Ako pochopiť Poliakov a ich vzťah k štátu

Pri príležitosti dnešného dňa nezávislosti, keď si Poliaci pripomínajú obnovenie štátnosti z roku 1918, uverejňujeme text profesora Wojciecha Roszkowského.

Pozrime sa na mapu Európy a porovnajme zmeny po Viedenskom kongrese z roku 1815 a po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918. Vidieť zjavné rozdiely: v strednej a východnej Európe vzniklo viacero nových štátov. V poľskej tradícii je však zreteľne badateľný rozdiel medzi „vznikom“ samostatného Poľska v roku 1918 a jeho „obrodením“. Ak niekto hovorí o vzniku v roku 1918, ignoruje podstatu toho, čo pre Poliakov znamenal koniec prvej svetovej vojny, ba dokonca ignoruje tisíc rokov predchádzajúcej histórie Poľska.

Tento príbeh mal veľa dramatických zvratov a 20. storočie v ňom bolo poznačené osobitným nasýtením týchto drám. Poliak, ktorý sa narodil na začiatku 20. storočia, mal možnosť zvyknúť si na vládu útočníkov – Rakúsko-Uhorska, Nemecka a Ruska –, ktorí vládli nad poľským územím viac ako 120 rokov. A potom v novembri 1918 zažiť eufóriu obrodenia štátnosti, porážku tejto štátnosti v dôsledku nemeckej a sovietskej invázie v septembri 1939, obnovu štátu po roku 1945 v podobe totalitného vazala Sovietskeho zväzu a nakoniec pád komunistickej vlády a zrod nového Poľska, demokratického, hoci nesúceho bremeno 20. storočia, bremeno hromadného vraždenia, deportácií, presídlenia a vyvlastnenia. Po roku 1989 sa Poľsko znovu obrodzuje, ale Poliaci len ťažko hľadajú svoju identitu.

Bojovať alebo bojovať?

Poľskosť na začiatku 21. storočia nesie znaky všetkých týchto drám, prekvapuje však vlastnosťami, ktoré sú rovnako ich následkom, ako aj výsledkom reakcie na ne. Keďže osud Poľska vo veľkej miere závisel od jeho silných susedov, ktorí ho nechceli prijať, často spomínanou historickou dilemou Poliakov bola otázka: „Bojovať alebo bojovať?“ Ale je tu aj druhá otázka, ktorú si treba zároveň položiť: „Prispôsobiť sa alebo nie?“ Alebo nasledujúca podotázka, v čom a ako sa prispôsobiť, ale prežiť? Poľská hymna sa začína slovami „Poľsko ešte nezahynulo, kým sme my nažive“. Dilema však veľmi často spočívala v tom, akí by sme chceli byť, aby sme prežili, a aké budú dôsledky toho, že budeme žiť po svojom.

Dejiny Poľska sú studňou poznatkov o spoločenskom a politickom živote. Z histórie šľachtickej demokracie prvej Poľskej republiky, teda štátu pred rozdelením v 18. storočí, sa súčasné demokracie môžu poučiť, aké strašné dôsledky môže znášať krajina, v ktorej slobodu nesprevádza zodpovednosť. Aj napriek veľkému úsiliu reformátorov, ktorí 3. mája 1791 prijali prvú ústavu v Európe, si susedné mocnosti prvú republiku rozdelili.

Z histórie poľských národných povstaní 19. storočia sa dá naučiť hrdinstvu a vlastenectvu, nie však efektívnosti, geopolitike a materiálnemu obmedzeniu vlastných snov, ale aj umeniu prežiť. Obrodenie Poľska po roku 1918 nás môže naučiť mimoriadnemu umeniu improvizácie a efektívnosti, ako takmer od nuly vybudovať základy štátnosti. Mierou poľského úspechu tohto obdobia bola napríklad menová reforma Władysława Grabského, výstavba centrálnej priemyselnej jednotky alebo prístavu v Gdyni. Porážka v roku 1939 a nemecká a sovietska okupácia nás zase môžu naučiť umeniu odporu proti najstrašnejším praktikám genocídy. Poľsko pod komunistickou nadvládou, a to v časoch mieru, bolo pekelným, avšak neprirodzeným pokusom prispôsobiť sa, z ktorého Poliaci vyšli ťažko duševne ochromení. Ale zvíťazili, a to vďaka desaťmiliónovej Solidarite a podpore poľského pápeža Jána Pavla II. Bol to triumf, ktorý navyše opäť zjednotil Európu.

Poľsko a kritika Západu

Obnova krajiny po roku 1989 bola plná mnohých nevyužitých príležitostí, pripomeniem závislosť od zahraničného kapitálu a postkomunistickú elitu s vazalskou mentalitou. No predsa sa nám podarilo sebavedome vkročiť do Európskej únie a posilniť bezpečnosť vstupom do NATO, s čím súhlasili takmer všetci Poliaci.

Žiaľ, Poľsko je stále krajinou, proti ktorej mnohí vystupujú. Boli to pritom poľskí vládni predstavitelia a ich najbližší južní susedia, ktorí na jar 2020 zabránili šíreniu pandémie koronavírusu v rozsahu, ktorý oveľa horšie zasiahol vysoko rozvinuté západné krajiny. Pritom členstvo v EÚ nie je v Poľsku, napriek falošným názorom zo strany Európskej únie, vo všeobecnosti spochybňované. A to ani napriek skutočnosti, že saldo ekonomického obratu s krajinami EÚ je pre Poľsko nepriaznivé, pretože vývoz ziskov je stále vyšší ako dotácie EÚ. Sú to nezmyselné tlaky EÚ, ktoré v Poliakoch vyvolávajú skôr odpor, dôsledkom čoho je reakcia, ktorá posilňuje zdravý rozum v politickej realite.

Aj napriek tlakom a móde prichádzajúcej  z „pokrokového“ Západu, ktorý si často neuvedomuje svoje problémy, sú to tradičné hodnoty, ktoré naďalej stabilizujú poľskú spoločnosť. Väzba na rodinný život môže vyplývať z dôležitosti rodinných väzieb v bývalom šľachtickom Poľsku, ako aj zo spomienok spojených s ohrozením poľskej rodiny počas obdobia poslednej vojny a okupácie. Úcta k ženám, vyjadrená starým zvykom pobozkania ruky, vyplýva z relatívne nezávislej úlohy žien v prvej republike, ako aj z ich významu počas okupácie, ba dokonca aj za komunistickej nadvlády, keď „matky Poľky“ statočne bojovali v radoch pri zásobovaní domácností.

Láska k slobode je v Poľsku obzvlášť silná, ak vezmeme do úvahy, ako dlho Poliakom táto sloboda v posledných dvoch storočiach chýbala. Ba čo viac, Poliaci môžu byť hrdí na to, že ich bývalá republika dvoch národov (Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva) bola oázou šľachtickej demokracie v čase, keď vplyv na vlády v západných krajinách mali len veľmi obmedzené kruhy aristokracie.

Poliaci vo všeobecnosti veľmi živo reagujú na povýšenie alebo poníženie poľskosti. Keď zaznamenajú kritické poznámky, bránia sa, ale platí aj to, že keď to niekto zase preháňa s apoteózou poľskosti, začnú sa na svoju krajinu sťažovať. To dokazuje, že svoju poľskosť berú vážne, azda preto často prejavujú extrémne názory. Dejiny ich však naučili byť imúnnymi voči lži. Platilo to v minulosti, myslím, že to bude platiť aj v budúcnosti.

Wojciech Roszkowski

Profesor Roszkowski pôsobí v Inštitúte politologických štúdií Poľskej akadémie vied, je autorom kníh o dejinách Poľska v 20. storočí.

Text je uverejnený súčasne s poľským mesačníkom „Všetko, čo je najdôležitejšie“ v rámci projektu realizovaného s Inštitútom národnej pamäti.