Igora Adamca pozná každý skôr ako zabávača v detskom programe Kakao alebo ako herca. Málokto o ňom vie, že bol spoluautorom detských kníh a teraz prichádza so svojou vlastnou knihou. 

Kniha poviedok má názov Keď vonku prší s podtitulom Čítanie k rannej káve. Pôvodne začal texty písať ako internetový formát o ružinovskej štvrti. Poviedky sú krátke, no napriek tomu inšpiratívne, nachádza sa v nich pointa. Adamec svoj komediálny potenciál nezaprel ani pri písaní, pretože veľa poviedok je zábavných a vtipných. Zároveň píše aj o intímnych veciach, ale ľahšou formou.

Jeden z dôvodov, prečo napísal knihu poviedok, je súčasná situácia na Slovensku: „K napísaniu knihy ma podnietila prvá vlna pandémie, keď sme prestali hrávať divadlo a ja som sa začal venovať písaniu a turistike.” Ďalším dôvodom je, ako inak, žena: „Po horách sme chodili s jednou pani učiteľkou telocviku a slovenčiny a čím iným sa zavďačíte slovenčinárke, ak nie literatúrou.”

Pre autora bol inšpiráciou jeho každodenný život, kde sa vracia až do svojich detských čias. „Najbližšie mám asi k poviedkam o starej Bratislave, ktorú som ako decko zažil v sedemdesiatych rokoch. Na detstvo zrejme spomína každý rád.”

Autor píše aj o zoznámení sa so svojou manželkou, o svojom štúdiu v Prahe, ale aj o svojich deťoch. 

Mamy vedia všetko

O svojej manželke napísal hneď v tretej poviedke s názvom Mamy vedia všetko, v ktorej píše s humorom o tom, ako mu mama „odpísala“ všetky frajerky, až na jednu. O tej povedala, že bude jeho nevestou. A presne takto to aj bolo. „A potom som ju rok balil a tri roky s ňou chodil a potom bola svadba a prišli na svet dve deti a dvadsaťsedem rokov úžasného manželstva,“ zhrnul na konci poviedky svoj vzťah s manželkou.

Ďalšia, väčšia časť poviedok bola venovaná jeho školským časom. Spomínal si na svoj internátny život, ako si zaplatili slúžku, ktorá im za 200 korún upratovala izbu, alebo na filmovačky so spolužiakmi. Zo študentských čias je poviedka s názvom Bohém, v ktorej píše o kamarátovi Džanim. Ten bol fotografom a venoval sa aktom. To mu veľa spolužiakov a kamarátov závidelo. Mal aj dosť peňazí a žil si bohémskym spôsobom života. Až kým sa jedného dňa neobesil. Napriek tomu, že mal úspech, talent a peniaze, nebol šťastný. Autor ukázal, že vie písať nielen s humorom, ale vie sa venovať aj ťažším témam, ako je smrť človeka. 

Poviedky z ciest

Igor Adamec patrí medzi cestovateľov. Svoje cesty opísal vo viacerých poviedkach. Navštívil miesta, ako je Tibet. S rodinou cestoval na streche autobusu, kde sa väčšinou vozia čierni pasažieri. Píše o dovolenke v Thajsku, vďaka ktorej sa dostal na zabíjačku do Kolárova.

Jednu poviedku venoval Keni, kde im plážový predajca chcel predať mnoho suvenírov. Nakoniec si od neho kúpili zážitok v podobe výletu do Afričanovej rodnej dediny. Zaviedol ich do miestnej školy, kde Adamcova manželka podpísala kontrakt na kúpu školských pomôcok pre deti. V poviedke opäť vyzdvihuje svoju manželku, ktorá mu v spomienkach navždy ostala veľmi láskavou a milosrdnou partnerkou.

Všetky Adamcove poviedky sú krátke a výstižné. Ako sám autor poznamenal v podtitule knihy, sú vhodné na čítanie k rannej káve pri naštartovaní do nového dňa.

Autor má k písaniu veľmi blízko: „Písanie mi zachutilo a máme tu ďalšiu vlnu korony, takže divadlo je v nedohľadne. Čiže znovu športujem a píšem.” 

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.