Starostlivosť o ľudí, ktorí nemajú svoj domov a na chladné zimné noci, sa uchyľujú do nocľahární, neutícha ani v čase pandémie. Keďže všetko je komplikovanejšie a vírus si nevyberá, pracovníci musia používať ochranné pomôcky. Nie je to jednoduché, ako dobrovoľníčka som si to vyskúšala na vlastnej koži.

Hádam každý z nás videl naživo alebo na obrazovke zdravotníka odetého do bieleho overalu, s respirátorom na tvári a s pohľadom spoza priehľadného štítu. No málokto z nás si vyskúšal na vlastnej koži pohybovať sa v ochranných pomôckach. Ja som si to vyskúšala. Nadobudla som cennú skúsenosť.

Po podcaste, ktorý som nahrala s riaditeľom neziskovej organizácie Depaul Slovensko Jozefom Kákošom a pracovníčkou červenej zóny Zuzanou Kuľhovou, ktorí mi opísali, ako vyzerali ich posledné týždne v nocľahárni, som sa rozhodla, že chcem pomôcť ako dobrovoľníčka aj ja. Vtedy som ešte netušila, čo ma bude čakať. Na jednej strane má zmáhali obavy, na strane druhej som sa tešila.

I keď som sa dostala v nocľahárni na oddelenie zelenej zóny, teda do časti, kde sa nachádzajú klienti negatívni na koronavírus, musela som si obliecť plášť, nasadiť si respirátor, čiapku, dvoje rukavíc a dať si štít. Veci, ktoré sa pre zdravotníkov stali za posledný rok neoddeliteľnou súčasťou.

Pri štíte som mala trochu problém, keďže moja hlava je pomenšia a nájsť ten správny, ktorý by mi sedel, bolo náročné. Teda neskúšali mi črievičku na nohu ako v známej rozprávke, ale hľadal sa vhodný štít na moju hlavu. Nakoniec sa jeden našiel, dal sa zúžiť, aby mi nepadal.

Foto: Robert Valent

Keď treba pomáhať, nepohoda opadne

Služba sa mala začať o šiestej večer, teda hodinu predtým, ako sa otvoria brány pre ľudí bez domova. Už keď som prišla, pred vstupom stáli ľudia a čakali, kým im otvoria a oni si obsadia svoju obľúbenú posteľ. Pri tom vznikajú najčastejšie hádky.

Mojou úlohou bolo zmerať ich teplotu, vydenzifikovať im ruky a ponúkať nové jednorazové rúška. Na pohľad nenáročná úloha, ktorú som vzala s plným nasadením. Teplomer a dezinfekcia sa stali na ten čas mojimi zbraňami. V jednej ruke teplomer a v druhej dezinfekcia. 

V ten deň sme nikomu nenamerali teplotu vyššiu ako 37 stupňov. Úprimne by ma aj trochu prekvapilo, ak by sme niekoho takého našli. Väčšina ľudí bez domova trávi čas vonku v zime, preto boli skôr podchladení a teplomer nezaznamenal horúčku. Ak by sa náhodou niekomu namerala vyššia teplota, automaticky by ho bolo nutné oddeliť od ostatných.

Keď bolo tesne pred siedmou a všetci dobrovoľníci a zamestnanci čakali na otvorenie, prišla na mňa nečakaná nevoľnosť. Zrazu som sa zľakla toho, čo sa môže stať. Tie predsudky. Nedokázala som si privyknúť na štít a respirátor, v ktorom sa mi ťažšie dýchalo. A vtedy som si povedala – ja mám problém v tom vydržať už po pár minútach, čo potom zdravotníci, ktorí s takýmito ochrannými pomôckami pohybujú okolo pacientov celé hodiny?

Po otvorení dverí mi, našťastie, nevoľnosť prešla. V tom momente som pochopila, čo núti zdravotníkov venovať sa iným témam ako vlastnému nepohodliu. Keď uvidia svojich klientov alebo pacientov, takéto problémy idú bokom. Vojde do nich určitý adrenalín a skafander, štít alebo ich komfort už vôbec nie sú podstatné. To som si skúsila na vlastnej koži.

Úsmev za odmenu

Po príchode prvých ľudí bez domova som bola prekvapená z ich rôznorodosti. Boli medzi nimi čistí a slušní ľudia, ktorí sa pekne pozdravili a dokonca aj cez ten plášť, respirátor a štít spoznali, že som nová. Ešte krajšie sa na mňa usmiali. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorých dezinfekcia a meranie teploty veľmi neoslovili a chceli prejsť bez povinnej vstupnej procedúry. Môj neodbytný teplomer ich však vždy nejako zameral a moja druhá zbraň, dezinfekcia, ich zasiahla tiež.

Medzi klientmi centra sa našli aj takí, ktorí ochorenie COVID-19 už prekonali. Zaspomínal si na to aj jeden muž. Príkladne sa oňho postarali. Bol veľmi rád, že celú karanténu prečkal tu, v teple nocľahárne, a nie niekde na ulici, čo preňho mohlo mať  fatálne následky.

Ľudia bez domova riešili podobné problémy ako ktokoľvek iný. Jeden muž hľadal niekoho, kto by ho ostrihal, ďalší zas, kam môže ísť k doktorovi a či ho ten vôbec prijme.

Foto: Robert Valent

Medzi ľuďmi, ktorí mali záujem využiť služby nocľahárne, boli aj takí, ktorí prišli posilnení alkoholom alebo drogami. Vedeli, že do tejto bratislavskej nocľahárne vezmú všetkých, i keď prídu opití alebo zdrogovaní. Veď každý z nich má rovnaké práva. Hlavne, keď ich nemienia nechať von v tuhej zime. Ale, samozrejme, keď už prekročia prah nocľahárne, musia sa správať podľa určitých pravidiel. Tých, ktorí ich porušia, môže postihnúť trest. Trebárs ako jedného muža, ktorý pre fajčenie v priestoroch nocľahárne dostal na týždeň zákaz prespávať tu.

Skúsenosť, ktorá stojí za to

Keď sa situácia upokojila a väčšina klientov prešla registráciou, dostala som novú úlohu. Postarať sa o ich žalúdky na ráno, keď sa zobudia. S ďalšou dobrovoľníčkou som pripravovala raňajky.

Pripravovať raňajky pre viac ako sto ľudí, to je niečo. Doteraz, keď som robila nátierku, bolo to v nejakej menšej miske a na vymiešanie mi stačila lyžica. Teraz som robila rybaciu nátierku vo veľkom hrnci a ako nástroj som používala dlhú varechu. Miešaním som si precvičila svaly, potom prišlo na rad natieranie. To už nám šlo ako po masle, teda po rybacej nátierke.

Pri príprave raňajok pridal ruku k dielu ďalší dobrovoľník. Neskôr som zistila, že je to kňaz, ktorý sa rozhodol, že chce tiež pomáhať v týchto neľahkých časoch.

Keď sme dokončili raňajky, zistila som, že už je tesne pred jedenástou večer a služba mi mala končiť skoro pre hodinou. Vôbec mi to neprekážalo. Bola som rada, že som mohla pomôcť. Na druhý deň, keď sa klienti nocľahárne zobudili a pustili do raňajok, už som tam nebola. Ale verím, že im všetkým chutili.

Cestu domov mi spríjemnil dobrovoľník – redemptorista Jozef, ktorý sa ponúkol, že ma odvezie domov, keďže nocľaháreň sa nachádza v odľahlej časti Bratislavy blízko letiska.

Skúsenosť, ktorú som nadobudla vďaka dobrovoľníctvu, je veľká, zbúrali sa moje predsudky voči ľuďom bez domova. Začala som si ešte viac vážiť, čo mám. A hlavne som si uvedomila, že v tomto uponáhľanom svete nemožno zabúdať na druhých, ktorí potrebujú pomoc.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Po zadaní emailu môžete čítať zadarmo.

Vaše osobné údaje budú spracované v súlade s našimi pravidlami ochrany súkromia.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.