Tento príhovor zaznel na trnavskom pochode Za slušné Slovensko, verejnej spomienke na Jána Kuciaka. Odpusťte drobný pátos, bolo to pár týždňov po vražde. Vtedy sme ešte netušili, čo tragédia prinesie, ani kto je vrahom.

S Janom Kuciakom som sa poznal len kratučko a vlastne na mňa asi ani nemohol mať pekné spomienky. Prišiel som vtedy do Hospodárskych novín ako relatívne skúsený novinár v čase, keď on bol len začínajúcim reportérom krátko po škole. Keďže Jano mal na starosti moju prvú orientáciu v priestore, ukázal mi aj svoj stôl, ktorý mal byť po novom môj. Vtedy mi došlo, že som ho zrejme na analytickom oddelení nahradil na pozícii a jeho kvôli mne prevelia na spravodajstvo.

Keďže túto súvislosť predo mnou diskrétne tajili, myslím, že som sa ho na to priamo spýtal, ale on bol veľmi korektný a len mávol rukou. Jeho skromnosť sa mi teraz asi navždy vryje do srdca. Krátko na to od nás odišiel, klasická spravodajská práca prirodzene nemohla naplniť jeho vysoké túžby. Ďalej som sledoval jeho prácu pod najlepším učiteľom, ktorého mohol v investigatíve dostať, Marekom Vagovičom, ktorý sa svojho času čosi podobné snažil (neúspešne) vykresať aj zo mňa. Kvalita Janovej práce viditeľne rástla, a preto som si nemusel robiť výčitky, že som ho kedysi niekde nahradil. 

Som kresťan a so stratou ľudí, ktorých som poznal, sa dokážem vyrovnať iba duchovne. Nijako inak to nedokážem, smrť je bez toho až príliš definitívna, až príliš nezmyselná. Ako jej dať zmysel? Myslím, že Janko s Martinou by boli radi, keď ani pre nás neodídu len tak kamsi do prázdna.

Verím, že tento náš nevinný párik dnes odpočíva v náručí toho Najnevinnejšieho a posiela nám doslova evanjeliový odkaz. Janko mal totiž veľa spoločného s tým, v koho blízkosti sa dnes nachádza.

Pripomeňme si ten najdôležitejší okamih našich dejín, keď Nevinný musel zomrieť rukou Nepriateľa, aby svet mohol byť spasený. Keď diabol cynicky pribíjal Pána Ježiša na kríž, bol si tak veľmi istý, že Pravdu umlčí a on, stelesňujúci Zlo, definitívne zvíťazí. No práve v tej chvíli diabol padol do vlastnej pasce.

Nie je to predsa aj Jankov príbeh? Vrah, ktorý v onú stredu podvečer vstúpil do Jankovho domu, si bol tak veľmi sebaistý. Aj všetci oligarchovia a zlodeji sa u nás cítili neohrození.

Až podnes. Všetci tí, ktorých podvody Janko odhaľoval, vrátane ich mocných priateľov, majú dnes autentický strach, že na nich dopadne ruka zákona. Vedeli by sme si to predstaviť predtým, než ktosi z nich vylial krv nevinného baránka?  

Aj dnes, tak ako pred dvetisíc rokmi, volá nevinná krv do neba. Pán Ježiš musel zomrieť rukou nepriateľa, aby mohol ostatných zachrániť. Aj Jankova obeta nám dnes vykupuje čosi dôležité: pravda už viac nezostane na Slovensku umlčaná.

Keď nevinný disident Silvester Krčméry čelil na súde zločinnej moci, – nie nepodobnej tej, ktorej do tváre na okamih hľadel aj Janko Kuciak – odvetil komunistom: „Vy máte moc, my máme pravdu! … Kto má moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo ukrižovať. Ale pravda dosiaľ vždy vstala a vstane z mŕtvych!“

Ak sme doteraz mlčali pri ohromných únosoch nášho štátu, proti čomu Janko tak intenzívne bojoval, a svojim mlčaním sme sa všetci stali spoluvinníkmi, dnes už mlčať nesmieme. Aby Jankova obeta, hoci nedobrovoľná, mala zmysel, jeho smrť musí zahýbať všetkým inštitucionálnym zlom, ktoré je v tomto štáte hlboko zakorenené. Toto je skutočný Jankov vrah a my ho nesmieme nechať ujsť pred spravodlivosťou.

Každý mladý zapálený novinár, hoci si to neprizná, túži svojimi článkami poslať na smetisko dejín nelegitímnu moc. Janko je jediný slovenský novinár, ktorému sa to môže podariť, hoci až potom, ako sa prebudil do nového Života. Ale či sa mu to skutočne podarí, dnes záleží len na nás.

Nehanbime sa to priznať: na nás dnes záleží, či sa Janko stane jednou z najpamätnejších osobností našich novodobých dejín. Keď dokončíme jeho prácu a nenecháme korupciu a zločin na najvyšších miestach ďalej otravovať rieku našej slobody. Chceme jemu a jeho snúbenici dnes na hrob okrem kytíc priniesť aj takúto poctu?

Janko tomu obetoval život. Dnes sme na rade my. Či sme novinári, študenti alebo jednoducho voliči: sme ochotní byť spoluautormi jeho posledného, nedokončeného článku?

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.