Po koľkýkrát sa znovu a znovu vydáme na cestu k Veľkonočnému tajomstvu. A kdesi v hĺbke nášho pravého ja cítime, že táto cesta stojí za to, že sa oplatí po nej kráčať, že má moc dať nášmu rozptýlenému životu autentickú hĺbku.

Vždy sa pred ňou môžeme placho skloniť v tichom a pokornom očakávaní toho, ako a kde nás Boh nečakane prekvapí, ako a kde sa nás nežne a láskavo dotkne, prihovorí. Pôstna doba má vo svojom štyridsať dennom trvaní práve túto nedoceniteľnú a očividnú moc, ktorá je pripravená dotknúť sa človeka tam, kde to najviac potrebuje a zároveň najmenej čaká. Krásne to vyjadrila Adrienne von Speyr: „Nemôžeme, vôbec už nemôžeme. Ale ty môžeš. Ty sám.“

Boh je táto prekvapujúca moc nad bezmocnosťou, novosť, ktorá koná kreatívne aj uprostred našich nemožností, limitov, nedokonalostí a chýb, ako nám to pripomína pápež František. Je také oslobodzujúce a uzdravujúce to prežívať a nikdy na to nezabúdať. Prekvapenie je predsa jedno z najkrajších Božích mien.

Táto pôstna doba bude iná, veď začína v prázdnych kostoloch. Ako v tom ale nevidieť aj kúsok biblickej symboliky, podľa ktorej Boh vždy začína z ničoho, tvorí v prázdnote?

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.