Učiteľka a podcasterka Mária Škovierová: Otváram dvere a pozývam ľudí

Hovorí o sebe, že žije svoje vysnené učiteľské povolanie a skauting ju na to pripravil lepšie ako vysoká škola. Svojim žiakom chce prejavovať úctu a byť im viac priateľkou ako mamou. Pochádza z gréckokatolíckej rodiny, je členkou líderského tímu kresťanskej komunity Eben Ezer a podieľa sa na vedení modlitebného domu Elaion. 

Poznáme sa niekoľko rokov, no stále ma dokáže prekvapiť originálnym a pozitívnym prístupom k životu, duchovnou hĺbkou i jedinečným humorom. Ako čerstvá držiteľka zlatej plakety prof. Janského za darovanie krvi môže cestovať v bratislavskej MHD zadarmo. Už 18 rokov učiteľka nemčiny a telesnej výchovy na Gymnáziu sv. Uršule, po novom aj podcasterka, Mária Škovierová.

Ako prežívaš svoje „vysnené povolanie” učiteľky v čase lockdownov a online výučby?

Je to povolanie, do ktorého som išla s tým, že nebude nuda a stále sa tam niečo mení. A zase sa niečo zmenilo. Musíme sa na to nastaviť, naučiť sa nové veci. Je to výzva a to ma na tom baví. Ale úprimne musím tiež povedať, že toto dištančné učenie je stále len „z núdze cnosť“ a je to veľmi, veľmi náročné pre učiteľov, študentov a často aj rodičov.

Ako vyzerá v súčasnej situácii tvoj pracovný deň? 

Každý deň vyzerá inak. Predtým som mala rozvrh hodín, ráno som vstala a šla do práce, teraz je to celé nepravidelné. Niekedy mám hodiny až na obed, teda prácu si organizujem sama, čo je veľká výzva, a niekedy začínam učiť hneď ráno. Vždy ma čaká príprava online hodín, učenie, oprava domácich úloh a potom príprava na ďalší deň. Môžem si to však nastaviť, ako chcem, takže môj deň sa niekedy začína modlitbou a behom v lese.

Čo ti pomáha udržať sa v určitom životnom tempe aj v čase lockdownu? Spomínaný beh v lese?

Uvedomila som si, že je potrebné mať aktivity, ktoré mi pomôžu udržať tempo, už to nejde samo od seba. Človek si ich musí vedome premyslieť a nastaviť. U mňa je to modlitba, mať čas stíšiť sa, spracovať veci, byť s Bohom. Ďalej je to šport alebo to, že idem von. Snažím sa hýbať každý deň alebo aspoň trikrát za týždeň. Aj kvôli zdraviu, no aj kvôli psychohygiene. Dôležitý je pre mňa aj kontakt s priateľkami. Neostať sama. Buď si s niekým zavolám, alebo si napíšeme a keď sa dá, ideme do lesa. Stále sa snažím udržiavať blízke vzťahy.

Je pre teba pripraviť sa na online hodinu náročnejšie ako na bežnú vyučovaciu hodinu? Ako takáto príprava vyzerá? 

Myslím si, že príprava na online vyučovanie nie je náročnejšia. Prezenčné vyučovanie je ako 45-minútové divadelné predstavenie, je tam celý človek. Treba sa hýbať, písať, komunikovať so študentami. Pri online výučbe je to trochu sploštené. Ťažko zmerateľná, ale dôležitá časť prípravy je niečo vymyslieť, byť kreatívny. Sedím, pozerám si materiály, ktoré mám, niečo hľadám na internete. Vyžaduje si to naozaj viac kreativity.

Dá sa vyučovať telesnú výchovu online? 

Je to naozaj špecifická výzva. Pri telesnej výchove je potrebné byť spolu a hýbať sa. Preto teraz vyučujeme teoretickú telesnú výchovu a to si vyžaduje veľkú dávku kreativity. Snažím sa o to, aby to bola hodina, na ktorej sa študenti budú cítiť dobre, bude ich to baviť a bude to mať zmysel aj pre ich vzťahy. Dohodla som sa s nimi, že urobíme niečo, čo nás navzájom obohatí a všetci sa niečo nové naučíme. Prinesú to oni a ja ich za to ohodnotím. Vymysleli sme si rôzne témy, ktoré potom prezentovali. Bolo to super a ja sama som sa dozvedela nové veci. 

Napríklad?

Dali sme si tému netradičné športy, s ktorými sme sa bežne na telocviku nestretli. Každý si vytvoril prezentáciu o niečom, čo ho zaujalo, kde to vzniklo, vysvetlil pravidlá. Ako ďalšiu tému som vymyslela zaujímavé inšpiratívne osobnosti v športe. Ja som si pripravila prvú prezentáciu o Emilovi Zátopkovi, sama som sa veľa dozvedela, bol to veľmi zaujímavý človek. Majú to byť osobnosti, ktoré sa prebojovali z ťažkých vecí a dokázali v športe niečo dosiahnuť. Ľudské príbehy sú vždy inšpirujúce, zaujímavé a zároveň sa to týka športu. 

Takže spoločné cvičenie cez obrazovku sa nekoná? 

Zdalo sa mi, že by sa pri tom študenti mohli cítiť trápne a možno aj ja. (úsmev) Druhá vec je, že moje hodiny bývajú najmä v poobedných hodinách, takže cvičenie by bolo náročné a asi aj nezdravé. Okrem teoretickej časti sa vždy dohodneme, kto si dáva aký záväzok ohľadom športu. Vždy sa ich potom pýtam, ako sa im to podarilo, a tým pádom sa spolu aj príjemne porozprávame. Niektorí sa naozaj počas tohto lockdownu vyšvihli. Aj študenti, od ktorých som to nečakala, začali pravidelne cvičiť, našli si nejaké videá alebo si chodia zabehať. Niektorí, ba priam väčšina, ma naozaj potešili. 

A ako je to s nemčinou. Je niečo, čo vie študentov motivovať učiť sa aj v tomto čase práve tento jazyk?

Je to výzva, lebo stretávam mnoho študentov, ktorí k nemčine nemajú vzťah, alebo prídu na prvú vyučovaciu hodinu s tým, že „nemčinu nemám rád a nič z nej neviem,” napriek tomu, že sa s ňou stretávali už niekoľko rokov. Mojím prvým cieľom už aj počas prezenčnej výučby bolo pomôcť im vytvoriť si pozitívny vzťah k tomuto jazyku. Keď ľudia odídu zo školy s tým, že majú radi nemčinu a sú ochotní pokračovať v nej, som šťastná. Ak sa mi toto podarilo už v čase prezenčnej výučby, dá sa to aj v online ďalej rozvíjať. Mám aj študentov, ktorí sú v nemčine dobrí a máme dobrý vzťah. S nimi je to radosť a môžem im dávať aj úlohy, ktoré by sme pri normálnej výučbe neabsolvovali. S tými, ktorí sú v nemčine len začiatočníci, je to ťažký boj. Angličtina je všade okolo nás, ale nemčina je pre nich nepríťažlivá. Niektoré veci sú v online veľmi ťažké. 

V čom spočívajú najväčšie výzvy pri online vyučovaní?

Veľkou výzvou pre študentov aj učiteľov je nájsť si vlastnú cestu, ako týmto prejsť. Nevzdať sa a zároveň sa neodpáliť, neznechutiť. Pre učiteľov je náročné nájsť spôsob, ako učiť online a pre študentov je výzvou sebadisciplína. Myslím si, že niektorí dodnes nenašli ten správny time management, aby im to išlo. Najväčšie výzvy online vyučovania sú podľa mňa vzťahy. Nejako ich udržiavať, neprestať ich žiť. V online to nebude nikdy úplne „ono”, no dôležité je to nevzdať. Mám triednické hodiny, kde by som mala preberať nejaké témy, no vždy sa so študentmi len rozprávame o tom, ako sa majú, kto čo ťažké prežíva, čo sa komu podarilo, za čo sú vďační a vymýšľam otázky tohto typu. 

Druhou veľkou výzvou je veriť, že to, čo teraz robím, má zmysel. Že má zmysel dobre učiť, vymýšľať kreatívne veci a pripravovať kvalitné hodiny napriek tomu, že to niektorí študenti ignorujú, niektorí podvádzajú a ja sama mám pocit, že sa nič nenaučili. To je bežný pocit učiteľa. Je dôležité ostať v nádeji, že to má zmysel, hoci nevieme, kedy sa toto obdobie skončí. Ďalšia výzva je ostať vďačný za to, čo mám. 

Pri online vyučovaní má veľa študentov vypnuté kamery, buď z technických alebo iných dôvodov. Aké je to pre učiteľov? Dá sa nejako motivovať študentov, aby si kamery zapli?

Veľmi sa o to snažím, no je to ťažké. Reálne sa stáva, že je viac detí v rodine a aj rodičia sú na home office. Je ťažké posúdiť, či je študent len vychytralý lenivec, ktorý si vypol kameru, alebo má naozaj problém a technicky mu to nejde. Mojou taktikou je ich vždy poprosiť, nech si zapnú kamery, lebo mne sa veľmi ťažko pracuje, keď sa pozerám len na nejaké písmenká. Vysvetlím im svoje pocity a postoj – aby bola pre nás všetkých hodina príjemnejšia, kto len trochu môžete, zapnite si kamery. A vždy sa to aj udeje, zapnú sa viacerí. Je to zase o komunikácii, o vzťahu, o povzbudení. A treba vedieť prijať aj to, keď sa to nedá a neostať znechutený.

Dá sa povedať, že online výučba má aj nejaké pozitíva?

Je tam veľa pozitívneho, no treba to hľadať. Nás učiteľov toto online vyučovanie prinútilo učiť sa nové veci, vyjsť zo svojho komfortu, zo strachu voči technickým novinkám a tomu, na čo sme neboli zvyknutí. Ja sama sa s technikou veľmi „nepriatelím” a veci mám rada naživo, no prišla táto výzva a aj ja som sa musela prekonať. Tiež som musela začať premýšľať, ako hodiny viesť inak, robiť veci, ktoré by sme na klasickom vyučovaní nikdy nerobili. Jasné, že sú aj chvíle, keď máme chuť sa na to celé vykašľať a sme frustrovaní predstavou, dokedy to ešte celé potrvá.

Vstúpili ste ako učitelia do tejto druhej vlny pandémie lepšie pripravení, v porovnaní s prvou vlnou? 

Rozhodne sme lepšie pripravení. A hlavne aj vedenie našej školy. Veľmi ich obdivujem za to ohromné množstvo práce, ktoré urobili pre to, aby naša škola fungovala. Aj keď sme na jeseň normálne začali učiť, už sa pripravovali na druhý lockdown. Napríklad, viacerým učiteľom zabezpečili grafické tablety, s ktorými môžeme opravovať písomky a domáce úlohy omnoho rýchlejšie ako v prvej vlne. Pripravili pre nás inštruktážne videá a maily, v ktorých máme skvele vysvetlené, ako má čo fungovať. Je za tým kvantum práce a mám pocit, že sú na telefóne aj na mailoch deň-noc, na všetko nám odpovedajú. Zároveň si všímam, že si viac cenia našu prácu, vedia, že je to ťažké. Vnímam na našom gymnáziu väčšiu súdržnosť aj podporu. Dostávam podporu od vedenia školy a ja ich takisto ešte viac obdivujem. 

Si súčasťou kresťanskej komunity Eben Ezer a vedenie školy vás oslovilo pomôcť pri duchovnej formácii študentov. Ako ste sa k tomu dostali?

Mnohí z našej komunity vyšli práve z tohto gymnázia. Pred viac ako 20 rokmi tu vzniklo naše spoločenstvo z niekoľkých študentov, ktorí sa tu stretli. Chceme slúžiť tam, kde sme dostali… Vnímame ako naše poslanie venovať sa mladým ľuďom, ktorí sú vo fáze života, kedy sa rozhodujú, či Boh áno alebo nie. 

Ako to vyzerá v súčasnej situácii?

V prvej vlne sme sa snažili nestratiť kontakt so študentmi, keďže na našej škole je dlhoročná tradícia piatkovej modlitby chvál počas veľkej prestávky. Je dobrovoľná, môže tam prísť, kto chce, trvá 20 – 25 minút. Kaplnka bola celé roky plná, chodilo tam veľa študentov a modlili sme sa spolu. Počas prvej vlny som každý piatok streamovala 20-minútové chvály z našich lamačských lesov. Bolo to fajn, prichádzali dobré reakcie, dokonca sa s deťmi modlili aj niektorí rodičia. Teraz je pre nás veľkou otázkou, čo ďalej. Spočiatku sme si mysleli, že lockdown prejde a potom to rozbehneme. Mali sme plán, že na jar sa budú diať duchovné obnovy a ďalšie akcie, no teraz je to celé otvorené. Na poslednej porade sme sa rozprávali o tom, či nie je čas vymyslieť niečo aj pre tento online svet. 

Spomínaš modlitbu chvál a práve s ňou súvisí ďalšia veľká časť tvojho životného zamerania. Si totiž vo vedení modlitebného domu Elaion. Môžeš nám ho bližšie predstaviť? 

Mojou dlhoročnou službou bolo zakladanie spoločenstiev, ich vedenie, pastorácia a služba v škole. Keď som po mnohých rokoch časť tejto služby odovzdala iným, pýtala som sa v modlitbe, čo mám robiť ďalej. V tom čase sme v komunite vnímali, že sa máme iba modliť. Prekvapilo nás to, lebo dovtedy sme slúžili aktívne a efektívne. No prijali sme, že našou službou je zostať sa modliť. Povzbudili nás aj prednášky z Gebetshaus Augsburg – modlitebného domu v Augsburgu, dodnes patria prednášky Johannesa Hartla k mojim najobľúbenejším. Odtiaľto sme sa inšpirovali myšlienkou, ktorá nás chytila za srdce – míňať čas pre Boha v modlitbe. Nerobiť vždy len niečo efektívne, toto urobíme a bude z toho nejaký výsledok. On sám je hoden toho, aby sme naňho míňali to najdrahšie, čo máme, a to je dnes čas. Začali sme sa stretávať každý týždeň na modlitbách, volali sme ich „Míňavé chvály”. Po niekoľkých rokoch sa táto myšlienka rozšírila na to, že by mohol existovať konkrétny dom modlitby. Postupne sme sa spojili aj s inými ľuďmi, lebo vnímame, že to má byť miesto jednoty, kde sa spolu budú modliť kresťania rôznych denominácií, z rôznych spoločenstiev. Už tretí rok takéto miesto modlitby v Bratislave funguje. 

Predpokladám, že v čase lockdownu je aj toto miesto uzavreté.

Perfektne sa to rozbehlo, a preto je ťažké, že teraz sa tam nedá chodiť. Ale modliť sa dá aj doma. Preto som si raz doma povedala, že keď ľudia nemôžu prísť do Elaionu, príde Elaion k nim. A natočila som prvý podcast so Žalmom 1. Keďže sme boli zalockdownovaní, rozhodla som sa každý deň modliť s jedným žalmom. Poviem krátky úvod do žalmu, potom ho prečítam a 20 minút sa budem modliť s hudbou, chválami. Voľne a jednoducho. Takto vznikla séria podcastov so žalmami.

Ľudia na tieto podcasty reagujú? Počúvajú a vedia sa s nimi spojiť?

Myslela som si, že to bude taký mini projekt pre pár priateľov, no ostala som prekvapená. Môj švagor a vedúci komunity Eben Ezer ma prehovoril, aby sme tieto podcasty dali von verejne. Začali mi chodiť reakcie od mnohých ľudí a veľmi ma povzbudilo, že ich to naozaj nesie v modlitbe. Pomohlo to mnohým, ktorí mali ťažký čas v modlitbe. Prichádzajú mi spätné väzby aj od ľudí mimo môjho spoločenstva, mimo môjho mesta, dokonca od ľudí, ktorých nepoznám. Nejako si to našli a narástlo to tak, ako som to ani neplánovala. 

Spočiatku to vyzeralo, že nahráš podcasty ku všetkým 150 žalmom. Potom si vysvetlila, že to tak úplne nebude. Máš nejaký plán, dokedy budeš tieto podcasty robiť? 

Určite sa chcem modliť po posledný žalm. Budem ich nahrávať ďalej, lebo mňa samu to baví. Keby si ich nikto nevypočul, urobím to už len pre radosť z toho, že si prejdem túto biblickú knihu modlitebne. A uvidíme, čo potom Duch Svätý povie ďalej. Pre mňa je najdôležitejšie, že je to naozaj moja úprimná modlitba a iba otváram dvere svojej izby a pozývam tam ľudí. Keby som do nej nešla ani ja sama, bol by to fejk alebo nejaký modlitebný produkt vyrobený pre druhých, a na tom, to asi cíti každý z nás, niečo nesedí.

Ako vyzerá príprava a potom samotné nahrávanie podcastu?

Príprava ma stojí dosť veľa času, lebo nechcem robiť lacné, povrchné veci. Chcem, aby to bolo Božie slovo, s ktorým som sa stretla, „prežuté” Božie slovo. Aby to nebolo len mudrovanie, sama sa s tým Božím slovom modlím, píšem si, čo mi k tomu napadá. Každý žalm má zvyčajne jednu tému, na ktorú pripravím jednoduché povzbudenie pre ľudí. Aby sme sa na začiatku zjednotili a spolu sa potom s touto témou modlíme.

Technická príprava bola pre mňa zo začiatku veľká výzva, lebo ako som spomínala, nie som technický typ. Celé to nahrávam na svoj mobilný telefón. Najprv som začínala sama s gitarou, potom som pridala jednoduchý gitarový efekt, ktorý to robí zaujímavejším a mňa to tiež viac baví. A tiež mobilnú aplikáciu, ktorá vytvára klávesový podmaz. Pre mňa sú to všetko veci, ktoré ma ešte viac vťahujú do modlitby. 

V jednom z podcastov oznamuješ, že ti do bytu vošla mama a poslucháči sa majú modliť ďalej sami (úsmev)… Znamená to, že nahrávaš všetko rovno na prvýkrát, neriešiš vyrušenia či chyby?

Pre mňa je na tomto najdôležitejšie, aby to bolo úprimné a naozajstné. Myslím si, že ľudia by to vnímali, keby to bol nejaký koncert alebo moje vystúpenie pre nich. Ja sa tam sama modlím, nikdy tie žalmy neopravujem, nenahrávam druhýkrát. Keď sú tam chyby a nedokonalosti, nechám to tak. Verím, že ľudia to nepočúvajú preto, aby mali nejaký hudobný zážitok. Veľmi chcem, aby v tom bola autentickosť, z čoho vyplýva, že tých nedokonalostí je tam veľa. Ale nevadí. (úsmev) Sama sa na tom niekedy zasmejem. Mama v izbe bola topka. Ešte tu máme hlásenie dedinského rozhlasu alebo že stlačím inú stupnicu a zaznie hororový tón (smiech), alebo sa vo vlastnej piesni netrafím o tri tóny. Beriem to tak, nech je moja jednoduchosť a to, že robím chyby, povzbudením a ešte si aj myslím, že ľudia sa na tom môžu zasmiať a prinesie im to odľahčenie.

Na záver sa ešte vrátim k tvojej učiteľskej práci. Učiteľstvo a duchovná služba sa ti v živote prelínajú. Odráža sa to aj vo vzťahoch? Mala si aj také vzťahy so študentmi, ktoré pretrvali a viedli k tomu, že ste sa navzájom stali súčasťou vašich príbehov?

Takých je veľa. Pred pár rokmi som bola na svadbe mojich dvoch bývalých žiakov, ktorí sa stali aj členmi nášho spoločenstva a zároveň jednými z mojich najbližších priateľov. Pozerala som sa po tej záhrade, kde bola svadobná hostina, a zrazu som si uvedomila, že je tam veľa mojich žiakov. Stretli sme sa niekde na škole, naše príbehy sa stretli a ovplyvnilo to ich životy. Vydali sa nejakou cestou, vydali sa za Bohom. V tej chvíli som z toho bola naozaj dojatá. Jednu študentku som iba učila telesnú výchovu osem rokov, chodila na piatkové chvály a neskôr takmer každý utorok verne modliť sa do Elaionu. Ako triedna som sa raz rozprávala so svojou žiačkou, ktorá mala veľmi ťažkú rodinnú aj zdravotnú situáciu. Vravela, že jediné, čo ju v detstve bavilo, bol klavír, ale rodičia jej to nechcú zaplatiť. Pomohla som jej a o pár rokov som sedela na jej absolventskom koncerte, keď vyštudovala vysokú školu a dnes je učiteľkou klavíra. Pre mňa je táto práca jednoducho najkrajšia na svete, vysnívaný džob a neľutujem nič, čo ma to stojí.