Výzva na odvolanie ministra Mareka Krajčího je odtrhnutá od domácej politickej reality. Stačí si položiť otázku, kde je alternatíva. A pripúšťa premiérove univerzum vôbec jej jestvovanie?

Z viacerých strán cítiť tlak, zvlášť po tohtotýždňovej tlačovke prezidentky s covid-odborníkmi. Demisia ministra zdravotníctva uprostred hýriacej pandémie je vážna vec. Nie že by to nebolo možné, stačí sa pozrieť do Česka, ale je to v našich pomeroch predstaviteľné? Ak by Marek Krajčí skončil v najhorúcejšom kresle štátnej správy, ťažko niekde vyloviť perspektívne meno jeho nástupcu, pri ktorom by takýto ťah dával aj iný význam, než len nadbehnúť mediálnej požiadavke a podhodiť kosť rozhnevanému davu.  

Príklad s ministrom pôdohospodárstva, ktorému sa rezort rozsypáva pod rukami už dlhšie, nasvedčuje, že Matovič drží svojich ľudí aj vo vážnych ťažkostiach.

Pravda, pokiaľ by k nemu oni sami neboli kritickí, ale sci-fi radšej nerozoberajme. Alebo vlastne – rozoberme. Práve sme totiž narazili na koreň problému.   

Krajčímu sa najviac vyčíta, že nedokázal cez vládu a najmä cez predsedu svojej strany presadiť predvianočný lockdown, a dôsledky tejto nemohúcnosti si nesieme dodnes.

Hoci presne vedel o prichádzajúcej apokalypse, mal všetky dáta z kolabujúcich nemocníc, no nedokázal obhájiť ich záujem a vyčerpaní zdravotníci zostali bez politického hlasu.

Iste, môžeme predpokladať, že schopnejší manažér by dokázal aspoň pomôcť analytikom rozšifrovať, čo sa to s nami dnes vlastne deje, prečo sa vymykáme všetkým doterajším predpokladom o lockdowne a prečo v regiónoch, ktoré absolvovali už štvrtý víkend plošného testovania v rade, dochádza len k zlomkovému efektu z jesennej Oravy.

Narážame však na jednu vážnu vec.

Minister Krajčí nesie za situáciu menšiu zodpovednosť ako premiér, to on predsa rozhodoval o všetkých zásadných veciach, on tému povýšil na premiérsku, Krajčí bol voči nemu vždy lojálny. Vždy. Za čo by ho potom mal premiér odvolať?

Kto ešte nebol suverén, nech sa hlási za ministra

Druhý problém – kým by ho mohol nahradiť? Keďže rezort zdravotníctva patrí najsilnejšej vládnej strane, teda jeho šéfa si tak či tak vyberie sám premiér. Vymeniť dnes ministra by bolo ako odstreliť (premiérovho) posla a dúfať, že ten druhý prinesie lepšiu správu. Lenže kto by tak ministra Krajčího mohol nahradiť?

Aj Matovičova strana funguje ako firma, podobne ako Babišova. Lenže Matovičova firma je rodinná firma, a tá má iné zásady. OĽaNO má personálne problémy na všetkých stranách, čiže za koho?

A ak by vám po dlhom premýšľaní nejaká schopná a zároveň aj suverénna osobnosť aj napadla – skúste zavrieť oči a predstaviť si, že by ju premiér poveril riadením (akéhokoľvek) rezortu…  Radšej tie oči rýchlo otvorte.  

Zastavme sa ešte pri jednej veci. Kto sú vlastne kritici, kto tu volá po demisii?

Na politickú slabosť ministrov zdravotníctva ako náš domáci dlhodobejší nešvár nechtiac upozornili Krajčího poslední dvaja predchodcovia, Andrea Kalavská a Tomáš Drucker, ktorí ho predvčerom skritizovali a vyzvali na demisiu. Hoci oni boli v podstatne v ľahšej situácii, s Krajčím ich toho spája viac, než im je milé.

Pri Kalavskej nie je vylúčené, že sa touto kritikou sama ponúka za náhradníka, napokon, istý čas patrila do okruhu Matovičových ľudí zo zdravotníckeho fachu. Malo by to pre premiéra aj isté výhody. Zmätene pôsobiaceho otĺkaného ministra by vymenil za sympatickú a aj odborne uznávanú tvár. No keďže ide o členku bývalého smeráckeho korisť-establishmentu, môžeme jej šance vopred odhadnúť ako mizivé.

Pristavme sa však pri ich kritike a posvieťme si na to, či by podobné povahy ako oni dnes obstáli lepšie.

Keď bola Kalavská súčasťou Pellegriniho kabinetu, vlastná vláda jej neodklepla kľúčový projekt stratifikácie nemocníc. Zahrala to vtedy mrnčiac „ona dobrá, vláda zlá“. A médiá, pravdaže, boľačku pofúkali, Kalavskú pochválili. Faktom ale je, že nepresadila svoju kľúčovú agendu a tomu sa hovorí politická prehra.

Ďalší podobne tragický prípad bývalej vlády je exminister zdravotníctva a jednomesačný minister vnútra Tomáš Drucker. O jeho neúspešných prosbách Tiborovi Gašparovi, aby sa dobrovoľne vzdal funkcie šéfa polície, aby napokon sám Drucker odstúpil z postu jeho nadriadeného, sa rozprávajú vtipy.

Kalavská a Drucker dokážu byť dnes inšpiráciou len v jednom – na rozdiel od submisívneho Krajčího sa vedeli oháňať demisiou, oným najťažším kalibrom, keď sa vám nedarí čosi presadiť. Ale pani Kalavská aj pán Drucker by mali radšej mlčať.

Poučenie z krízového vývoja

Táto debata o demisii môže mať aj nejaký význam, tak skúsme. Krajčího povahu nezmeníme, cez krízu sa však môže v jeho okolí utužiť lojálne jadro ľudí a tí by si zaslúžili viac dôvery, aj kompetencií.

Predmetom kritiky sú tri oblasti.

Po prvé, jeho manažment. Mal by teda viac delegovať, a tým sa aj viac chrániť. Potrebuje viac ľudí, ktorým bude veriť, nechá ich rozhodovať. Viacero šikovných ľudí okolo neho je (spomeňme aspoň Mateja Mišíka), potrebujú priestor a zodpovednosť. V čase covidu nesmie šetriť na ľuďoch, chýba viac ľudí na tlačovom, call-centrum môžu robiť súkromné firmy. Viac ľudí urobí viac roboty.

Po druhé, celková nálada. Situácia u nás je síce vážna, ale ak momentálne patríme medzi najhoršie štáty EÚ, dá sa povedať, že ju zvládame. Je preto potrebné zmeniť matovičovský prístup na viac optimizmu, dobré veci viac zdôrazniť, pohár vidieť do polovice plný, nie prázdny.

Po tretie, mať integritu. Marek Krajčí ju v niektorých otázkach naznačuje, inde sa priveľmi prispôsobuje Matovičovi. A práve tam ho potom dobehne kritika. Lenže, a to je lekcia, ktorá sa netýka len ministra zdravotníctva, ale celého OĽaNO, výhovorky typu „lebo Matovič“ nebudú nikoho zaujímať. Dali ste svoje meno, bráňte si ho.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.