Pozoruhodný muž, ktorý svoj život zasvätil deťom a rodinám. Lekár, pediater, profesor, vedúci Freyberghovho ústavu a katedry prenatálnej psychológie a psychológie zdravia na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave, predseda občianskeho združenia Úsmev ako dar. Láska k deťom, pomoc rodinám, odpustenie a zmierenie, o týchto témach sme hovorili s Jozefom „Jogom“ Mikloškom. 

Prečo sa vlastne venujete deťom?

Začínali sme spolu s manželkou ešte za socializmu počas vysokej školy. Išli sme robiť Mikuláša do detského domova, na privítanie nás jedna „súdružka“ vychovávateľka uviedla slovami: „Detičky, to nie je Mikuláš, to je súdruh obdarovateľ.” Takto sme začínali – ako „súdruhovia obdarovatelia“. (úsmev) Často spomínam príhodu, ako sa ma jedno malé, asi štvorročné dievčatko spýtalo: „Ujo, povedz mi, aké je to mať mamu.” Bola to silná facka pre mňa ako človeka, ktorý mal funkčnú rodinu s mamou a otcom. Zrazu idete do neznámeho sveta, kde je všetko naopak, a to, čo bolo pre vás istotou, je pre druhých najväčšou neistotou. Pomoc týmto deťom má veľmi hlboký zmysel. Keď im pomôžete a nasmerujete ich novým smerom, majú pred sebou nový život. Aj keď po rokoch kamarátstva s týmito deťmi musím povedať, že neviem, či to, čo som dostal ja od nich, nebolo viac ako to, čo som im ja dal… 

A ako potom vznikol Úsmev ako dar?

Vznikol dvoma líniami. Jednou líniou sme boli my, skupinka vysokoškolákov, ktorí sme chodili po detských domovoch. Výraznejšia línia boli šoféri Slovenskej televízie, ktorí sa volali Brigáda socialistickej práce Mirka Nešpora, viedol ich kolega Julo Hron. Impulz tomu dal v roku 1974 bývalý „domovák” Tóno Valentín – deti z detských domovov samy seba familiárne nazývajú „domováci”. Povedal svojim kamarátom šoférom: „Poďme niečo dobré urobiť.” Najskôr sa chodilo do detského domova v Holíči, potom to v roku 1982 prerástlo do veľkého koncertu Úsmev ako dar a v roku 1991, keď už bolo možné založiť občianske združenie, sme založili Spoločnosť priateľov detí z detských domovov. Postupne sa vyformovalo motto „Aby každé dieťa malo rodinu” a to sme ešte zmenili na „Aby rodina ostala spolu”. Náš príbeh bol príbehom hľadania, ako pomôcť deťom nájsť to najdôležitejšie – rodinu.

Jogo Mikloško s rodinou, ktorej Úsmev poskytuje pomoc. Foto: Matúš Zajac

Je v tom zvláštne napätie. Raz ste povedali, že keď sa niekto snaží pomôcť deťom, ale nie rodine, taká pomoc môže byť málo užitočná, dokonca môže byť nebezpečná…

Keď dieťaťu dáte niečo jednorazovo, potešíte ho a to je super. Ale je dôležité dieťa nasmerovať dlhodobo. To sa deje tým, že ho ukotvíte niekde, kam patrí. A dieťa patrí do rodiny. Máme takú zásadu, že najlepšia pomoc dieťaťu je pomôcť jeho rodine. Dieťa vyrastajúce bez vlastnej rodiny môže tiež dobre fungovať, len mu ju musí niekto nahradiť. Dôkazom toho sú mnohí bývalí domováci, ktorí dnes žijú plnohodnotný život, aj keď to mali oveľa ťažšie. Práve oni sú našimi veľkými učiteľmi. Nielenže sami sebe pomohli, ale vedia pomôcť aj deťom, ktoré majú podobný osud ako oni. Svoju iniciatívu nazvali „Domováci domovákom“. Možno najlepším príkladom je Laco Adamovič, bývalý domovák, ktorý je dnes riaditeľom detského domova v Necpaloch. Aj medzi kolegami, ktorí so mnou pracujú, máme veľa bývalých domovákov, napríklad šéfka fundraisingu, riaditeľ Úsmevu, riaditeľ východoslovenskej pobočky. Oni nám rozprávajú, ako to prežívali, čo cítili, čo im chýbalo. Oni nám zdôrazňujú, akí dôležití sú pre dieťa otec s mamou a súrodenci. 

Čo v praxi znamená…?

Že keď je to možné, vrátime dieťa do vlastnej rodiny. Ak jeho vlastná rodina nefunguje, hľadáme jeho príbuzných. Ak nemôžu ani príbuzní, hľadáme náhradnú rodinu, a ak ani to nie je možné, žiaľ, dieťa musí byť dočasne umiestnené v detskom domove, dnes sa to volá centrum pre deti a rodiny. Tam mu vychovávatelia pomáhajú naštartovať sa do života, aby potom jeho rodina fungovala.

Ako sa k tomuto stavia vaša vlastná rodina? Toto je práca, ktorá sa asi nedá oddeliť od vlastnej rodiny, alebo áno?

Keďže sme s manželkou začínali spolu, spolu sme to prežívali a aj stále prežívame. Bolo milé, keď sme sa ešte ako vysokoškoláci sem-tam pohádali, často práve domováci z Bernolákova nás znova dávali dokopy. Boli sme naozaj silná partia. Naše deti od malička vyrastajú s domovákmi a je to výborné. Majú veľké srdce, tešíme sa z nich, už sú všetci zapojení. Dcéra si dokonca našla manžela v takejto službe v domovoch. Starší syn práve dnes zaniesol jednej rodine pomoc, ktorú potrebujú. Všetci tým žijú a veľmi ich to obohatilo. Majú iný pohľad na svet, vidiac často smutné osudy ich kamarátov oveľa skôr pochopili, čo je v živote dôležité. Trochu skôr dozreli a skôr videli vážnosť života, ale hodnotím to veľmi pozitívne. Dnes sú naštartovaní pomáhať druhým.

Jogo Mikloško. Foto: Matúš Zajac

Čo najviac pomáha deťom a rodinám, keď už potrebujú vašu pomoc, čo rozhoduje?

Rodičov, ktorým bolo odobraté dieťa, rozdeľujeme na skupiny – nemôžu, nechcú, nevedia. Pri tých, čo nechcú, sa ťažko pomáha. Je tam väčšinou problém alkoholizmu a podobne. Tí, čo nemôžu, sú buď už bohužiaľ mŕtvi, alebo sa naozaj nemôžu postarať o dieťa. Tých je relatívne málo. Najviac je tých, ktorí nevedia. Nevedia, lebo ich to nikto nenaučil. Nevedomosť ich aj často vedie k zúfalstvu. Sú prípady, keď rodičia donesú dieťa do detského domova alebo na úrad a povedia: „Ja už neviem, čo s ním ďalej, zoberte si ho.” Vtedy je najdôležitejšie dať tomu človeku nádej, že sa to dá. Poukazujeme na ľudí, ktorým sa to podarilo. Najskôr mu teda dáme nádej, že existuje svetlo na konci tunela, a potom ho naučíme, ako sa zo svojej situácie dostať. Robíme aj jednorazové pomoci, keď napríklad niekto nemá čím kúriť, donesieme mu drevo a podobne, ale vždy sa snažíme o systémovú pomoc. Najviac sa nám osvedčilo sieťovanie ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť. Nazývame to Stretnutia rodinného kruhu.

Ako vyzerá táto systémová pomoc?

Znamená to, že mám plán, podľa ktorého idem, a učím toho človeka. Od jednoduchých vecí, ako je hospodárenie. Aby sa nestalo, že dostane výplatu, kúpi si tenisky a na druhý deň nemá čo jesť. Často riešime aj takéto prípady. Potrebujú sa učiť zručnosti. Čo najviac vidíme pri emočne zranených ľuďoch, je, že sa potrebujú učiť vzťahom. A tu sa vynára téma odpustenia. Bez neho sa totiž nepohnú do nových vzťahov. Domováci sú veľkou školou toho, čo funguje a čo nefunguje. Pri rodinách máme skúsenosť, že keď im dáme nádej a učíme ich, takmer 80 percent sa vie postaviť na nohy. Len musia chcieť. Bohužiaľ, existujú aj podvodníci, ktorí zneužívajú takýto druh pomoci, a niekedy ich k tomu nabáda aj systém, mediálne show, kde stačí napísať, netreba nič robiť a už mám problémy vyriešené. 

Tí, čo prešli cestou systémovej pomoci, často pomáhajú ďalším. Máme staršie domováčky, ktorým sme pred dvadsiatimi rokmi my pomáhali, a dnes sú ony tútorkami ďalším ženám. To je veľmi pekný posun. Lebo nikto nerozumie ľuďom, ktorí majú problémy, tak ako tí, čo to zažili. 

Pomoc je smerovaná individuálne alebo robíte nejaké skupinové sedenia?

Aj tak, aj tak. Základ je pomôcť vlastnej rodine, aby dieťa nebolo vyňaté. Pracujeme potom aj s príbuznými a náhradnými rodinami, hlavne so starými rodičmi, ktorí sa starajú o vnúčatá. Máme tiež viacero klubov náhradných rodičov. Pripravujeme skupinovo tých, ktorí sa chcú stať náhradnými rodičmi. Robíme teda individuálnu pomoc, no veľmi dôležitá je tá skupinová. V poslednom období sa veľa venujeme tiež bývaniu rodín, lebo veľa detí končí v domovoch kvôli tomu, že ich rodina nemá kde bývať. Spolu s nadáciou DeDo sme vybudovali sieť núdzového bývania pod názvom DORKY, zakrátko v Košiciach otvárame spolu s kňazom Petrom Gombitom prvé štyri nájomné byty pre chudobné rodiny. Máme kluby bývalých domovákov alebo svojpomocnú skupinu rodín. Veľkú časť našich programov tvorí pomoc deťom, ktoré žijú v detských domovoch. Robíme najrozličnejšie rozvojové projekty na rozvoj osobnosti dieťaťa, napríklad aj cez šport a umenie. Dôležité sú programy pre mladých dospelých na štart do života. Veľa sa venujeme vzdelávaniu dospelých aj detí. Snažíme sa budovať siete pomoci. Veľmi osobitné sú projekty, ktorými sa snažíme zmeniť celý systém náhradnej starostlivosti smerom k rodine. Či už to bola transformácia detských domovov, alebo zmena detských domovov na Centrá pre deti a rodiny.

Jogo Mikloško. Foto: Matúš Zajac

Minulý rok ste začali spolu s Braňom Letkom a s biskupom Haľkom vysielať streamované programy – večery odpustenia a zmierenia. Ako ste k tomu prišli?

Domováci nás učia, čo je naozaj dôležité, a čo nie. Pozorovali sme, prečo niektorí z nich sú úspešní a iným sa v živote nedarí. Znovu sa ocitnú na šikmej ploche a bohužiaľ, niekedy ich deti skončia opäť v detskom domove. Kľúč k tomu celému opísala jedna riaditeľka, ktorá robila v detskom domove 40 rokov. Povedala, že 40 rokov pozoruje tú istú vec. Deti, ktoré sa veľmi hnevajú – veľakrát oprávnene a neodpustia svojim rodičom, po čase začnú opakovať ich chyby. Deti, ktoré nájdu silu odpustiť, čo nie je ľahké, tie majú zrazu pred sebou nový život. Majú rodinky, fungujú im vzťahy, síce s problémami, ale idú dopredu. Pochopili sme, že bez odpustenia sa nepohneme. Nielen z kresťanského pohľadu, ale aj z vedeckého. Spravili sme najskôr konferenciu. Potom sme robili večery odpustenia a zmierenia naživo.

…potom zasiahla korona…

Áno, vplyvom koronakrízy, ale aj z hľadiska možností, ktoré priniesla technika, že sa prostredníctvom online vysielania dá zasiahnuť oveľa väčšie množstvo ľudí, sme sa spojili s Lámačskými chválami a začali sme robiť pravidelné programy Nie 7, ale 77x. Vždy sú tam svedectvá ľudí, ktorí niečo ťažké zažili a našli silu odpustiť. Potom sú tam vyjadrenia odborníkov, známych osobností a aj cirkevných autorít. Otec biskup Haľko je akýsi náš „dvorný” duchovný, ktorý nás usmerňuje a pomáha nám s tým. Vždy robíme konkrétnu tému. Začali sme odpustením všeobecne, potom sme hovorili o odpustení mame, kedy Roman Pomajbo predniesol krásnu báseň, potom bol vianočný program, kde aj ľudia z koncertu Úsmev ako dar ponahrávali pekné svedectvá, napríklad Adela, Katka Brichtová, Iveta Malachovská, Robo Opatovský. 

V programoch je vždy skupina Lámačské chvály. Je to večer, ktorý hovorí ľuďom, že je veľmi dôležité odpustiť a dá sa to. Tým „77x” sa hovorí o tom, že je to životný štýl. Budeme spúšťať aj webstránku www.77x.sk. Sme prekvapení silnými reakciami, ktoré nám ľudia píšu o tom, ako im to zmenilo život, hľadali silu odpustiť a zrazu ju našli. 

Jogo Mikloško. Foto: Matúš Zajac

Aké témy chystáte ďalej? 

Najbližšie, už vo štvrtok 18. februára, bude téma odpustenia v manželstve, a prihovoria sa nám, napríklad, aj raper Ego s manželkou. Kto by si chcel streamy pozrieť, sú na kanáli LCH live. Ďalší mesiac chystáme odpustenie sebe samému a potom chystáme odpustenie detí rodičom, ktorí sa rozviedli. Na riešenie tejto veľmi ťažkej témy ma povzbudila príhoda, keď sme raz išli do nejakého tábora a jedno sedemročné dievča do celého auta zahlásilo: „Ty, Jogo, ja sa asi rozvediem… Vieš, moja mama sa rozviedla, moja babka sa rozviedla, ja sa určite tiež rozvediem.” V tejto situácii je odpustenie úplne zásadné. Vidíme to na rôznych príbehoch, že až matematicky presne funguje, že kto neodpustí svojim rodičom, po nejakom čase začne opakovať ich chyby. A základom odpustenia je rozhodnutie. Poznám jeden silný príbeh domováka, ktorý sa veľmi hneval na otca, lebo mu zabil mamu. Veľmi mu pomohli jeho profesionálni rodičia, praktizujúci kresťania, ktorí mu vraveli, že musí odpustiť, inak sa nepohne v živote. On sa bránil, bojoval, nakoniec našiel silu a žije nový život. 

Foto: organizátori Nie 7, ale 77X

Téma odpustenia vás spája aj s projektom Otcovo srdce pre Slovensko. Budete spolupracovať?

Otcovo srdce je fantastický projekt pre dospelých o odpustení a prijatí lásky Boha Otca. Teraz pripravujeme jeho verziu pre pubertiakov pod názvom Cesta domov. Bude to 5-dňový pobyt zameraný na spoznanie sa, prijatie sa, odpustenie, prijatie Boha ako Otca, posun zo sirotstva do synovstva a mnohé iné. Dnes sa totižto táto téma netýka len detí z domovov, ale aj bežnej populácie, ktorá zažila ťažké situácie vo svojich rodinách. V súčasnosti prudko narastajú depresie. Sú štatistiky, že až dve tretiny ľudí zažili v živote určitú formu depresie. Pribúdajú psychické ochorenia, samovraždy. V Úsmeve pracujeme dvoma smermi, všeobecným a kresťanským. Časť Úsmevu ponúka ľuďom aj kresťanské riešenia. Sociálny pracovník príde a použije všeobecné metódy a potom sa spýta, či sa nechcú, napríklad, spolu pomodliť alebo navštíviť kňaza. A má to naozaj úspech. Väčšina ľudí si totiž uvedomuje – lekár mi dá lieky, psychológ mi dá radu, a kto mi dá silu? Raz sme robili s deťmi vyše dvojhodinovú omšu odpustenia a deti, ktoré na tú omšu ani veľmi nechceli ísť, sa odtiaľ nevedeli odtrhnúť. Tak silno sa ich dotklo odpustenie.

Je niečo, čo vám dnes chýba? Ako vás možno podporiť?

Privítame ľudí do tímu, ak by niekto chcel venovať svoj čas. Mladí, ktorí sa chcú pridať, idú väčšinou cez „anjelský program”. Tento program formuje ľudí, ktorí sa chcú dlhodobo kamarátiť s domovákmi. My ich vyškolíme, absolvujú prípravu na Anjelskú akadémiu a potom sa stanú členmi tímu, ktorý chodí do detského domova alebo krízového centra. Nazývame to „podporné väzby”. Pomáhajú domovákom, hrajú spolu futbal, učia sa s nimi. Je potrebný morálny záväzok, že to chcú robiť dlhodobo aspoň 2-3 roky, ale ktokoľvek príde, môže sa zapojiť, prejsť, napríklad, tútorstvom s nejakou rodinou. Včera sa napríklad ponúkol jeden dobrovoľník, že bude dnes trištvrte dňa rozvážať potraviny rodinám, ktoré to potrebujú. 

A kto by chcel pomôcť materiálne alebo finančne, dá sa to cez našu stránku www.usmev.sk. Teraz robíme zbierku #KoniecZlýmSnom pre rodiny, ktoré sa kvôli pandémii ocitli v existenčnej núdzi a hrozí im, že prídu o strechu nad hlavou a budú im odobraté deti. Robíme tiež aj iné zbierky na pomoc chudobným, napríklad sa chystá akcia Pôstna polievka. Akákoľvek finančná pomoc nás vždy poteší, budeme za ňu veľmi vďační a hlavne pomôže tým, ktorí to veľmi potrebujú.

Jogo Mikloško a Eva Hrešková. Foto: Matúš Zajac

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0