Púčik, Tunega, Tesár: Išli hlavou proti múru, dnes vieme, že nie zbytočne

Slovensko nemá veľa osobností, čo sa s holými rukami postavili proti hrubej sile. V polovici minulého storočia sa takí objavili. Komunizmus bol pre nich neprijateľný.

V sobotu si pripomenieme 70. výročie úmrtia troch mladých mužov, ktorí sa neváhali vzoprieť nastupujúcemu komunistickému režimu na Slovensku. V skorých ranných hodinách 20. februára 1951 popravili v bratislavskej väznici Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára. 

Proces so skupinou týchto troch mužov a ďalšími desiatkami ľudí bol výnimočný. Bol to politický akt, ktorý mal slúžiť na odstrašenie potenciálnych nasledovníkov odsúdených.

Režim zdvihol zaťatú päsť. Ukázal, kto je v štáte pánom, a varoval obyvateľov, že odpor proti komunistickej vláde či koketovanie s akýmkoľvek stupňom slovenskej autonómie sa im môže podobne vypomstiť.  

Ajhľa, takto majú vyzerať politické procesy

Politické procesy po obnovení Československa v roku 1945 neboli ničím výnimočným. Súviseli najmä s tým, že moc v štáte prevzali politické sily, ktoré už dlhšie pripravovali odplatu svojim predchodcom. Tým, že sa opierali sa o retribučné právo, neboli v povojnovej Európe výnimkou. So spolupracovníkmi s nacistickým Nemeckom sa nikde nezaobchádzalo v rukavičkách.       

Na Slovensku sa povojnové procesy vyznačovali určitými špecifikami vyplývajúcimi z historického vývoja v predchádzajúcich šiestich rokoch. Slovensko sa v roku 1939 odtrhlo od Prahy, čo považovali všetci povojnoví vládni politici za zradu. Tak sa hľadelo na reprezentantov samostatného štátu a vtedajšie vládne politické zoskupenia.

Druhou významnou črtou pozorovateľnou už pred prevratom v roku 1948 bolo prokomunistické konanie niektorých inštitúcií. Prejavovalo sa najmä v polícii, zvlášť v jej novej zložke zameranej proti vnútornému nepriateľovi a nesúcej názov Štátna bezpečnosť.

Významní komunisti, ktorí ešte v závere druhej svetovej vojny presadzovali federalizovanie obnovujúceho sa československého štátu, cúvli pred centralizačnou politikou pražských súdruhov, a tak sa do pozície zástancu slovenskej autonómie dostala paradoxne druhá z páru legitímnych strán – Demokratická strana.

Ak odhliadneme od procesu s prezidentom prvej Slovenskej republiky Jozefom Tisom, potom prvými otvorene politickými aktmi boli súdne verdikty nad predstaviteľmi Demokratickej strany Jánom Ursínym, Milošom Bugárom a Jánom Kempným len pár mesiacov po februárovom prevrate v roku 1948.

Ďalším v rade sa stal práve proces so skupinou okolo Púčika, Tunegu a Tesára. V tomto prípade už nepadali len niekoľkoročné tresty, uvedenú trojicu odsúdili v máji 1949 na doživotie, čo neskôr zmenili na trest smrti.

Spravodajská činnosť sa rozbiehala za slovenského štátu

Dá sa povedať, že komunistickým predstaviteľom prišla protištátna činnosť mladých intelektuálov vhod. Prahli po tom, aby sa v zmysle deklarovanej politiky strany mohli vrhnúť na reakčné sily a rozvracačov ľudovodemokratického zriadenia, ako ich v dobovej terminológii nazývali, a vystavili im čo najvyšší účet.

Púčik, Tunega a Tesár vykonávali v znení vtedajších zákonov protištátnu činnosť hneď po obnovení Československa. V októbri 1945 sa Púčik a Tunega podieľali na ilegálnom vytlačení Slováka, čo bol za slovenského štátu denník vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V ňom sa hlásili k uväznenému Tisovi a porovnávali výhody samostatného štátu s novým režimom. Rovnako sa podieľali na šírení materiálov, v ktorých ostro vystupovali proti komunistickému nebezpečenstvu a v spoločnosti si priali uplatnenie kresťanského svetonázoru.

Púčika zavreli na niekoľko mesiacov už v roku 1946. Obvinili ho zo zločinu združovania proti štátu, pričom použili zákon na ochranu republiky z roku 1940. To bol zákon prijatý Tisovým režimom a teraz ho otočili proti nemu, lebo Púčika obvinili, že bol súčasťou tajnej organizácie, ktorá mala cieľ obnoviť samostatný slovenský štát.

Púčik nebol pre políciu, kde už mali rozhodujúce slovo komunisti, neznámou osobou. Tak ako jeho, podobne sledovali ďalších ľudí, ktorí sa v závere existencie prvej Slovenskej republiky zapojili do spravodajskej činnosti v prospech bratislavskej vlády.

Podporovatelia Tisa, ktorí sa združovali hlavne z radov Hlinkovej mládeže, sa prostredníctvom takzvaných hlások podieľali v druhej polovici roka 1944 na zbieraní informácií o povstalcoch a ich dodávaní do centrály. Niektorí pokračovali v tejto činnosti aj po prechode frontu a cez spravodajskú organizáciu s názvom Slovenská tajná ochrana sa snažili posielať správy Tisovej vláde, ktorá neskôr skončila v zahraničí.

Väzby na slovenských exulantov ostávali aktívne aj po obnovení Československa. Z tých najvýznamnejších stačí spomenúť Ferdinanda Ďurčanského či Karola Sidora. To muselo byť pre vtedajšiu vládu jednoznačne provokatívne, pretože napríklad Ďurčanský bol po vojne odsúdený na trest smrti, ktorý však nový režim nemohol vykonať pre jeho neprítomnosť.

Zanovití bojovníci proti komunistickej ideológii

Púčik, Tunega a Tesár sa medzi sebou netajili sympatizovaním s predstaviteľmi predchádzajúceho štátu. Na druhej strane ich nemožno označovať za priaznivcov nejakého despotického režimu. Naopak hlásili sa k demokratickému usporiadaniu spoločnosti. Ak mal hroziť despotizmus, šípili ho v budúcej vláde komunistickej strany.

Práve odpor proti nastupujúcej diktatúre komunistov, o čom si napriek mladému veku dvadsiatnikov nerobili žiadne ilúzie, a snaha o návrat k samostatnému Slovensku boli pre nich motívom činov.

Púčik a Tunega sa podieľali na spravodajskom zhromažďovaní informácií a ich doručovaní do americkej zóny v obsadenom Rakúsku. Najcennejšie informácie im poskytoval Tesár, ktorý pracoval na bratislavskom povereníctve vnútra. Do zahraničia sa takto napríklad dostal zoznam funkcionárov povereníctva a Štátnej bezpečnosti.

Informácie sa dostávali do rúk americkej vojenskej kontrašpionáže (CIC). Tá začala prejavovať zvýšený záujem o takéto informácie po februári 1948, keď sa Československo vydalo na cestu sovietskeho komunizmu.      

Trojica mladých mužov spolu s ďalšími bola spočiatku presvedčená o tom, že medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom vypukne vojna a Američania postúpia na Slovensko. Komunistov zbavia podielu na moci, vznikne demokratický režim, Slovensko sa osamostatní alebo sa stane súčasťou federácie s Českom, prípadne s ďalšími štátmi.  

Neskôr, keď aktuálnosť vojnového konfliktu opadávala, stavili na vytvorenie spravodajskej siete na území Slovenska, na prípravu štruktúry, ktorá by v prípade priaznivých okolností mohla vymeniť režim.

Po uchopení moci komunistami odmietali sabotáže či ozbrojený odpor, lebo si boli vedomí sily režimu. Takéto akcie by uškodili domácemu obyvateľstvu a nasledovali by perzekúcie. Ich taktikou malo byť medzi obyvateľmi pestovanie tichého vzdoru proti vláde, ktorý by za priaznivých okolností prešiel do aktívneho odporu. Vonkajšou silou, ktorá by mohla vytvoriť na to vhodné podmienky, boli demokratické režimy západného sveta. Preto boli s nimi ochotní spolupracovať, hoci to mohlo vyzerať ako protištátna činnosť.

Keď si dáme dohromady uvedené fakty, pochopíme, že pre upevňujúci sa komunistický režim v roku 1948 nemohla predstavovať ich činnosť reálne ohrozenie. Nebezpečenstvom skôr bola ideologická diverzia, pretože s názormi Púčika, Tunegu a Tesára sympatizovala nezanedbateľná časť spoločnosti.

Ak by trojica ostala na slobode, aktívne by sa zapojila do Bielej légie, ktorej hlavným predstaviteľom bol Jozef Vicen pôsobiaci z Rakúska. Pracovali pre neho a boli pri zrode myšlienky Bielej légie, ktorú komunistická vláda neskôr odhalila. Samého Vicena uniesli v 50. rokoch z Rakúska do Československa a odsúdili.

Nie súdy, o verdiktoch rozhodujú komunistické špičky

Aktivity Púčika, Tunegu a Tesára sa zastavili v januári 1949. Polícia ich sledovala už dlhšie a zatknutie bolo vyvrcholením akcie. Spolu s nimi pochytali niekoľko desiatok ľudí. Bol to najväčší zásah Štátnej bezpečnosti od nastolenia komunistickej vlády.

Polícia sa na zatýkanie dôsledne pripravila, pretože si od neho veľa sľubovala. Bol to v podstate zásah proti domácej katolíckej inteligencii. Spojili ju s ľudáckym režimom z rokov samostatného Slovenska. V čase narastania medzinárodného napätia bolo cenným skalpom dokázanie prepojenia s americkou CIC. Obvinení tak mali rozvrátiť republiku zvnútra i zvonka. 

Ak by sme sa vžili do pozície vtedajších vládcov, argumenty hrali v ich prospech. Mnohí obvinení, vrátane trojice dvadsiatnikov, skutočne porušili československé zákony a právom mohli očakávať odsúdenie.

Tak sa aj stalo. Režim spustil mohutný proces, ktorý vyvrcholil v máji 1949 odsúdením 48 ľudí. Púčik, Tunega a Tesár dostali doživotie. I keby sme privreli obe oči a dali bokom, že vtedajšie zákony boli prispôsobené upevňujúcemu sa totalitnému režimu, ďalší vývoj ukazuje, že ani zdeformované právne prostredie nemalo s odsúdením obvinených nič spoločné.

Proces mal pokračovanie. Štátna prokuratúra sa odvolala, lebo tresty nepovažovala za dostatočné. Línia bola jasná. Len pár dní po procese sa konal zjazd Komunistickej strany Československa, na ktorom jej predseda Klement Gottwald vyhlásil, že reakciu, ktorá sa uchyľuje k špionážam, sprisahaniam či teroristickým útokom treba zneškodniť. 

V roku 1950, keď vrcholil proces s Miladou Horákovou a ďalšími obvinenými, sa zišla na krajskom výbore komunistickej strany v Bratislave bezpečnostná päťka, ktorá si vyžiadala pre trojicu odsúdených trest smrti. Nie súd, ale politici v predstihu vyriekli ortieľ. Tak to potom malo pokračovať v Československu ďalšie roky.

V septembri 1950, v čase, keď po procese s Horákovou ostali štyria popravení, sa rovnakého verdiktu dostalo trom Slovákom. Najvyšší súd v Prahe im vymeral trest smrti. Milosť im prezident Gottwald neudelil, a tak 20. februára 1951 Púčika, Tunegu a Tesára popravili.

Potvrdili existenciu tlmeného vzdoru spoločnosti

Púčik, Tunega a Tesár nemohli mocensky ohroziť režim. Z tohto pohľadu sa môže zdať ich konanie ako nedospelé. Stavali sa proti režimu, ktorý nemohli poraziť.

Ich minulosť bola spätá s Tisovým režimom a netajili sa sympatiami k nemu. Púčik a Tunega boli členmi Hlinkovej mládeže, čo bolo v tých časoch povinné, a absolvovali školenie potrebné na zastávanie vodcovských postov, čo už povinné nebolo.

Po obnovení Československa prejavili Púčik a Tunega záujem o vstup do komunistickej strany, Púčik sa dokonca do nej dostal. Chceli sa vyhnúť povojnovým postihom a úfali sa príležitosti doštudovať. V tomto určite neboli jediní, pragmaticky tak konali mnohí ďalší, ale k ich neskoršiemu nadšeniu vytlačiť komunistov zo Slovenska to nesedí.

Spolupracovali so zahraničnou spravodajskou službou a dodávali jej informácie z rodnej domoviny, čo sa mohlo chápať ako konanie proti nej. Veď na tom postavili obvinenie ich žalobcovia. Museli zápasiť s otázkou, čo u nich zaváži viac – odpor proti implantovanej ideológii alebo náklonnosť k vlasti.   

Napriek rozpakom, ktoré vyvolávajú ich pohnútky a činy, patria Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár k hlavným reprezentantom protikomunistického odboja na Slovensku. Boli presvedčení o svojej pravde. A nebola to planá viera, udalosti o dve generácie neskôr ich naplniteľnú zanovitosť potvrdili.   

Nerozplynuli sa v mlčiacej väčšine a konali. Šípili nástup totalitnej moci. Napriek uvedomeniu si hroziaceho nebezpečenstva podstúpili riziko a zaplatili cenu najvyššiu. Ich obeť je dôkazom, že na Slovensku existoval vzdor proti komunistickej ideológii, len ten sa v ťažkých podmienkach nemohol rozvinúť.