Tento príhovor zaznel na trnavskom pochode Za slušné Slovensko, verejnej spomienke na Jána Kuciaka. Odpusťte drobný pátos, bolo to pár týždňov po vražde. Vtedy sme ešte netušili, čo tragédia prinesie, ani kto je vrahom.

S Janom Kuciakom som sa poznal len kratučko a vlastne na mňa asi ani nemohol mať pekné spomienky. Prišiel som vtedy do Hospodárskych novín ako relatívne skúsený novinár v čase, keď on bol len začínajúcim reportérom krátko po škole. Keďže Jano mal na starosti moju prvú orientáciu v priestore, ukázal mi aj svoj stôl, ktorý mal byť po novom môj. Vtedy mi došlo, že som ho zrejme na analytickom oddelení nahradil na pozícii a jeho kvôli mne prevelia na spravodajstvo.

Keďže túto súvislosť predo mnou diskrétne tajili, myslím, že som sa ho na to priamo spýtal, ale on bol veľmi korektný a len mávol rukou. Jeho skromnosť sa mi teraz asi navždy vryje do srdca. Krátko na to od nás odišiel, klasická spravodajská práca prirodzene nemohla naplniť jeho vysoké túžby. Ďalej som sledoval jeho prácu pod najlepším učiteľom, ktorého mohol v investigatíve dostať, Marekom Vagovičom, ktorý sa svojho času čosi podobné snažil (neúspešne) vykresať aj zo mňa. Kvalita Janovej práce viditeľne rástla, a preto som si nemusel robiť výčitky, že som ho kedysi niekde nahradil. 

Som kresťan a so stratou ľudí, ktorých som poznal, sa dokážem vyrovnať iba duchovne. Nijako inak to nedokážem, smrť je bez toho až príliš definitívna, až príliš nezmyselná. Ako jej dať zmysel? Myslím, že Janko s Martinou by boli radi, keď ani pre nás neodídu len tak kamsi do prázdna.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.