo to ešte v decembri 1989 pri zakladaní kresťanskodemokratických klubov, vstupoval som ako 12-ročný. To bol môj politický začiatok, keď som ako žiak základnej školy robil pri zakladaní klubov kultúrny program v okrese Vranov nad Topľou.

Rozhodli ste sa tak s vaším bratom aj pod vplyvom svojej mamy?

Politika zaujímala nielen moju mamu, ale celú moju rodinu. Ja s mamou sme boli vtedy na dlhé roky aktívnejší, či v mládežníckej organizácii, či neskôr aj v centrále politickej strany. Brat sa zaujímal o politiku, ale angažovať sa začal až po roku 2015.

Ktorí ľudia vás v KDH vtedy formovali?

Ja som do roku 1996 nežil v Bratislave. Prišiel som až na vysokú školu, dovtedy som vnímal najmä predstaviteľov KDH a vtedajšej protimečiarovskej opozície. Keď prišli do okresu, ja som sa zúčastňoval mítingov a sprevádzal som ich počas návštev. Inak som poznal skôr lokálnych politikov. Z okresu Vranov pochádza napríklad aj Ján Figeľ, s ním som v tom čase tiež komunikoval. Keď som prišiel študovať do Bratislavy, hneď som sa zapojil do diania. Ľudia, od ktorých som sa najviac naučil, boli Ján Čarnogurský, Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Hrušovský, teda celá tá plejáda ľudí, ktorí boli v tom čase lídrami opozičného hnutia proti mečiarizmu.

Vladimír Pčolinský. Foto: Róbert Valent

Neskôr ste zakotvili v skupine, ktorá sa vytvorila okolo Vladimíra Palka, z ktorej vzišlo viacero dodnes verejne a politicky silných osobností. Až sa zdá, že z KDH je to jediné, čo prežilo vo verejnej sfére, hoci pozoruhodne rozvetveným spôsobom. Šéf tajnej služby, minister práce Milan Krajniak, šéf špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic – pričom jeho bývalý podriadený, tiež z prostredia KDH, je generálny prokurátor. Mnohí majú obavy, či tu nevzniklo akési mocenské centrum, ktoré by vedelo zneužiť situáciu.

Na paranoju sú asi nejaké lieky, ale ja sa necítim byť odborníkom na psychické poruchy, takže to neviem nejako bližšie komentovať. Nikdy som nebol zástanca konšpiračných teórií. Ľudia sa jednoducho nejako poznajú, v nejakom čase sa stretli, potom sa rozchádzajú a opäť schádzajú. To je normálny kolobeh života. Ešte aj tie inštitúcie, o ktorých ste hovorili, sú úplne rozdielne.

Do akých čias sa datuje váš záujem práve o sféru bezpečnostného prostredia?

Zaujímalo ma to už od začiatku, teda od roku 1990. Čítal som knihy, sledoval televízne diskusie, jednoducho ma to z nejakého dôvodu priťahovalo.

V tom čase bola práve táto oblasť silným aktívom KDH, ešte za pána Pittnera, potom okolo Palka, a myslím, že tam bola aj celkom silná spolupráca s Jánom Langošom, federálnym ministrom vnútra, aj keď nebol z KDH. Zaujalo vás to aj preto, že práve v prostredí KDH sa v tom čase ponúkal prienik do siločiar tohto bezpečnostného prostredia?

V mojom prípade rozhodne áno, pretože ja som sa hneď od volieb, keď padol mečiarizmus, stal blízkym spolupracovníkom Vladimíra Palka, ktorý sa stal predsedom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť. Neskôr som bol jeho poslaneckým asistentom, a keďže som ho sprevádzal po rôznych návštevách vojenských útvarov či policajných riaditeľstiev, tak to bolo prirodzené. Najpodstatnejšie ale bolo, že keď som spolu s ním v roku 2002 išiel na ministerstvo vnútra, kde som pôsobil štyri roky ako generálny riaditeľ kancelárie ministra, mal som možnosť zvnútra spoznať stovky policajtov, hasičov či zamestnancov ministerstva, systém ich práce, problémy, s ktorými sa stretávajú či medziľudské vzťahy. To bol najpodstatnejší impulz, prečo ma táto oblasť dodnes najviac priťahuje.

Mohlo v tom byť aj čosi chlapčenské? Ak dobre rátam, tak ste mali stále niečo po dvadsiatke.

Nie, ja som nebol nikdy nejaký militaristický typ, len ma zaujímali bezpečnosť a médiá.

S týmito nadobudnutými skúsenosťami a vzťahmi ste sa ich neskôr snažili budovať a cielene pestovať naďalej?

Istotne nie, pretože to, že sa poznáte so všetkými, ešte nemusí znamenať nič. Mal som aj obdobie, keď som sa venoval akademickej sfére, možno aj preto teraz viac komunikujem, ako sme boli predtým zvyknutí. Prichádzalo to prirodzene, tieto kontakty som cielene nevyhľadával. Keď som bol mimo tejto oblasti, tak som ich k životu nepotreboval.

Keď Sme rodina v rámci koaličných dohôd dostala do vienka tajnú službu, tak niečo muselo rozhodnúť o tom, že práve vy budete jej šéfom.

Rozhodla znalosť prostredia, ľudí. Vedel som, ako funguje systém bezpečnostných zložiek a ktoré funkcie má plniť. To bola jediná vec, ktorá rozhodla.

Pre politické strany je dôležité, aby mali niekoho, kto dokáže z úzadia komunikovať s každou sférou rôznych záujmových siločiar, aj s tými nepriateľskými. Ak treba niečo odkomunikovať, aby tam mali koho poslať, koho aj vypočujú. Vy sa vďaka dlhodobo pestovaným vzťahom v takomto prostredí nepovažujete za tento typ?

Neviem, ako na túto otázku odpovedať.

Narážam na istú mytológiu okolo vašej osoby, za ktorú síce z veľkej časti môže Peter Tóth, ale stretávam sa aj v prostredí agentov, že niektorí majú obavy z toho, že si dlhšie pestujete vlastné kruhy.

Ak chcete disponovať nejakými informáciami, tak sa musíte stretávať s ich nositeľmi. Ak by som sa napríklad stretával nejaký dlhší čas s vami a vy by ste mali nejaké informácie, o ktorých sa chcete rozprávať, tak by som ich pravdepodobne vedel. Ak by som však chcel aj nejaké iné informácie, tak by som sa musel stretávať aj s niekým iným. To je prirodzená záležitosť. Každý má nejaké vzťahy a každý niekoho pozná.

Je pravda, že ste komunikovali napríklad aj s Milanom Lučanským?

Milana Lučanského som spoznal niekedy v roku 2003 a potom som s ním bol nejakých 15 minút v roku 2019 alebo 2018. Ja som nemal ani jeho telefónne číslo. Potom som ho stretol ešte na mojom vymenovaní a raz na bezpečnostnej rade. Takže dohromady asi štyrikrát v živote.

Keď sa ešte v koalícii hľadal adept na nového šéfa polície, a vtedy dočasný riaditeľ Milan Lučanský už naznačoval, že by mal záujem, špekulovalo sa, že práve Sme rodina by ho mohla podporovať.

Ale ja nerozhodujem o straníckej politike Sme rodina, pretože ja som nikdy nebol jej členom. Ak sa ma niekto pýtal na názor na nejaké javy, udalosti alebo ľudí, tak som povedal, ale keď sa nikto nepýtal, tak som nehovoril.

Takže vy nie ste ten, kto formuje bezpečnostnú politiku strany Sme rodina? Ak teda nejakú má?

Teraz určite nie, pretože som v služobnom pomere. Bezpečnostná politika strán – to je komplikovaná záležitosť. Buď máte predstaviteľov politickej strany, ktorí sa angažujú alebo majú politické, a zároveň bezpečnostné funkcie, či už v parlamente, alebo niekde v exekutíve, alebo ich nemáte a venujete sa iným rezortom. Závisí to vždy od programových priorít danej strany a toho, či má personálne kapacity na obsadenie takýchto funkcií.

Vladimír Pčolinský. Foto: Róbert Valent

Aké boli podľa vás prapôvodné ambície Milana Lučanského, ešte pred tým, než ho vzali do väzenia?

Ja neviem, aké mal ambície, keďže som sa s ním o tom nikdy nerozprával. Ako som hovoril, stretli sme sa v apríli 2020 na mojom vymenovaní a potom v júli na Bezpečnostnej rade Slovenskej republiky, kde sme sa pozdravili. On tam hovoril o nejakej štatistike trestnej činnosti a ja som hovoril o problematike SIS, ale nikdy sme nemali nejaký osobný rozhovor. Ja som s ním nebol kamarát alebo niekto, s kým by sa radil.

Peter Tóth voči vám vystupuje nepriateľsky, no zverejnili ste SMS-ku, ktorú vám krátko po vražde Jána a Martiny poslal, z ktorej vyplýva, že ste spolu mali akýsi familiárny vzťah.

Nebol medzi nami žiadny familiárny vzťah, ani dnes nie je. Petra Tótha som vnímal od začiatku 90-tych rokov ako kvalitného opozičného novinára, v roku 1994 som ho prvýkrát stretol na nejakom predvolebnom futbalovom zápase, keď kandidoval zo 150. miesta kandidátky KDH, tuším hral brankára.  

Potom som ho naživo videl až v deň, keď som ho stretol s Marianom Kočnerom a Zuzanou Tománkovou v hoteli Crowne Plaza v Bratislave [Pčolinský zverejnil ich fotografiu, pozn. red.], následne nato asi o dva dni v obchodnom centre. Bol tam s nejakými ľuďmi a keď som išiel okolo, tak prišiel ku mne a povedal, že by sme sa mohli teda aj zoznámiť, keď som už zverejnil tú fotografiu s Kočnerom. Vymenili sme si nejaké ironické poznámky a následne povedal, že o mne píše nejaký článok, na čo som mu povedal, že si môže písať, čo chce.

Raz mi napísal, či nemám informácie, v akom zdravotnom stave je novinár Róbert Žitňanský, keďže oni mali nejaké historické vzťahy, tak som mu napísal, čo som vedel, že je v ťažkom stave v nemocnici.

Neskôr sa mi ozval až po vražde, čo ma prekvapilo, tú správu som aj zverejnil. Potom sa ukázalo, že spolupracoval s Kočnerom a že dával sledovať nejakých ľudí vrátane mňa. Z mojej strany nasledovala séria trestných oznámení a z jeho strany kvantum konšpiračných článkov. V živote som s ním nehovoril dlhšie ako jednu minútu.

Miroslav Kriak, ktorého si najal na sledovanie pre Kočnera, počas výsluchu povedal, že sa domnieval, že si ho v skutočnosti najala tajná služba. Je možné, že prostredie agentov môže mať stále pocit, že Peter Tóth sprostredkovane pracuje pre službu?

Akože teraz?

Ak by mal Kriak pravdu, tak sa zdá, že Peter Tóth má medzi agentmi stále povesť, že pracuje pre službu.

Podľa mňa Kriak klamal od začiatku, vedel, že robil „sledovačku“ na zákazku pre Tótha a tieto „príbehy“ o tom, že sa domnieval, že to robí pre tajnú službu, sú úplný balast. To je veľmi hlúpa a primitívna obrana z jeho strany, aby mu nebola prišitá účasť na vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. A obzvlášť v prípade človeka, ktorý vedel, ako to funguje, pretože pracoval na sledovacom útvare. Vedel, že spravodajská služba, aj policajti, aj vojaci disponujú vlastným sledovacím útvarom a nepotrebujú si na to najímať jedného Kriaka a ďalších dvoch pomerne neschopných ľudí.

Podľa vás chcel iba využiť Tóthov mediálny imidž tajného agenta?

Neviem, čo využíval, ale bola to absolútne tupá výhovorka.

Ako je to dnes s vašou subordináciou? Donedávna sa šéf tajnej služby považoval za premiérsku nomináciu…

Nie. Zákon hovorí jasne – riaditeľa SIS vymenováva prezident republiky na návrh vlády. Úlohy riaditeľovi SIS ukladá Bezpečnostná rada Slovenskej republiky prostredníctvom svojho predsedu.

Neformálne sme boli zvyknutí, že ide o premiérsku nomináciu, čo sa však zmenilo počas posledných dvoch vlád.

Ale mňa navrhol predseda vlády.

Koalícia si rozdeľuje vplyv.

Ja som nebol členom žiadnej politickej strany. Teda predtým, ako som bol vymenovaný.

Dvaja členovia strany Sme rodina sú vaši príbuzní, tiež predpokladám, že s Borisom Kollárom ste nepretrhli všetky väzby.

Nie, takto to nie je ani s ďalšími ústavnými činiteľmi. Tých väzieb mi pribudlo skôr preto, že mojou úlohou je s nimi spolupracovať a poskytovať im podklady pre ich rozhodnutia.

A nie je vám Boris Kollár najbližší spomedzi ústavných činiteľov?

Ústavná činiteľka je aj moja manželka a tá je mi bližšia ako Boris Kollár.

Ide práve o túto osobnú blízkosť k strane Sme rodina. Nerozprávate sa s manželkou a bratom o práci?

Nie. Manželku zaujímajú iné veci.

Ona má doma šéfa tajnej služby a nie je zvedavá, čo bolo v robote?

Nie, nemá na to dôvod a ani by som jej nič nepovedal.

V akom stave ste našli tajnú službu, keď ste prišli? Zaskočilo vás niečo?

Nič ma nezaskočilo, bola približne v takom stave, ako som aj očakával. Bolo tu veľa šikovných a talentovaných ľudí, služba mala navonok celkom dobré meno. Akurát niektoré priority boli nastavené trochu inak, ako ich vidím ja.

Napríklad sledovať vnútornú bezpečnosť a organizované skupiny? Je to jedna z tých priorít, ktoré boli zanedbávané?

Napríklad.

Našli ste tu aj ľudí, ktorí boli podozriví z účelovej práce pre niekoho?

Mal som nejaké indície na nejakých ľudí a čo som vedel, to som vyriešil.

Znamená to, že tí ľudia tu už nepracujú?

Venujú sa iným veciam.

Teda sú preradení na inú agendu?

Je viacero možností, ako sa vysporiadať s ľuďmi, o ktorých máte isté indície, keď možno nerobili naplno, čo mali robiť alebo robili niečo iné. Jedna z možností je aj odchod zo spravodajskej služby.

V jednom prípade ste spomenuli očakávanie, že sa u toho človeka v krátkom čase otvorí jeho minulosť a že z toho nebude šťastný.

Môže sa to stať, ale to je vec orgánov činných v trestnom konaní.

Ešte sa tak nestalo?

Nemyslím si.

Keď dnes na dennej báze vidíme zatýkať ľudí z bezpečnostného prostredia, neobávate sa, že vám to začne vybuchovať aj tu? Tak, ako to bolo v prípade Borisa Beňu. Predsa len, kajúcnici tie štruktúry opisujú hodne zoširoka a tam už to zasahuje do všetkých bezpečnostných štruktúr.

Môže sa to stať, ale čo s tým urobím?

Ako dlho sa poznáte s Borisom Beňom?

Myslím si, že od roku 2010, keď sa stal krajským riaditeľom Policajného zboru v Banskej Bystrici.

Postúpil z pozície zástupcu okresného riaditeľa v priebehu jedného roka. To bol vtedy celkom rýchly postup.

To nie je taký rýchly postup. Je to len jeden stupeň, medzi okresným a krajským riaditeľom.

Krátko nato sa stal šéfom inšpekcie na ministerstve vnútra, ešte kým ste boli šéfom organizačného odboru ministra Lipšica.

Áno, asi po roku.

Daniel Lipšic ho ako advokát obhajoval. Vy ste si ho krátko predtým vybrali za svojho námestníka. Zdá sa, že tam sú celkom slušné väzby.

Áno, poznali sme sa predsa desať rokov.

Dá sa povedať, že tá väzba bola až priateľská?

Áno.

Ako si vysvetľujete, že ho zobrali v rámci akcie Judáš?

Tam treba skúmať jeho skutky, o ktoré ide. A hlavne sa treba pozrieť, ako to dopadne. Ja nepoznám žiadne podrobnosti z vyšetrovania, keďže nás nikto neoslovil.  

Zdá sa, že ho podozrievajú z nejakej formy spolupráce s organizovanými úplatkovými schémami.

Nič také som z uznesení, ktoré mi boli doručené, nečítal.

A vieme niečo viac?

Ja neviem. Okrem základnej informácie o skutkoch, ktoré sa mu pripisovali, nemám žiadnu ďalšiu informáciu.

A dôverujete mu naďalej?

S dôverou si počkám na výsledky vyšetrovania.

Čiže je možné, že vás to aj zaskočilo? Že bol niekým iným, než ste si mysleli?

Bol som prekvapený, trochu. To znamená, že som zvyknutý na čokoľvek, čo sa okolo mňa deje. Už ani neviem, čo by ma mohlo prekvapiť.

Druhú časť rozhovoru vám Štandard prinesie už čoskoro.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.