Vojna v Náhornom Karabachu: Mocnosti vyhrali nad malými štátmi

V Náhornom Karabachu sa v pondelok v ranných hodinách miestneho času skončil faktickou kapituláciou Arménska krvavý konflikt, ktorý Západ do veľkej miery prehliadol. Jeho výsledok je víťazstvom regionálnych mocností Ruska a Turecka, pričom je tiež mementom toho, ako môže vyzerať zrod multipolárneho sveta. A to by nás ako malú krajinu malo zaujímať.

Jasným porazeným je Arménsko, avšak za víťaza nemožno z dlhodobého hľadiska považovať ani Azerbajdžan. Viac než prísľubom mieru je nová dohoda skôr len potvrdením ďalšieho dočasného statusu quo v tomto vyše storočnom konflikte.

Arménska kapitulácia zoči-voči istej skaze

Arménsky premiér Nikol Pašinjan v utorok v skorých ranných hodinách miestneho času oznámil, že s Azerbajdžanom podpísal „bolestivú“, Ruskom sprostredkovanú dohodu o ukončení vojny o sporný Náhorný Karabach. „Urobil som toto rozhodnutie na základe podrobnej analýzy a na základe hodnotenia ľudí, ktorí situácii rozumejú najlepšie. Verím, že za daných podmienok ide o najlepšie možné riešenie,“ uviedol premiér.

Pašinjanovo rozhodnutie vyslalo šokovú vlnu naprieč celou arménskou spoločnosťou nielen doma, ale aj v početnej diaspóre. Dokonca aj arménsky prezident Armen Sarkisjan oznámil, že o dohode sa dozvedel až z médií. V krajine následne prepukol chaos, pričom rozzúrený dav vtrhol v noci do parlamentu aj budovy úradu vlády. Jeho hnevu neušiel ani predseda parlamentu Ararat Mirzojan, ktorý musel byť hospitalizovaný po tom, ako ho demonštranti vytiahli z auta a zbili.

Nepriaznivý vývoj situácie na fronte začal ešte v pondelok otriasať najvyššími poschodiami politiky. Pašinjana po páde strategicky dôležitého mesta Šuša na odstúpenie vyzvalo 27 opozičných strán vrátane tých, ktoré sa v posledných desaťročiach podieľali na riadení krajiny.

Premiér im však pripomenul aj ich podiel na porážke v boji proti Azerbajdžanu, podporovanému Tureckom a žoldniermi z krajín Blízkeho východu. „Musíme sa pripraviť na pomstu. Neporátali sme sa poriadne s oligarchickými lumpami, ktorí vykradli túto krajinu a ukradli vojakom ich jedlo aj zbrane,“ povedal premiér, ktorý sa k moci dostal v roku 2018 na vlne protestov proti starým elitám. Demonštrantov nakoniec označil za podporovateľov opozície, ktorí ušli z frontu a mali by byť za to stíhaní.

De facto prezident Náhorného Karabachu (arm. Republika Arcach) Arajik Harutjunjan medzitým opísal neútešnú situáciu, v ktorej sa na fronte ocitli arménske sily. Boje sa podľa neho posunuli necelé dva kilometre od de facto hlavného mesta Náhorného Karabachu Stepanakertu, pričom ak by nedošlo k rýchlemu podpísaniu zmluvy, Arméni „by stratili celý Arcach“. Harutjunjan dodal, že hoci sa arménskym silám darilo istý čas brániť sa proti azerbajdžanským dronom, v posledných dňoch im spôsobovali opäť ohromné straty.

Mier alebo nový status quo

Na základe dohody sa budú musieť arménski separatisti vzdať všetkých regiónov mimo územia bývalej Náhornokarabašskej autonómnej oblasti (AO), ktoré kontrolovali od roku 1994. Hoci arménska strana brala tieto územia ako nárazníkovú zónu, pričom bola ochotná ju za určitých podmienok vrátiť, dosahy zmluvy podpísanej pod náporom azerbajdžanskej armády budú pre nich bolestivejšie, ako predpokladal mierový proces pod patronátom OBSE. Pod priamu kontrolu Baku by sa totiž mali dostať aj oblasti bývalej Náhornokarabašskej AO, ktoré v posledných týždňoch dobyla jeho armáda, vrátane mesta Šuša (arm. Šuši). To má obrovskú symbolickú a historickú hodnotu ako pre Azerbajdžancov, tak aj pre Arménov.

Na línii kontaktu by mali byť paralelne s odchodom arménskych síl rozmiestnené vojská Ruskej federácie v úlohe mierových jednotiek. Kontingent bude v oblasti pôsobiť počas piatich rokov s automatickým predlžovaním mandátu, ak jedna zo strán nerozhodne v termíne šesť mesiacov do opätovného predĺženia o jeho skončení.

Oblasť mimo kontroly Azerbajdžanu bude podľa dohody spojená s Arménskom cez Lačinský koridor, chránený ruskými jednotkami. Všetci etnickí Arméni sa na základe dohody majú vrátiť do enklávy obklopenej ruskými vojskami. Arménsko na oplátku umožní vybudovanie transportnej komunikácie medzi Azerbajdžanom a jeho exklávou Nachčivanom, pričom komunikáciu bude strážiť pohraničná služba FSB. Jej charakter však zmluva bližšie nešpecifikuje.

O budúcom statuse Náhorného Karabachu zmluva zatiaľ nehovorí. Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev už avizoval, že Arménom sľuboval autonómiu a tá im nestačila, čím naznačil, že plánuje miestne arménske obyvateľstvo vytrestať za ponižujúcu porážku, ktorú jeho krajine uštedrilo pred 26 rokmi. S ruskou armádou na svojom území si však Baku túto národnú traumu bude môcť ventilovať len do tej miery, do akej to dovolí Moskva.

Arménsko a jeho premárnená príležitosť na mier

Ak sa pre Azerbajdžancov stal zdrojom kolektívnej traumy 12. máj 1994, keď stratili kontrolu nielen nad Náhorným Karabachom, ale aj priľahlými 7 regiónmi, pre Arménov sa rovnakým dátumom stane 10. november 2020. Nielen že boli ich vojská porazené v boji proti Azerbajdžancom, ich beztak ekonomicky zdevastovanú krajinu, ktorú dodatočne decimuje pandémia nového koronavírusu, zaplavili utečenci z Karabachu. Tí pritom stále nevedia, či sa ešte niekedy vrátia do krajiny svojich predkov. V mysliach mnohých Arménov ide o ďalšie dejstvo arménskej genocídy, ktorá tento kedysi ľudnatý a bohatý národ zredukovala na malú skupinu tých, čo prežili na periférii niekdajšej domoviny, a milióny potomkov utečencov žijúcich v diaspóre po celom svete.

Bolo by povrchné zamerať sa pri hľadaní koreňov tejto porážky len na Pašinjana, kopať treba omnoho hlbšie. Súčasný arménsky líder je tragickou postavou. K moci ho dostalo hnutie proti skorumpovaným starým elitám a pravdepodobne úprimná túžba po reformovaní krajiny, nemal však politický inštinkt potrebný na prežitie v postsovietskom priestore. Akoby nestačilo, že jeho vláda sa v očiach Kremľa zrodila z hriechu zvaného farebná revolúcia. Moskvu napriek formálnej poslušnosti antagonizoval ešte viac uvoľnením mediálnej kritiky voči Rusku a umožnením vyšetrovania veľkých ruských spoločností vrátane Gazpromu. Jeho pokus o opatrné preorientovanie štátu sa v podmienkach dlhodobej neschopnosti Západu efektívne v regióne intervenovať ukázal, že má fatálne následky. Nový premiér sa paralelne s tým postupne odkláňal od ochoty reálne rokovať s Baku a naskakoval na vlnu arménskeho nacionalizmu. Za dva roky Pašinjanovej vlády tak Arménsko dokázalo zároveň antagonizovať Rusko, svojho jediného, hoci panovačného ochrancu v regióne a definitívne zbaviť Azerbajdžan nádeje na iné než silové riešenie konfliktu.

Pašinjan bol však do veľkej miery dedičom staršej garnitúry, ktorá síce udržiavala priateľské vzťahy s Kremľom, avšak takmer dve dekády sa uspokojovala s jej vyhovujúcim statusom quo, zatiaľ čo ignorovala narastajúcu vojenskú moc a vnútornú konsolidáciu Azerbajdžanu. Prvý arménsky prezident Levon Ter-Petrosjan v roku 1998 obhajoval svoju ochotu podpísať mier s Azerbajdžanom slovami, že akýkoľvek ďalší návrh bude pre Arménsko už len menej výhodný. Tieto slová ho nakoniec stáli funkciu. Neochota Arménov naslúchať mu ich o 22 rokov neskôr stála omnoho viac. Hoci sa ich postoj môže z bezpečia európskeho bytu zdať iracionálny, formovali ho dávnejšie aj nedávne tragédie, ktorým musel arménsky národ čeliť. Do tých sa bežný Európan dokáže len ťažko vcítiť.

Pyrrhovo víťazstvo Azerbajdžancov?

Azerbajdžanci dnes v uliciach oslavujú svoj triumf, hoci ešte nepoznajú konečnú cenu, ktorú museli za víťazstvo zaplatiť v podobe životov padlých vojakov. Zo zmluvy, ktorú včera Baku, Jerevan a Moskva podpísali, je však zrejmé, že táto cena ešte nemusí byť konečná. Ako v tejto súvislosti pre autora uviedol Emil Aslan z Karlovej univerzity v Prahe, „Azerbajdžan bude mať po novom priamo na svojom území ruských mierotvorcov, ktorí môžu byť kedykoľvek napadnutí, pričom Baku bude potrestané, čo je oproti statickej kontrole Náhorného Karabachu Arménmi veľmi nepríjemná zmena“.

Víťazstvo však môže mať pre Azerbajdžancov ešte jeden dlhodobo negatívny efekt. Ženie ich aj spolu s mnohými miestnymi ľudskoprávnymi aktivistami do náruče Alijevovho skorumpovaného, nedemokratického a dlhodobo neefektívneho režimu, ktorý nedokázal využiť kedysi vysoké príjmy z predaja pohonných hmôt na transformáciu ekonomiky, pričom už teraz čelí veľkým socioekonomickým problémom. Doterajšia bilancia vlády Alijevovcov, charakteristická viac budovaním potempkinovských dejín než reálnej ekonomickej základne, neveští pre krajinu a jej obyvateľov z dlhodobého hľadiska nič dobré.

Vo vzťahoch Moskvy a Baku možno očakávať obdobie „medových týždňov“. To však pravdepodobne nebude trvať dlho, pričom Rusko bude vedieť po novom Azerbajdžan v prípade neposlušnosti tvrdo vytrestať priamo v Karabachu. Karta sa tak o 15 alebo 20 rokov môže v prípade tohto nepokojného regiónu znova obrátiť v prospech Arménov, ktorí sa na svoju príležitosť budú po spamätaní sa z prvotného šoku pravdepodobne systematicky pripravovať. Baku sa môže snažiť vyvažovať Rusko privolaním tureckých vojsk do oblasti nárazníkovej zóny, avšak s dvomi cudzími armádami na vlastnom území bude jeho zvrchovanosť viac než pochybná.

Ruská lekcia machiavellizmu a skutoční víťazi

Mnohí analytici sa na začiatku vojny zhodovali, že už jej samotné vypuknutie s prispením Turecka je príznakom úpadku ruského vplyvu v regióne. Po včerajšom prímerí sa zas objavujú hlasy, že Rusko definitívne stratí Arménov a Arménsko. Situácia je však komplikovanejšia. Moskva si ťažko mohla dovoliť poslať už pár dní po začiatku azerbajdžanskej ofenzívy do Karabachu vojská tak, ako si to predstavovali mnohí Arméni. Ide o územie, ktorého nezávislosť neuznal ani Jerevan. Útok na územie Azerbajdžanu bez ohľadu na kontext by sa mohol skončiť uvalením dodatočných sankcií na Moskvu nielen zo Západu, ale aj zo strany niektorých turkických a moslimských krajín, čo si Kremeľ momentálne nemôže dovoliť.

Ako na svojom Twittri poukázal Alexander Gabuiev z Carnegieho inštitútu, otázka v kremeľských chodbách nikdy neznela, či nová vojna bude, ale kedy bude. Moskva zároveň Jerevanu opakovane prízvukovala, že ochráni hranice Arménska, avšak nebude bojovať za jeho záujmy v Náhornom Karabachu. Kremeľ taktiež napriek často protichodným záujmom potrebuje tak Baku, ako aj Ankaru, pričom tento vzťah je vzájomný.

Podľa analytika však Rusko dokázalo situáciu ukorigovať vo svoj vlastný prospech do takej miery, do akej to situácia dovoľovala. Sprostredkovalo mier bez priameho zapojenia Ankary a čo je ešte dôležitejšie, bez akéhokoľvek zapojenia západných krajín alebo medzinárodných organizácií. Potvrdilo tak, že v regióne má stále rozhodujúce slovo. Hoci Moskva do konfliktu priamo nezasiahla a umožnila Azerbajdžanu dosiahnuť takmer úplné zrútenie arménskych obranných línií, nedovolila mu Arménov totálne poraziť a vytlačiť. Ešte výraznejším úspechom však je z pohľadu Moskvy prítomnosť ruských vojsk na území Azerbajdžanu, čo je cieľ, o ktorý sa usilovala už od roku 1994. Ruskí vojaci sa tak oddnes opäť nachádzajú vo všetkých juhokaukazských štátoch. Prípadný pád Pašinjanovo režimu bude už len vítaným bonusom.

Celkovo nie je pre Kremeľ podľa Gabuieva až takým problémom ani vzostup vplyvu Turecka v regióne. „Nikdy som nestretol ruského činovníka, ktorý by veril, že Moskva bude schopná úplne ovládnuť Južný Kaukaz sama bez vplyvu iných mocností,“ napísal s tým, že Kremľu ide o ovládanie prostredníctvom rovnováhy, a nie dominancie. Nateraz sa zdá, že Moskva, ktorá ešte pred pár týždňami čelila hrozbe kolapsu svojho vplyvu v regióne, udelila celému svetu lekciu z machiavellizmu.

Za ďalšieho víťaza konfliktu možno aj napriek narastajúcim ekonomickým problémom označiť Turecko, ktorému sa podarilo zvýšiť svoju prestíž aj vplyv na Južnom Kaukaze. Taktiež turecké drony sa ukázali ako jedny z rozhodujúcich faktorov na bojisku, čo sa môže priaznivo prejaviť na tureckom vývoze zbraní. Nemenej dôležitý bude pre Ankaru aj avizovaný dopravný koridor spájajúci Azerbajdžan s jeho exklávou Nachčivan. Tento koridor totiž aj Turecku umožní priamejšie spojenie s Azerbajdžanom a ostatnými turkickými štátmi v kaspickej oblasti. 

Konflikt tak možno chápať ako ďalšiu epizódu vyjasňovania si pomeru síl v budúcich sférach vplyvu dvoch mocností, ktoré napriek podobnému súpereniu spoločne pracujú na vzniku multipolárneho svetového rádu.

Krvavý zrod multipolárneho sveta?

Vojnu v Náhornom Karabachu napriek jej surovosti voči civilnému obyvateľstvu Západ aj západné médiá do značnej miery prehliadli, najmä ak to porovnáme s podobným, avšak omnoho menej krvavým rusko-gruzínskym konfliktom. Hoci existujú aj iné objektívne príčiny, Arménsko na rozdiel od svojho severného suseda má aj tú smolu, že nie je pre Západ strategicky veľmi zaujímavé. Kto však vojnu a jej ukončenie sledoval, mohol byť svedkom toho, ako môže vyzerať prípadný zrod multipolárneho sveta. Pre malé štáty to neveští nič dobré.