Vlaňajšie odbrzdenie by bolo posilnilo ekonomiku i psychiku ľudí a možno tiež imunitu, keďže by niektorým ľuďom umožnilo kontakt s malou dávkou vírusu. Uvoľnenie by nebolo nič stálo a mohlo plynúť paralelne s prípravou testovania a zdravotníckych kapacít. Dnes, keď sme na tom horšie ako Švédi, sa ukazuje, že škandinávska cesta mala svoje výhody.

Mnohí Slováci si zrejme kladú otázku, ako sa ich krajina, ktorá na jar patrila v zvládaní pandémie koronavírusu medzi najlepšie, počas druhej vlny stala jednou z najhorších. Zaujímavý názor k tejto otázke priniesol v Postoji Martin Šuster. Pretože s ním súhlasím, že „my ekonómovia milujeme problémy, na ktoré sa dá pozrieť z viacerých strán,“ dovolím si nadhodiť hypotézu, ktorú v debate zatiaľ veľmi nevidím.

Začnem rovno tým, že odmietnem premisu Martina Šustera a mnohých iných o tom, že „v prvej vlne krízy sme si možno nevedomky vybrali tú najlepšiu stratégiu”. Slovensko si možno vybralo najlepšiu stratégiu na dobré výsledky v prvej vlne, ale nedobrú stratégiu na zvládnutie pandémie.

Jednoducho, stratégia na maratón musí byť iná ako stratégia na stometrový šprint. Kto to napáli hneď na začiatku, bude síce chvíľu na čele pelotónu, no na ďalších kilometroch mu dôjdu sily. Už na jar som niektorých hrdých Slovákov upozorňoval, že zajace sa počítajú po hone, a vôbec nie som rád, že došlo na moje slová.

Zlá stratégia hneď od začiatku

Nesúhlasím ani s premisou Martina Šustera o tom, že problémom bola pýcha z jarných výsledkov a malý strach a tiež prehajdákané leto. Určite sa leto dalo využiť na lepšiu prípravu, ale nemyslím si, že by sa práve v tomto Slovensko výrazne odlišovalo od iných štátov. Leto bolo až príliš utiahnuté. Prehajdákala sa iná príležitosť.

Moja hypotéza je, že slovenská stratégia bola od začiatku odsúdená na neúspech z dôvodu, že nebola udržateľná. Nebola udržateľná ekonomicky a nebola udržateľná psychologicky. Napokon, ale to prislúcha hodnotiť skôr epidemiológom a infektológom, úspech počas jarnej vlny ponechal Slovákov imunologicky nepripravených na tú jesennú.

Zavretie ekonomiky a celej spoločnosti, drastické obmedzenie pohybu cez hranice, de facto zrušenie vzdelávania a ďalšie opatrenia, môžu byť dobrou stratégiou na zlikvidovanie epidémie. Sú však rovnako dobré na zlikvidovanie ekonomiky a spoločnosti. Ako dlho si Slovensko mohlo dovoliť uplatňovať stratégiu, ktorú si zvolilo na jar? Ako dlho by ľuďom a vláde stačili peniaze na takú hibernáciu?

Pritom bolo zrejmé, že o úplnej likvidácii vírusu nemôže byť ani reč. Pokiaľ je krajina v kontakte s inými, takáto likvidácia by musela byť celosvetová. Zvolená stratégia teda mohla fungovať – a aj fungovala – len krátkodobo. Slovensko zašprintovalo, dostalo sa mu potlesku aj instantnej hrdosti, ale zjavne takto nemohlo pokračovať ďalej.

Aj keby všetky zmienené opatrenia boli ekonomicky udržateľné, sú veľmi ťažko udržateľné psychologicky. Ľudia boli, prirodzene, unavení z dlhodobo trvajúcich obmedzení, zvlášť keď hrozba, ktorú mali odvrátiť, sa ukazovala taká nízka.

Leto mohlo byť uvoľnenejšie

Tu sa prejavuje istý paradox – čím tvrdšie opatrenia, tým menej nakazených a mŕtvych, a tým menší dôvod udržiavať tvrdé opatrenia. Ale aj bez onoho paradoxu každý starý človek čím ďalej, tým viac trpí samotou, každé dieťa trpí chýbajúcim kontaktom s ostatnými deťmi.

Je úplne pochopiteľné, že po určitom čase ľudia prestávajú opatrenia dodržiavať. Potreba sociálneho kontaktu s pokračujúcou izoláciou stúpa a v určitom momente táto potreba u každého preváži nad subjektívne vnímaným rizikom nákazy. Vláda môže ľudí strašiť, vnímané riziko zvyšovať, ale len do určitej miery. Potom už zostáva len tupá represia, ktorá však nemôže úplne nahradiť chýbajúcu vnútornú motiváciu.

Pri hľadaní rozdielov medzi Slovenskom a západnou Európou nemožno obísť ani otázku premorenia. Akokoľvek toto slovo získalo v poslednom roku pejoratívny nádych, získaná imunita aspoň niektorých členov spoločnosti určite pomáha. Vôbec nejde o to, či je imunita trvalá alebo či sa vyvinie pri každej infekcii.

V prvej vlne vstúpil vírus do imunologicky naivnej populácie, v druhej vlne už mali zrejme niektoré štáty výhodu. Ak je toto správna úvaha – a opakujem, že by sa ňou mali zoberať lekári, nie ekonómovia – existuje ďalší silný argument, že Slovensko to na štarte prepálilo.

Vrátim sa ešte k prehajdákanému letu. Leto, keď sa koronavírus šíril len pomaly a nehrozilo zahltenie zdravotníctva, bolo ideálnym časom na výrazné uvoľnenie. Také uvoľnenie by posilnilo ekonomiku i psychiku ľudí a možno tiež imunitu, keďže by niektorým ľuďom umožnilo kontakt s malou dávkou vírusu. Uvoľnenie nič nestojí a mohlo plynúť paralelne s prípravou testovania a zdravotníckych kapacít.

Švédsky prístup sa predsa osvedčil

Na jar sa mnohí vysmievali švédskej stratégii. Tá mala podľa kritikov zaistiť premorenie populácie. Jej tvorca Anders Tegnell však sústavne tvrdil, že cieľom nie je premorenie, ale predovšetkým udržateľnosť. Dnes, keď mnoho krajín vykazuje horšie výsledky ako Švédsko, a aj niekdajší slovenský premiant ho v počte mŕtvych na milión obyvateľov onedlho predbehne, možno by sa patrilo Švédom ospravedlniť. Ich udržateľná stratégia funguje – majú podobný počet mŕtvych ako mnohé iné štáty bez toho, že by ničili svoju ekonomiku, vzdelanie, spoločnosť.

Neobstoja mnohé omieľané argumenty, prečo to vo Švédsku mohlo fungovať a inde nie. Áno, Švédsko má nižšiu priemernú hustotu obyvateľstva, väčšina krajiny je však neobývaná, takže na šírenie vírusu to nemá vplyv. Naopak, Švédsko patrí medzi štáty s najvyššou mierou urbanizácie – na porovnanie, takmer 88 percent Švédov žije v mestách, zatiaľ čo Slovákov necelých 54 percent. Každému je zrejme jasné, kde sa vírus šíri lepšie.

Úplne neobstojí ani argument o tom, že veľa Švédov žije v jednočlenných domácnostiach, pretože vďaka terénnym sociálnym službám sa koronavírus počas prvej vlny rozšíril vo Švédsku aj medzi starých ľudí – evidentne teda sociálne kontakty existujú.

Samozrejme, neznamená to, že by Švédi nerobili chyby. Sami si ich priznávajú. No nie sú to tie chyby, ktoré im vyčítajú ich kritici. Teraz, keď už nie sme majstri sveta, ktorí môžu sebavedomo radiť celému svetu, možno by bolo na mieste pokorne študovať jednotlivé stratégie a hľadať, čo funguje. Tiež by bolo vhodné špecificky hľadať, čo funguje v našom kultúrnom priestore, nie vo vzdialených ázijských spoločnostiach, ktoré stoja na odlišných hodnotách.

To, čo som uviedol, predkladám ako hypotézu, nie ako definitívnu odpoveď. Neplynie z nej žiadny záver o tom, čo robiť v aktuálnej situácii, ktorá sa vymkla spod kontroly. No ak je táto hypotéza pravdivá, môže byť dôležitá na zvládanie budúcich epidémií lepším spôsobom. Zdá sa, že aj pri pandémii môže byť najhoršia smrť z vystrašenia.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.