Vyšehradská skupina má 30. výročie a Slovensko akosi nevie, čo si má o nej myslieť. Či sa máme za susedov hanbiť alebo s nimi viac spolupracovať.

Dnes si čelní politici pripomenuli 30. výročie V4 v Krakove. Prišiel predseda Európskej rady Charles Michel, cez obrazovku sa pridala šéfka Komisie Ursula von der Leyenová, zazneli prejavy. Všetko vyzerá byť v poriadku. Ale nie je.

Na samite v Krakove to naznačil Andrej Babiš: V4 podľa neho „nie je politický blok. V4 je ekonomický blok 65 miliónov našich občanov, za ktorých záujmy bojujeme.“

Rovnaké slovné spojenie o politickom bloku povedal pred pár dňami aj náš minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Znie to ako odkaz do Berlína a Bruselu, ktorý tam chcú počuť. Predtým pre Pravdu povedal, že „z V4 sa stalo akési synonymum odporu v rámci EÚ,“ pričom on „nechce, aby pôsobilo ako nejaký stredoeurópsky ochranný val v rámci Únie alebo dokonca proti nej. Veď všetky krajiny vo V4 sú súčasťou EÚ.“

V4 v rôznej miere a rôznym spôsobom kritizujú na Slovensku prezidentka Čaputová, minister Korčok, poslanec Valášek. Ten dokonca navrhol, aby si Slovensko dalo od V4 pauzu a hľadalo iných partnerov.

Keď čelilo Poľsko a Maďarsko koncom minulého roka tlaku a rozhodlo sa vetovať rozpočet, minister Korčok opäť podpichol Poliakov a Maďarov, napomenul ich, aby neblokovali rozpočet a k vecnej výhrade dodal, že „nepovažuje za reálne, aby princíp právneho štátu bol úplne eliminovaný pri čerpaní európskych zdrojov. Tadiaľ cesta nevedie.”

Čím je teda pre nás Vyšehrad?

Je dobre, že dnes boli na samite aj zástupcovia inštitúcií EÚ. Zoskupenie V4 má zmysel najmä v EÚ. A jeho zmysel nie je len ekonomický, hoci štáty V4 predstavujú napríklad pre Nemecko svojím významom a obchodnou výmenou partnera na úrovni Francúzska a USA. Význam V4 je práveže politický.

Keď prišiel tlak z Bruselu a Berlína na kvóty pre imigrantov, V4 ukázala svoj politický zmysel a tomuto tlaku úspešne čelila. A úspešne, kvóty zavedené neboli. Oproti západu kontinentu sa líšime v mnohých veciach, od definície manželstva po vzťah k multikulturalizmu. Nezhodneme sa na politike k Rusku, ani prítomnosti amerických základní, a je to v poriadku. Nerozdeľuje nás to, ale keď sa objaví medzinárodný alebo veľmocenský nátlak, V4 je ideálna platforma.

A práve tu sa dostávame k novej zahranično-politickej doktríne našej vlády a ministra Korčoka. Nazvime ju po anglicky, doktrína Embarrassmentu, my sa totiž strápňujeme.

Tri príklady.

Nemci a Rusi dokončujú Nord Stream 2, jeho dokončenie je otázkou menej ako mesiaca. Nemci preto zdržujú zavedenie sankcií voči Rusku za Navaľného. Sankcie za Navaľného nemajú zmysel, sankcie voči Rusku, zdá sa, vôbec vyčerpali svoj zmysel, navyše nemajú ani veľké opodstatnenie (o tom inokedy).

Pointa je ale v tom, že Nord Stream 2 Slovensko a strednú Európu poškodzuje, zmyslom týchto dvoch rúr je predsa obísť strednú Európu a Ukrajinu a priamo sa spojiť so západom Európy. Najhlasnejšie sa ozývajú Poliaci, my mlčíme a naše ministerstvo drží stranu Berlínu. Logika? Byť zadobre s Nemeckom. Samozrejme, kombinovaná Korčokovou hlasnou kritikou Ruska, jeho zaradením do bezpečnostných hrozieb atď. Embarrassment.

Príklad druhý, poľské reformy súdnictva a kritika EÚ. Poľsko pred časom prebralo misiu strašiaka v EÚ. Je to značne prehnané. Slovensko sa tvári, akoby sme boli z lepšej spoločnosti a Poliaci robili niečo nesprávne. Keď však porovnáte poľské a slovenské súdne reformy, je tam prekvapujúca podobnosť.

Normálne by preto bolo Poliakom rozumieť, nie ich zhora napomínať. Najmä ak korupcia a klientelizmus sú u nás v horšom stave ako v Poľsku, u nás bol zavraždený novinár, nie v Poľsku, a u nás menujeme bývalých politikov do vysokých pozícií v prokuratúre. Maroš Žilinka bol predsa štátnym tajomníkom u ministra Lipšica. My máme napomínať Poliakov? Necítite ten embarrassment?

Príklad tretí, ideológia.

Brusel čoraz viac kritizuje Poľsko z ideologických dôvodov a náboženských predsudkov, kvôli ich odstúpeniu od Istanbulského dohovoru, výhrade vo svedomí pre poľských lekárov, vynucujú si právo na potrat, ako základné ľudské právo a podobne. Európsky parlament nedávno prijal protipoľskú deklaráciu v tomto zmysle.

Zahanbujúce je, že aj Slovensko predsa odstúpilo od Istanbulu, aj my máme výhradu vo svedomí pre lekárov, ani my nechápeme právo na potrat ako základné ľudské právo. Prijali sme kvôli tomu kedysi deklaráciu o kultúrno-etickej zvrchovanosti, ktorú nikto stále nezrušil. Paradoxy nekončia. Minister Korčok nedávno udelil najvyššie vyznamenanie svojho rezortu Antonovi Neuwirthovi, ktorý „poľskú“ politiku na Slovensku reprezentoval, Korčok je tiež nominantom strany, ktorá sedí v Europarlamente v rovnakej frakcii ako PiS Jaroslawa Kaczynského. Nie je nám Poľsko náhodou bližšie, ako rezolúcia EP? Ak nie ministrovi osobne, neplatí to náhodou pre vládu, v ktorej sedí?

Podobných príkladov by sa dalo uviesť viac, napríklad také Bielorusko.

Náš minister dokázal vydať ostré vyhlásenia proti Lukašenkovi, premiér prijal líderku opozície Cichanovskú, ale sú to Poliaci, kto Bielorusom otvoril trh a pomáha im financovať štúdiá aj médiá. Slovensko v minulosti zohralo a stále môže zohrať v Minsku dôležitú rolu, najmä vďaka nášmu bývalému veľvyslancovi, ale keby sme sa bližšie pozreli na ekonomické aktivity z nášho územia voči Bielorusku, neboli by sme náhodou zahanbení?

Mám pochopenie, že náš minister sa ozve, že Navaľnyj nemá byť účelovo väznený, rovnako ako demonštranti, ktorí chodia kvôli nemu na námestia. Ale ak sa ozveme kvôli Navaľnému, prečo mlčíme kvôli jeden až jeden a pol miliónu väzňov v čínskych gulagoch? Prečo sme to, keď už hovoríme o ľudských právach, neotvorili ako tému, keď EÚ robila novú obchodnú dohodu s Čínou?

Vráťme sa k V4.

Naši politici rýchlo skočia na ponuku z Paríža či Berlína a ochotne vyšlú skeptický signál voči V4. Nerobia to pre euro, ako si občas myslia vo Varšave, ale viac z ideologických dôvodov, aby si nás všimli v centre. A to je na doktríne Embarrassmentu to najtrápnejšie. Chce vyzerať svetácky, a pritom je naskrze znakom periférie.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.